Niekto tam hore ma má rád. Zoznam autorových rubrík: Túlanie sa Bratislavou, Túlanie sa Slovenskom, Túlanie sa Európou, Nielen s Objektívom na ceste, Reflexie, Len tak som si všimol, Fejtóny nepíšem, Zažité cestou, Súkromné, Nezaradené
Štvrtý deň ráno sme sa zobudili na parkovisku pri Belianskej jaskyni a poďho ďalej na túry. Odviezli sme sa do Lomnice, kde sme zistili, že Katka si na parkovisku nechala tenisky, ktoré z istých dôvodov nechávala cez noc pod autom. Tak sme sa po ne museli vrátiť. Prvá časová strata. Upratovač ich položil na vedľajšie auto na kapotu, keby si ich majiteľ náhodou nevšimol.
„Tak, hlavu z tejto strany, teraz mu môžeš dať pusinku!“ hovorí mi ošetrovateľ, nuž tak som mu ju dal. Bolo to prvý raz, čo som sa bozkával s tigrom. Naozajstným, pruhovaným, živým, sibírskym tigrom! (Vraj mu nemám dávať jazýčkovú, akoby som niečo také chcel:)
Ráno sme z popradskej stanice čím skôr zmizli smerom do Tatranskej kotliny. Odtiaľ poďho stúpať na chatu Plesnivec. Cesta sa najskôr zdvihla hore, pripomínala včerajšiu na Brnčalku. Výhľad do doliny i na okolité vrchy Belianok a aj Lomničák bol krásny. Pokračovali sme peknou lesnou cestou. Kráčali sme mlčky, sem tam prehodili slovko. Nad chatou sú nádherné vápencové bralá. Dali sme si tradičnú čokoládu, vypili minerálku. Vnútri chaty je všetko drevené a útulné. Chatárka sa začudovala mojej mape, vraj takú starú už dlho nevidela. Pravda je, že tá moja je z roku 1980 a čosi už pamätá. Dnes si do nej robím pečiatky z chát a asi si ju zavesím v izbe.
Prebudenie v Smokovci, bolo krásne jasné ráno, mali sme nádherný výhľad na okolité štíty. Na futbalovom ihrisku, kde sme pôvodne chceli prespať, pobehovali prví trénujúci jedinci a nechápavo hľadeli na dvoch fanatikov, ktorí vyliezali v pyžame z auta a skladali si spacáky.
Opálený, červenučký, s opuchnutou ľavou šľapou, boľavými kolenami, spevnenými stehnami a ešte stále 87 kilogramami a vyrastajúcim bruškom som sa včera po polnoci vrátil z potuliek po Tatrách.
Supy sa zlietajú nad Tatrami. Najnovšie siahajú do dolín, v dreve sú peniaze. Keď som počul o kalamite, bolo mi Tatier ľúto. Čo sa však naozaj stalo, som si uvedomil, až vo februári tohto roku, keď som sem na jeden deň zavítal. Bolo mi naozaj smutno. Atmosféru katastrofy dokresľovala hmla, ktorá sa snažila zakryť boľavé rany veľhôr. Takto som to videl ja...
