Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík: BIRMOVANCI, ŠTIPENDISTI, 7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCH, Aké mám povolanie?, Akú mám povahu?, Cesta viery, Duchovné témy, Fejtóny, Fotografie prírody, Fotografie Rómov, História mojej rodnej obce, Kniha o Rómoch, Lunikovo, Mladí vo firme, Náčrt histórie slov. Saleziáno, Nezaradené, Pastorácia Rómov, Poézia, Pokec s Bohom, Rómovia, Sociálna práca, Sociálna náuka Katolíckej cirk, Spoločnosť, Súkromné, Vedeli sa obetovať, Vzťah je cesta cez púšť, Zábava
Aspoň ja osobne to takto vnímam. Sväté písmo nie je pre mňa iba nejaká kniha plná písmen. Je to niečo osobné medzi mnou a Bohom. Už sa mi veľakrát stalo, že práve tam som našiel odpoveď na mnoho otázok. A to nielen na tie veľmi dôležité, životné. Na obyčajné, každodenné. Dostal som ich však iba vtedy, keď som sa pýtal...
Slovenský národ v tom čase pociťoval útlak od Čechov, a preto chcel obhajovať svoje práva. Rovnako ako na svojom národe, mu však záležalo aj na iných národoch a chce s nimi nažívať v porozumení a pokoji. Na viacerých miestach upozorňovali ostatných, že to, čo prežívajú nie je národná sloboda. Aj Pribinove slávnosti, ktoré boli 15.augusta 1933 v Nitre sa konali v duchu proti názoru o jednotnom "československom národe". Vláda na požiadavky prednesené v Nitre odpovedala policajnými zákrokmi.
Nestačí, aby ľudia spolu hovorili, je potrebné, aby spolu komunikovali. V dnešnom pretechnizovanom svete pribúda možností komunikácie a pribúda aj ľudí, ktorí sú sami. Možno je to preto, že sme si veci zvykli vybaviť mobilom, cez SMS, prípadne krátkou mailovou správou. Aj tu na blogu zvykneme "komunikovať". Niekedy je to pekný dialóg, niekedy monológ niektorých, ktorí využívajú možnosť "komunikovať anonymne". Niečo také ako seriózna anonymná komunikácia však neexistuje. Komunikovať totiž znamená zdieľať, zjednocovať, navzájom sa obohacovať. A to cez anonymné listy nejde. A nejde to ani cez anonymných diskutérov, hoci oni sami si to naďalej budú nahovárať. Podstatnou časťou skutočnej komunikácie sú totiž aj neverbálne prejavy medzi osobami, ktoré sa navzájom poznajú a rešpektujú. Možno patrím do starej školy, ale nikdy nezdvihnem mobil, ak mi volá niekto, kto má nastavenú funkciu "Clir". Ak sa chce utajovať, nech taký pre mňa ostane navždy. Skutočná komunikácia pre mňa je komunikácia medzi dvoma osobami...
V roku 1933, necelý mesiac po posviacke kameňa na Miletičovej v Šaštíne prichádza koniec roka. Tento koniec roka všetkých naplnil nádejou, že bude dostatok síl pre novovznikajúce diela. Na konci roka po slávnostnom obede spolu s predstavenými na jednej chodbe pri bielo prestretých stoloch sedeli študenti, ktorí sa pripravovali na saleziánske povolanie. Pri svätej omši miništrovalo 20 šaštínskych študentov, ktorí si podali žiadosť do noviciátu.
Mal by byť pontifexom - staviteľom mostov medzi Bohom a ľuďmi. Nie ako odborník, ale ako spolupracovník, pretože aj on sám si potrebuje postaviť ten vlastný most k Bohu a pri tejto práci potrebuje pomoc ostatných. Mal by to byť v prvom rade "íš elohím" - muž Boží. Mal by zostať človekom s pevnými nohami na zemi, no jeho srdce by malo ísť hore a zapaľovať a dvíhať srdcia ostatných. Toto je ideál. Realita je taká, že je to tiež človek, ktorý bojuje so svojimi chybmi a niekedy sa mu to nedarí presne tak, ako ľuďom v ostatných povolaniach...
V novembri 1932 na deň plánovanej posviacky základného kameňa prišlo nepriaznivé počasie a tak sa posviacka odložila do 21.mája budúceho roku. Celá posviacka sa konala ako veľká slávnosť so všetkým, čo k nej patrí.
