Dávid Králik
...som mužom mnohých tvárí
...som profesorom...som pichliačovou rybou...som cirkusovým klaunom...som maturantom... som šibnutým Mikulášom...som dievčatkom...som zajom a či mačkou...som mužom mnohých tvárí...
Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené

...som profesorom...som pichliačovou rybou...som cirkusovým klaunom...som maturantom... som šibnutým Mikulášom...som dievčatkom...som zajom a či mačkou...som mužom mnohých tvárí...

...Nasťa si poslušne sadla na stoličku. Keď som jej opatrne zakryl oči a zviazal ruky, nastalo v miestonosti hrobové ticho...

Začalo sa to všetko už v pôrodnici. Narodil som sa a mal som na hlave veľké h****. Iní novorodenci boli malí, milí, voňavučkí, chutnučkí a ja... no nič... Potom detstvo... tiež nič moc. Naši sa rozviedli, keď som mal asi desať. Žili sme ako samorasty a ak sme aj mali na niečo talent, istotne nebol rozvíjaný. Prišla povinná školská dochádzka. Hm, ani tu som sa nejako nezaskvel. Taký priemerný žiak, učiteľka si dokonca predvolala rodičov, aby im oznámila, že majú doma hlúpe dieťa... následne som sa stal priemerným študentom, pričom som "študentskú kariéru" zakončil nepopulárnou pedagogickou fakultou. Oženil som sa. Poviem vám, že veľa nechýbalo a s kým som sa oženil, s tým som sa skoro aj rozviedol... Máme dve deti. Sú to baby, ako remeň a tie ich hádky sú niekedy fakt neznesiteľné... Keď som mal dvadsaťpäť, prišiel som o najlepšieho priateľa... len a len kvôli tej mršine rakovine... pár rokov som vykonával jedno z najmenej "in" zamestnaní, ktoré na Slovensku máme. Ak neviete, o čom hovorím, hovorím o učiteľovaní... A teraz som v IUVENTE, príspevkovej organizácii ministerstva školstva. ...hm, podčiarknuté a sčítané... hotové terno. Život je, priatelia, na milú Jarmilu....

Pozorne som si zapravil košeľu a obliekol si sako. Takto upravený som s veselým úsmevom predstúpil pred dnešné publikum a chystal sa hovoriť, keď vtom...ktosi ku mne pristúpil a vraví: "Toto čo tu máš?" Ani som sa nenazdal a narušiteľ prudko trhol rukávom môjho saka, ktorý so zapraskaním v okamihu povolil. "Ta a máme problém," vravím...

Tušil som to...tá chvíľa musela prísť...vlastne som ju očakával už celé roky. No ani vo sne by mi nepadlo, že to príde práve teraz...

Je krátko po piatej a v rannom svitaní sa okolo ohniska krčia schúlené detské telíčka. Spopod deky vidno len veľké oči a ufúľané tmavé detské tváričky.

Jedna z vecí, ktoré ma neskutočne štvali, kým som ešte (m)učil, boli neustále sťažnosti niektorých kolegov - ako je to, či ono, zlé (rozumej na hov**). No vždy sa tak dialo len a len v kabinetoch za zatvorenými dverami...veď viete, čo keby to náhodou niekto začul. A čo ma úplne dostalo do kolien, vždy išlo o plané tliachanie bez snahy čokoľvek zmeniť. Keď prišlo na lámanie chleba, nikto nič nespravil...keď tak nad tým premýšľam, tento postoj nie je výsostne učiteľským a možno ho nájsť aj v iných sférach našej spoločnosti...možno aj preto si myslím, že projekt, na ktorom spolu s kolegami pracujem, má čosi do seba. A keďže sa mi v ostatnom čase viacerí z vás ozvali, že ich projekt zaujíma a dokonca by sa radi zapojili, no nerozumejú byrokratickej reči, ktorou je popísaný v oficiálnych dokumentoch, rozhodol som sa ho poľudštiť a takto poľudštený ponúknuť prípadným záujemcom :)

Nastúpil som ako čerstvý absolvent vysokej školy na miesto učiteľa vo Vištuku. Tak, ako každý, aj ja som bol z toho v miernom šoku. Decká boli živé a nie vždy poslušné. Keď už mi správanie jedného chalana prišlo fakt nevhodné, vzal som ho do riaditeľne.

