Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík: Outdoormamas, Východné Turecko (CESTOPIS), bicykel, my love, značka handmade, premýšľam, tuho, kade tade, východ i Slovensko, Irán, Kaukaz, Albánsko, Egypt, Libanon, Sýria, Jordánsko
Čokoľvek dneska urobím, všetko zle! Všetky rozhodnutia - komplet zle. ... Rozhodnutie prvé - ísť do Viedne... v nedeľu. O 09:02 som prišla na Petržalskú stanicu, čo je normálne o pol hodinu skôr ako odchádza vlak. Dnes však nedeľa. Najbližší vlak ide o 10:30. Za hodinu a pol. V staničnej hale sa presúšajú piati na sebe nezávislí houmlesáci. Volím únikový plán.
Vystupujem na Südbahnhofe. Predo mnou ide pánko a fajčí za pochodu. Nedokážem ho predbehnúť, máme rovnaké tempo chôdze. Stále sa motá predo mnou. Aby som neinhalovala husté obláčky dymu zo spálených babkiných papúč, vystupujúce z jeho našpúlených úst spolu s parou, zadržiavam dych. Každý tretí výkrok pravou nohou sa náhle dusivo nadýchnem. Už to nevydržím a pobehnem, aby som ho predbehla. Odľahčene si oddýchnem, keď sa toho chodiaceho komína konečne zbavím.
Už dva týždne mám napísaný článok, ale až včerajšie večerné správy na Markíze, ma pritlačili zverejniť ho. V Afganistane sa pijú tri šálky čaju - pri prvej ste cudzinec, pri druhej sa stávate priateľom a pri tretej ste už člen rodiny.
Celé to začalo vtipom. Pánbožko si z nás urobil žart a stvoril muža a ženu. Teda možno to bolo v skutočnosti aj takto, ale pôvodne to začalo vtipom idúc z obednej prestávky: Pán Boh stvoril zvieratko a povedal si: „Jéj, aké je pekné!" Potom stvoril muža a povedal si: „Jéj aký je pekný!" A potom stvoril ženu a vraví si: „ .... no veď sa namaľuje." A je to pravda....
Dnes opäť. Ostatne ako každý týždeň. Smer vlaková stanica Petržalka, hodinka „Posledných príprav" vo vlaku (obvykle predstavuje lakovanie nechtov - to robím vždy prerušovane „na pokračovanie" aby smrad laku nezabil ostatných cestujúcich v tom uzavretom vzdušnom kolobehu klimatizácie, nanášanie tapety - to si vždy rozložím pakšametličky na sedadlo ako na blšom trhu, gejmovanie Zombíkov na i-fóne, a knižočka Zabudnutých vier ľudstva), a Viedeň tras sa! - vystupuje sedlák v meste.
Slnko žiarilo okolo seba svojimi mäkko žltými lúčmi na ľudí motkajúcich sa ako mravce v snahe stihnúť posledné maličkosti pred smršťou. Obloha už zatiahla tmavomodrú oponu ťažkých drapérií mračien, ale nevyzerala zlovestne. Naopak, nútila k hravej mysli a s úsmevom na tvári zapozerať sa do tohto v čase zrejúceho divadla farieb. Žlté lúče zdali sa ešte žltšie a krátke tiene akoby prikované k predmetu, ktorý ho vrhal, nedávali pocit večera s ohnivočerveným západom slnka, ale iba hrali akúsi farebnú hru na Armagedon. A obloha, z dvoch tretín akoby predelená nožom na tmavosivú a belasomodrú, umocňovala ten kontrast mätúci diváka v presýpacích hodinách času.
Sedíme v miestnej reštaurácii a zabíjame nástojčivé pocity smrteľného hladu bezduchým tláchaním. Vlastne bezducho tláchajú len rakušáci. Ja svoje koktavé habkanie v predminulom čase v neurčitku premosťujem zarytím tichom kedy si vonkoncom nemôžem spomenúť na potrebné slovíčko, ale za to sa tvárim milo. Prichádza bohyňa jedla - čašníčka - a všetci hromadne objednávajú guláš. "Weiss du was ist goulasch?", pýta sa ma týpek s neskrývaným národným cítením - súdiac podľa zdvihnutého pravého obočia a stiahnutých kútikov úst smerom dolu.
Slnko začína svietiť dlhšie ako pol hodinu denne, ako v zime, kedy to stihlo práve vtedy, keď ste akurát upratovali archív v suteréne alebo vyvolávali fotky vo fotokomore, a tak ste zvyšok dňa strávili opäť pri mäkkom svetle neónov, z ktorých vypadávajú vlasy a poistky. Ale teraz začína vykúkať pravidelnejšie, drzejšie a nebojácnejšie preráža ráno cez zatiahnuté žalúzie a budí nás z božského oddychu, ktorým sa na tých pár hodín odmeníme za celodennú muklovačku na dane pre štát.
„You look happy," pristúpil ku mne na Weyringergasse veľký človek. Bol to Ind. Dokonca sa kvôli tomuto posolstvu vrátil zopár krokov späť, zatiaľ čo ja som medzitým už nastupovala do auta. Tento Ind však vyzeral skôr ako veľký černoch. Možno mal otca Inda a matku černošku. A možno to bolo naopak. Možno mal matku Indku a otca černocha. V pestovanej hladkej ruke držal diár v čiernej koži a pletená vlnená čiapočka mu zakrývala bosú hlavu. „Ďakujem," odpovedala som jazykom, ktorým ma oslovil a trochu roztržito a rýchlo, s rozpačito slušným úsmevom Neotravuj, som zabuchla dvere, skôr ako ma stihol pozvať na prednášku Šrí Bundy o božej všeláske.
Začínam zabúdať. Zabúdam o čom som sa s niekým rozprávala, na čom sme sa dohodli, o koľkej, kde, čo mám priniesť a čo si mám vziať. Zabúdam termíny odovzdávania, deadline-y sa mi pletú s mojim dátumom narodenia. Zabúdam, čo som včera sľúbila, o čom som pred dvoma dňami niekoho presviedčala s neochvejnou suverenitou. Zabúdam úplne všetky čísla, číslo ulice kde bývam si pamätám len preto, že je to jednoduché dvojčíslie z dvoch rovnakých čísiel a logovacie heslá mám zapamätané v systéme. Telefónne čísla sú pre mňa absolútne Mínotaurove bludisko.
Vždy som si o sebe myslela, že som sa narodila pre cestovanie. Alebo, že pojem cestovanie bol vymyslený v deň keď som sa narodila. A ak ani to nie, tak isto slovo cestovanie dokonale naplnilo svoj význam , keď som prvý krát prekročila prah rodičovského bytu, nadobro ho opúšťajúc. Stala sa zo mňa taká ta nepokojná duša. Kam vietor tam plášť.
Chodím okolo neho každý deň. Pokoj a vyrovnanosť má notoricky vryté do každého svojho pohybu. Kráča vždy akoby rozvážne, akoby s troškou skrývanej bolesti pri každom kroku, ale nekríva. Nie je okatý invalid, ktorý trhá srdcia okolo idúcim. Nenačahuje posekané ruky a skrútené nohy, nahé a vystavené treskúcemu mrazu. Nežobre psími očami mrmlúc si popod nos niečo, čo mi považujeme za modlitbu za všetkých dobrých ľudí. Chodí každý deň svoj chodníček. Keby sa dal asfalt vyšliapať ľudskými nohami, už by tu mal svoju trať. Hladkú, vydranú, s priehlbinami vždy tam, kde mu dopadne noha na to isté miesto. Vždy keď zasvieti červená, vyrazí na svoj kúsok životne púte.
"Lesný zákon", alebo Novela lesného zákona - neutíchajúci pojem. Napriek tomu, že už pretieklo veľa vody v Dunaji a stíchli ohnivé diskusie v médiách i na verejnosti, daný zákon stále rezonuje v hlavách ľudí. Neustále sa živo stretávam s otázkami a polemikou o obsahu a interpretácii daného zákona. Zaujímavé je, že otázkou správneho pochopenia a výkladu novely sa zaoberajú, ako by povedal klasik, ľudia spravodliví, ktorí rešpektujú a chcú rešpektovať zákony, chcú ísť legálnou a neškodnou cestou svojho hobby, voči zákonom a ich uplatniteľom bezbranných, tie gubky v našom hierarchickom rybníku. Ale krátkoprstý a deravý zákon, ktorý chce postihovať maličkých, nedosiahne práve na tých, ktorí devastujú priamo, okato a vulgárne vystavujúc svoju nedotknuteľnosť.