Dnes som sa stretol so zaujímavou požiadavkou. Žiak tretej tridy prišiel za mnou, že chce chodiť na náboženstvo. Mal to od rodiča podpísané a keďže sa jedná o žiaka tretej triedy, kde je náboženstvo nepovinné, vzal som ho medzi ostatné deti. Zaujímavá však bola požiadavka jeho otca ktorú napísal do slovníčka...
„Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu pevní vo viere." (1 Pt 5,8) Predstav si, že náhodou si objavil stroj času a presunul si sa do minulosti. Dostal si sa do čias gladiátorských zápasov. Kráčaš si po ceste a tu ťa zrazu, prepadne hliadka nejakého boháča, ktorý má za úlohu zbierať ľudí pre boj so divou zverou. Pri tom, ako si chcel utiecť, stihol si ešte do jedného stromu schovať stroj času, vďaka ktorému by si sa dostal naspäť. Predviedli ťa pred bohatého Rimana, a ten ti hovorí:
Čo to vlastne katechéza je? Je to spôsob, ako niekoho naučiť, čo to znamená žiť svoju vieru. Prvými katechétmi sú, alebo mali by byť, rodičia. Tam, kde sa zanedbá výchova k viere v rodine, ťažko sa dobehne v školskej, či farskej katechéze. Tu nejde o to, niečo sa naučiť. Desatoro odverklíkuje aj papagáj lepšej rasy. Skutočné katechéza je založená na zapálení sŕdc. A to dokážu iba zapálení ľudia. Katechéta, ktorý svoje povolanie berie iba ako bežný vyučovací proces dokáže vychovať veľa neveriacich ľudí, ktorí budú mať o svojej viere dobrý prehľad...
Viem, že je to veľkonočná téma. Tento článok však patrí do série "Cesta viery" a nasleduje po článku o tom, že Ježiš zomrel a zostúpil do pekiel. Keby iba zomrel a nevstal, tak by naša viera a naše hlásanie boli márne. Prišli by sme o ústredný bod, o vrcholnú pravdu našj viery. Na nej je založené ohlasovanie už od počiatku. To, čo si "dovolil" Ježiš, si nedovolil nikto. Vstal, ako povedal...
Rok 1933 svätý Otec Pius XI. vyhlásil za jubilejný rok. Tento jubilejný rok sa začal 2.apríla. Po celom svete si kresťania mali v tomto roku pripomenúť, že prešlo 1 900 rokov odvtedy, čo za nich zomrel Kristus. Svätý Otec vedel, že tento rok neodstráni všetky problémy, ale dúfal, že o mnohých sa začne rozprávať a budú sa hľadať riešenia. Sám o tom rozpráva takto:
Už tento víkend sa blížia voľby. Mnohí ich nepovažujú za dôležité. Musím sa priznať, že ani ja by som nevedel, koho mám zvoliť za žilinský kraj, kde mám trvalé bydlisko. Hoci bývam v Košiciach, všetky doklady mám vystavené na trvalé bydlisko. Pri mojom prelietavom živote je to jednoduchšie. Kto vie, kde budem o dva roky. Keby som si však dal trvalé bydlisko tu v Košiciach, vedel by som, ktoré "jablko sa najlepšie hodí do županu". Regióny sú totiž v prvom rade o osobnej skúsenosti a ja túto skúsenosť mám. Skúsenosť z politika, ktorý neviem ako to robí, ale je aj hlboko človekom. Človekom, ktorý je ľudský, pokojný, súcitný a ktorý vie, že vládnuť znamená slúžiť.
Sám som prekvapený, aké ohromné množstvo myšlienok som našiel na túto tému. Je málo ľudí, ktorí netúžia byť bohatí, teda mať oveľa viac ako majú ľudia okolo nich. V Indii na ulici je bohatstvom mať papierovú krabicu na spanie. V bohatších krajinách je bohatstvom mať toľko vecí, koľko v žiadnom prípade nemôžem potrebovať a musí to byť viac ako má väčšina známych. Ja nechcem byť príliš chudobný a už vôbec nechcem byť bohatý. Mám koľko potrebujeme a potrebujem, koľko mám. Modlím sa, aby mi bohatstvo nikdy neopantalo srdce. Hoci mi cez ruky ročne prejde niekoľko miliónov, nechcel by som ich mať na osobnom konte. Viete aké sú tri najškaredšie veci na svete? Chudá sviňa, lenivá gazdiná a lakomý kňaz. Ak začnem byť lakomý, zavrite ma do ústavu. :-))
Bol som tam vtedy prvák, bohoslovecké ucho. Všetkých nás bolo okolo 300 študentov, nás prvákov bolo 90. Boli to všetci, ktorí sa na Slovensku pripravovali na kňazské povolanie. Revolúciu sme neprežívali iba za múrmi seminára, ale potajomky sme utekali aj na námestia, kde ešte stále tajní pracovali naplno. Ak by nežná revolúcia neuspela, dnes asi nie som kňazom. Za "rebéliu" by ma určite zo seminára vylúčili. Do toho, kto sa stane kňazom, totiž viac hovorila "naša strana a vláda" ako biskupi, alebo ordinári. Aj keď sme bývali pár minút cesty od námestia, kde to vrelo, za hrubé múry správy prenikali pomalšie...
Všetci slovenskí saleziánski kňazi, ktorí účinkovali na Slovensku boli vysvätení v zahraničí. Až v decembri 1932, na Nepoškvrnenú, sa mohli saleziánski spolupracovníci a dobrodinci zúčastniť na prvej kňazskej vysviacke saleziána. Túto vysviacku prijal Leonard Tikl v trnavskej katedrále z rúk biskupa Jantauscha.
Presne toto ma napadlo, keď som si prečítal to, čo bolo o nás napísané v 46. čísle časopisu LIVE! Je zaujímavé, koľko toho za pár hodín zistili ich redaktorky, ktoré písali článok "Zamrznú na Luniku IX". Až od nich som sa dozvedel dôvod, prečo som vlastne na Lunik IX prišiel...
A nielen do kostolov. Uvažoval som aj nad tým, čo ich pritiahne k osobnejšej, živej viere, ktorá by sa prejavovala v ich každodennom živote. Človeku, najmä mladému, nemôže stačiť k rastu viery iba to, že si raz do týždňa "povinne" odsedí, odstojí, prípadne niekde vzadu zašitý jednoducho "odkrúti" svätú omšu. Mali by sa zmeniť omše? Nemala by každá vyzerať ináč? Nemali by byť podľa módy viac realitami šou? Priťahuje vôbec mladých ľudí Boh, jeho dary a jeho výzva na zodpovednosť? Môže obstáť v konkurencii televízie, zábav, virtuálneho sveta a zvyšujúcej sa ponuky kultúrnych podujatí? Ja som presvedčený že áno. "Dopyt" po Bohu tu je, "ponuka" je slabá...
“Môže byť z Nazareta niečo dobré?” Možno si už počul o tomto hnutí veľa a to najmä zlého. Určite nie si sám. Ja osobne som počul zlého toľko, že som bol nútený pozrieť sa na nich aj z druhej strany, aby som si vytvoril mienku, ktoré je blízka objektívnej pravde. Každá vec na svete je v niečom dobrá a v niečom zlá, a preto, keď som počul iba zlé správy, vedel som, že nepoznám celú pravdu, a tak som sa zháňal po tých svetlejších stránkach, aby som sa čo najviac priblížil k skutočnej pravde. (Tento článok som ešte v roku 2000 napísal ako otvorený list a poslal som ho do všetkých seminárov.)
Bol som tam v tom čase ako prvák. Iba také bohoslovecké ucho. Nevedel som presne, čo sa deje. Vnímal som, že niektoré udalosti, ktoré sa tam diali, neboli "s kostolným poriadkom". Vnímal som aj to, že niektorí predstavení a spolužiaci boli "čudní". Nevedel som o eštebákoch a o ľudskej zlobe toľko ako dnes. Boli to pekné zážitky, spomeniem aspoň niektoré. My sme kľúčami štrngať nemohli. Žiadne sme nemali...
V auguste 1932 bolo rozhodnuté, že na jeseň sa začne s výstavbou saleziánskeho domu na Miletičovej ulici v Bratislave. Delegát saleziánov dr.Walland vyzval tri firmy do konkurzu na stavbu budovy. V konkurze najlepšie pochodila firma ing.Jozefa Petriho, ktorá prisľúbila, že so stavbou začne už v novembri. V prvej etape sa mala postaviť desatina diela, ktorej rozpočet by mal byť okolo milióna korún. V tej dobe to bol poriadny obnos peňazí.
