Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík: BIRMOVANCI, ŠTIPENDISTI, 7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCH, Aké mám povolanie?, Akú mám povahu?, Cesta viery, Duchovné témy, Fejtóny, Fotografie prírody, Fotografie Rómov, História mojej rodnej obce, Kniha o Rómoch, Lunikovo, Mladí vo firme, Náčrt histórie slov. Saleziáno, Nezaradené, Pastorácia Rómov, Poézia, Pokec s Bohom, Rómovia, Sociálna práca, Sociálna náuka Katolíckej cirk, Spoločnosť, Súkromné, Vedeli sa obetovať, Vzťah je cesta cez púšť, Zábava
Spomínam si na jednu udalosť, ktorú som zažil na jednom cyklovýlete. Zastavili sme sa v jednej dedine, a keďže bolo tesne pred svätou omšou, rozhodli sme sa, že na nej ostaneme. Vstúpili sme do kostola, a to čo som uvidel, ma úplne zamrazilo. V kostole, v laviciach boli iba "typizované babky". Aké sú to?
Každá kultúra, každé náboženstvo má svoje chrámy. Buď sú postavené ako príbytok pre božstvo, alebo pre ľudí, aby sa mali kde schádzať aj pri nepriazni počasia. Obvykle je to sakrálny priestor, niečo, čo nie je určené na bežné zhromaždenia. Chrámy sa vždy stavali tak, aby dvíhali ľudského ducha od pozemských starostí vyššie, ešte vyššie ako sú hviezdy...
Každý z vás už určite videl nejakého človeka, ktorý mal nejakú psychickú vadu. Je to dosť nepríjemný pocit a väčšinou si vtedy nahovárame, že nám sa niečo také nemôže stať. Nie je to však pravda. Naša psychika je stavaná na určité zaťaženie. Mohli by sme ju prirovnať k luku. Luk v čase lovu máva napnutú tetivu. Keď je však ulovený dostatok zveri, lovci tetivu z luku zložia, a drevo sa vyrovná. Luk sa musí tiež chrániť pred silnou vlhkosťou aj silným slnkom. Znesie aj tieto zaťaženia, ale vydrží menej a môže sa raz zlomiť, alebo prestane pružiť.
Benedik sa už počas troch rokov účinkovania saleziánov stal centrom mladých na Pohroní. Začiatkom júna 1932 sa do Benediku zišlo vyše 3 000 prvoprijímajúcich detí zo štyridsiatich obcí z okolia. Na túto slávnosť prišiel aj rožňavský biskup Michal Bubnič.
Jedna známa zásada hovorí o tom, že prostredie vychováva. Boli sme si toho vedomí, a preto hneď potom, ako sme začali aktivity v škole, usilovali sme sa upraviť prostredie tak, aby tam bol poriadok, a aby sme sa tam dobre cítili. Dnes, keď o tom uvažujem, ani sa mi nechce veriť, že sme začínali v takých náročných podmienkach...
Je korením života. Nemal by chýbať a má ho byť tak akurát. Je znakom čerstvej mysle. Najväčší humoristi sú tí, ktorí sa dokážu zasmiať aj na svojich chybách a prešľapoch. Ak sa dokážeme smiať zo svojich chýb, máme o dobrú náladu postarané na celý život. S humorom je možné často povedať to, čo by bez humoru ublížilo. Každý dobrý kráľ mal svojho dvorného šaša, ktorý mu s humorom povedal to, čo si ostatní šepkali s hnevom...
Rok 1931 nebol veľmi priaznivý pre Cirkev. V tomto roku prichádzajú zo Španielska zlé správy. Červení tam poslali do vyhnanstva kráľa Alfonza XIII. a v Španielsku nastáva republika. Ľavicové živly podnietili aj prenasledovanie Cirkvi, ktorú upodozrievali, že bola spojená s monarchiou. Za tri dni zapálili 55 kostolov a kláštorov. Predseda vlády ľudového frontu Manuel Azaňa prehlásil: - Španielsko prestalo byť kresťanským!
K tomuto nás vyzýva dnešné evanjelium. Po jeho prečítaní som si opäť uvedomil, že nezáleží na tom, koľko som od Boha dostal, či málo, či veľa, ale záleží na tom, ako to čo mám, využijem. Sú totižto chvíle, kedy by som chcel Bohu vyčítať, že mi tých darov dal primálo, a sú chvíle, kedy sa mi zdá, že priveľa. Veľmi záleží na tom, s kým sa porovnávam...
Téma, ktorá sa týka každého človeka. Je taká stará ako človek. Na túto tému je toľko citátov a vyjadrení, že je problém spomedzi nich si vybrať. Ja sa na hriech nepozerám ako na zlo, ale ako na nedostatok dobra, svetla, lásky. Hriech je v podstate vždy netrafenie do terča, cesta, ktorá prechádza okolo svojho cieľa. Keď hrešíme, Boh sa neuráža. Plače. Preto, lebo my sme si ublížili. Lebo si ublížil niekto, koho on má rád...
V septembri 1931 začal nový školský rok pre vyše 100 chlapcov v Šaštíne. Okrem štúdia im však po rozume lietajú aj všelijaké huncútstvá, ktoré udržujú veselého ducha. Jeden z chlapcov ich opísal takto: "Je pondelok. Máme chémiu. Chystáme sa na pokusy. Priateľ Štefo spravil dnes na poludnie prvý pokus a vydarilo sa mu. Ošmekol kuchárov o dve porcie salámy. Nech žije veda!"