Hoci je dnes nedeľa, píšem milému svojmu denníčku "spomienky" z celého týždňa. Azda aj preto, že sa musím, nemusím, ale potrebujem, vyrozprávať, azda aj preto, že mi napísalo niekoľko ľudí úžasné maily, azda preto, že som od morku kostí človek bezvýhradne optimistický, a aké môžu byť moje pády do depresií silné, také sú krátke, azda aj pre to, že chcem aby som nezabudla, pretože človek má ten dar od boha, že na zlé veci rád zabúda, a hlavne chcem aby som si navždy pamätala tých zopár ľudí a ich slová, ktoré sa mi vryli do najhlbšieho vnútra môjho podvedomia.
Stalo sa to koncom augusta, veď si pamätáte - modrina cez celé stehno, veľká opuchlina, dve napuchnuté mŕtvolne biele hrče na stranách, medzi nimi červenkastá prepadlina. Stále to bolelo, ale to svaly po veľkých nárazoch robia. Aj modriny sú, aj opuchliny. Som zvyknutá. Nemohla som spať na pravom boku, to sa pri veľkých nárazoch stáva. Nemohla som sa dotknúť stehna z boku, tak to pri veľkých nárazoch býva. Nemohla som sa nahnúť na tú stranu, vystupovanie z auta bol neustály boj a ostré pripomenutie, že stehno nie je v poriadku, ale aj to sa pri veľkých nárazoch stáva. Nie som z tých, čo chodia k doktorom, všetko čudo tri dni trvá, a bolístky po veľkých nárazoch trochu dlhšie, veď to je normálne. Ale toto čudo naopak rástlo, naberalo rozmery...
Sedím v čakárni úrazovej chirurgie, s roztrhnutým svalom, a tak ako všetci čakám, nemo pozerajúc pred seba. A tak, ako to v čakárňach býva, človek sa chtiac nechtiac stáva poslucháčom či spoluprežívateľom osudov okolo čakajúcich pacientov. Ľudia prichádzajú, odchádzajú, prechádzajú okolo, o barlách, na vozíkoch, s rukami nohami poskrúcanými v sadrách či priviazanými k telu. Zrazu si lietačky otvorí vozík. Na ňom ničím neobvyklá staršia pani, krehká a malá, akosi celá stratená v tom vozíku. Za držadlami vzadu jej syn, pán v stredných rokoch. Pristavili k dverám, na jedno z posledných voľných miest, a začali čakať. Zrazu pani sputila plač. Raz mi niekto povedal, že takto plačú srny. Nebolo jej rozumieť, hoci v plači boli obsiahnuté slová. Syn nereagoval.
... kýchala som, prekašľala celé noci, nemohla som dýchať, akoby mi tri tehly ležali na hrudi, tlačili dolu, akoby chceli prilepiť prednú stranu pľúc na zadnú, donekonečna som vykašliavala vždy novo vytvorené hlieny, prebdeté noci, rodrásané priedušky, neustále zapchatý nos ... na tento stav mi úplne stačil jediný deň, dokonca jediný večer, keď sme sa vrátili z lyžovačky, strávený v prítomnosti Lucia.... som alerická...
... je čas .... zobrala ju do rúk. Malú čiernu skrinku z ebenu...
Malý čierny satanášik poletuje po byte, ktorý by mal byť pre neho niečim novým, desivým, velikým, prázdnym, mal by sa báť, skrývať sa, nedôverčivo vyliezť z bezpečnej skrýše škáry v kuchynskej linke len v čase výdaja stravy, ale nie.... on, malý šľachovitý čert čierny ako uhoľ, sa stal v zmysle svojho mena skutočným kráľom svojej svorky.