Veve písala v škole trištvrteročnú písomnú prácu z matematiky..."Ocko, v tej matike budem mať jednu chybu, ale to ostatné som vyrátala určite správne!" dušovala sa Veruška.

Dával som Vikuške školu (to je taký šermiarsky výraz pre situáciu, keď tréner pracuje so zverencom a učí ho nejakým trikom :). V jednej chvíli Viki spravila nečakaný pohyb a moja hlava situáciu okamžite vyhodnotila ako nebezpečnú a ruka bleskovo spravila kryt odbod. Viki si urazene pošúchala miesto, kam dopadol bolestivý zásah. Už je to dávno, čo som aktívne šermoval, ale akousi zotrvačnosťou hlava ešte stále funguje...

Dobrý deň, dámy a páni. Hovorí k vám kapitán lietadla. Všetkých srdečne vítam na palube letu dva-nula-nula-sedem-dva-nula-jeden-jeden..." Ľudia na sedadlách sa pomrvili a prekvapene pozerali smerom dopredu na pána s otrasnou kravatou...

Červené víno bolo mocné. Snažil som sa piť pomaly a hľadať odpoveď. Dnes je mi jasné, že to bola riadna hlúposť, lebo alkohol nikdy nevylieči, len na chvíľu otupí zmysly a keď človek precitne, všetko je späť...

"K tuzemskej služobnej ceste budete potrebovať vyplniť formulár na intranete....vyúčtovať to treba tým spôsobom, že...každá položka musí byť doložená podpísanou prezenčnou listinou v počte troch originálov...nezabudnite, že pracovný výkaz treba podpísať na oboch stranách...

Predstavte si, že ste manažérom FC Barcelona a vo vašom tíme sa objavil fenomenálny hráč. Taký, ktorý sa narodí raz za sto rokov. Občas vás síce štve, že nehrá podľa vašich predstáv, ale na druhej strane, on je tým kľúčovým hráčom, vďaka ktorému je váš tím od zápasu k zápasu lepší a aj fanúšikov pribúda. Jeho kontrakt sa pomaly končí a aj keď to nie je celkom štandardný postup, rozhodnú sa jeho spoluhráči, ale aj diváci, podporiť jeho ďalšie zotrvanie v tíme. Ak by ste boli spomínaným manažérom, napadlo by vám, proti vôli tímu aj fanúšikov, spomínaného ťahúňa prepustiť?

Prológ... ŠvP kdesi na v okolí Trenčína..."Pán učiteľ, ja by som si chcel niečo kúpiť, ale nemám dosť peňazí. Nemohli by ste mi požičať?" Najskôr som aj chcel, no keď som zistil, že chalanisko dostal do školy v prírode od rodičov tisícku, ktorú rozflákal behom niekoľkých dní, zatiaľ čo ja som s dvoma dcérami v pohode vystačil s päťstovkou, zdalo sa mi to nevýchovné.

"Počuj, Dávid, budem ti klásť aj rôzne otázky. Napríklad, že čo si myslíš o tom, čo sa stalo v Prešove." Prekvapene som naňho pozrel. Po chvíli rozmýšľania som si vypýtal motúz a nožnice, pričom som oznámil, že idem von na drevo. Dano sa ku mne bez mihnutia oka pridal.

...keby som bol hladný, hľadal by som kuchára...keby som bol smutný, hľadal by som komika...keby som bol bezradný, ľahol by som si do snehu...

Do Popradu som dorazil krátko pred jedenástou. Rýchlo som si uviazal moju obľúbenú kravatu (ovečkovú :) a upachtený vpadol do konferenčnej miestnosti. Môj predchodca práve končil. V diskusii ktosi poukázal na neuveriteľné problémy, s ktorými sa boria pri práci s rizikovou mládežou a že v podstate je to už vopred stratený boj. Že aj tak nič nedokážeme zmeniť...Diváka vystriedal konferenciér a vyzval ma, aby som prišiel predstaviť národný projekt KomPrax...

Malilinký slížik poskakoval okolo obra. Kde tu ho šikovne pichol svojim mečíkom. Chvíľami, keď už nevládal, trošku poplakal, ale držal sa statočne...

Hneď, ako sme sa dostali dnu, žmurli sme spiklenecky na seba a zamierili si to na najbližšie toalety. Sotva sa za nami zatvorili dvere, bleskovom som si strhol tričko a rozopol gate. Vlastne sme to spravili obaja temer súčasne. Času bolo žalostne málo...