Byť citovo vyrovnaný znamená isť čo najbližšie pri strede cesty, napríklad medzi láskou a nenávisťou, aby sa človek vyhol nebezpečným krajniciam. V prípade hnevu to znamená zastať a neísť ďalej, kým sa hnev neutíši... V článku uvádzam desať krajníc a jednu brzdu.
Prečo? Sme právny štát s výbornou vymáhateľnosťou práva. Nestáva sa u nás, že by sa niektoré súdne spory zbytočne zdržiavali. Nestáva sa u nás ani to, že by sa cez súdny systém prešmykli ľudia, ktorí bezdôvodne ubližujú druhým. A hlavne sa nestáva to, že by niekto bol prenasledovaný pre svoje presvedčenie, alebo že by bol nejakým zamestnávateľom nútený vykonávať činnosť, ktorá by bola absolútne proti jeho presvedčeniu. Naši zamestnávatelia sú predsa všetci na úrovni a majú vysoký stupeň pochopenia. Ak je to možné, vždy predmetnú činnosť zveria inému pracovníkovi, ktorý s vykonaním činnosti nemá žiadne problémy. Nepotrebujeme zmluvu o výhrade svedomia. Sme právny štát a nie nejaká banánová republika! Alebo nie?
Don Vagač rozmýšľal o tom, že bude potrebné založiť ďalší ústav. Myslel si, že to bude niekde na Horehroní. Pán to však naplánoval ináč. Don Vagač tieto jeho plány opísal takto:
Nebol som na stretnutí v Košiciach zameranom proti neonacistom. Dozvedel som sa to trochu neskôr. Poštu, v ktorej mi o tom došla správa od košických aktivistov, som otvoril až hodinu po začatí akcie. Asi by som aj tak nebol išiel, lebo sedím v teple, natlačený cibuľou a cesnakom. Niečo na mňa lezie a čaká ma náročný víkend. Vedieť to trochu skôr a byť zdravší, som tam. Nemám rád nespravodlivosť a rasizmus a xenofóbia patria medzi krajné nespravodlivosti. Prečo?
Nie je jednoduché zaujať poslucháčov. Je náročné udržať ich v pozornosti. Najťažšie zo všetkého je však ľudí priviesť k tomu, aby sa nad podanou témou zamysleli. Ja sa pri svojich kázňach snažím držať troch zásad: 1, Ľudia majú radi dlhé klobásy a krátke kázne. 2, Dobrý príhovor by mal mať dobrý úvod, dobrý záver a nemali by byť ďaleko od seba. 3, V prvom rade kážem pre seba. Ja som prvý, ktorého by téma mala pohnúť k pozitívnej zmene.
V polovici augusta 1931 prichádza z Talianska nová posila. Anton Vácval sa lúči z Talianskom a lúči sa aj so Silvestrom Taligom, ktorý sa stal asistentom v ústave San Saba. Starý profesor Carcana sa pri Vácvalovom odchode trochu rozčuľoval:
Požiare, ktoré vybuchujú po celej krajine, už tleli dávno. Národy hrdé na svoju hrdosť a samostatnosť, na svoj nacionalizmus sa musia zmeniť na patriotov. Odohráva sa tam scénar ako v podstate pred každou vojnou. Určitá skupina ľudí, ktorá sa cíti byť zatlačená do kúta, sa bráni. Vždy je to rovnaké. Je však rozdiel, či do kúta zatlačíte čivavu, či buldoga. Imigranti už dávno v mnohých krajinách Európy nie sú maličkou čivavou. Stali sa z nich statní bojovníci ochotní a schopní brániť to, čo považujú za svoje práva. Čo má robiť Francúzsko? Má sa zriecť svojej národnej hrdosti? Má sa tvrdo porátať s prisťahovalcami? Má silu potlačiť ešte väčšou silou? To, čo napíšem, sa určite mnohým nebude páčiť...
Zlý radca. Biblia tvrdí, že v hneve človek nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. Niekedy je však potrebné zahorieť spravodlivým hnevom a dôraznejšie ako inokedy bojovať za to, aby sa veci pohli dopredu. Hnev však býva spravodlivý iba po určitú hranicu. Ak je príliš veľký, zvykne byť nespravodlivý a zvykne ubližovať. Pri hneve iných to dokážeme vidieť, pri tom našom už menej, lebo náš hnev zaslepuje úsudok o nás samých. Mne osobne sa najviac páči to, čo Sokrates zvykol hovoriť svojmu synovi: "Zbil by som ťa hneď teraz, ale som nahnevaný, musíš počkať..."
Nebolo jednoduché otvoriť na Luniku IX oratko - klub, kde by chodievali deti a ktorý by neničili. Stálo nás to veľa námahy a uvažovania, aby sme vymysleli také zásady, aby to bolo výchovné prostredie a aby to "vypľulo" tých, ktorí ešte nedozreli na to, aby si to dokázali vážiť. Uvediem tu zopár zásad, ktoré sa nám osvedčili.
Saleziáni v Šaštíne už mali sochu Pomocnice. V pútnickom kostole Sedembolestnej však chýbal obraz don Bosca. Preto sa v Šaštíne rozhodli, že už je najvyšší čas, aby v kolíske saleziánskeho diela na Slovensku visel nejaký obraz zakladateľa saleziánov. Šaštínsky chrám si zaslúži umelecké dielo, a tak prácou na obraze poverili viedenského majstra Hochschartnera. Obraz do ústavu priviezli 20. júna 1931. Pre chlapcov v ústave to bola veľká udalosť. Jeden znich svoje dojmy opísal takto:
