Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady
Už dávno sa Lynyrdi nedostali tak blízko môjho bydliska, ako 1. 5. 2015, kedy zavítali do Plzne. Iste, tesne predtým boli vo Viedni, ale ísť do krajiny, kde nielen, že všetkému rozumiem, ale aj postretávam množstvo známych, tomu sa nedalo odolať.
Málokedy sa v Bratislave zjaví dajaká poriadna rocková legenda z dôb, kedy sa slovo progresívny podobalo na svoju definíciu vo výkladovom slovníku. Áno, reč je o 70. rokoch a pokiaľ mi pamäť ešte sem-tam slúži, v posledných rokoch ma potešili akurát Wishbone Ash, Carl Palmer Band, Cactus a ZZ Top (i keď to je hudba z iného súdku). Taliansky progresívny rock je v našich končinách prakticky neznámy (pár desiatok štatistických odchýlok nepočítam), takže informácia, že k nám 18.3.2015 zavíta Goblin, slávna kapela s väzbou na hororové soundtracky, ma odrovnala. A keď sa k tomu pridá predkapela Persona Grata, asi jediná naozaj fungujúca profesionálna artrocková skupina slovenskej súčasnosti, bolo jasné, že na koncerte chýbať nebudem. Bál som sa jediného – nebudem v menšine voči hráčom na pódiu?
Gary Moore. Jeden z najlepších gitaristov odišiel z tohto sveta 6. februára 2011, čo už sú štyri roky.
V rámci môjho spomienkového hudobného okienka by som rád pripomenul holandskú blues-hard rockovú kapelu Brainbox, ktorá dala svetu fenomenálneho gitaristu Jana Akkermana. Keby Vám to náhodou nič nevravelo, skúste si spomenúť na Vanessu Mae, ktorá pred časom žala úspechy s piesňou Hocus pocus formácie Focus, ktorá Akkermana katapultovala na svetové priečky uznania. Kým začnem, ešte by som rád varoval čitateľov, že ide o rockovú hudbu z konca 60. rokov, pokiaľ sa chystáte na festival Pohoda, nemusíte strácať čas s týmto vykopávkovým článkom.
Rozhodol som sa pravidelnejšie predstavovať zabudnuté rockové kapely zo 70. rokov, aby sme na ne aspoň občas zaspomínali. V záplave britskej i americkej rockovej vlny, ktorá spláchla šesťdesiate roky do odtokov siedmej dekády, sa dnešnému našincovi, priemernému poslucháčovi, pravdepodobne stratil taký maličký detail, že rocková hudba zažila svoj zlatý vek aj v mnohých ďalších krajinách sveta spoza železnej opony. Keď by som zostal v Európe, určite nemožno nespomenúť košatú holandskú scénu, taliansku artrockovú obrodu a najmä neskutočne objemnú nemeckú databázu. Tej sa síce občas pejoratívne nadáva, že krautrock, avšak núka takmer všetko, čo si zmyslíte, či už hard, art, džez, folk alebo progresívny a ďalšie „rocky“. Jasné, dnes sa spomínajú hlavne psychedelické nepočúvateľnosti typu Can, Faust, či Guru Guru, prípadne techno predchodcovia á la Kraftwerk, nič to však nemení na tom, že sa tu v tých časoch našlo aj dosť „znesiteľných“ rockových telies. Jednou zo skupín, ktorá sa vyžívala v poslucháčsky prívetivom meditovaní, bola Jane.
Štvrtého októbra 1970 ukončila svoju svetskú púť americká speváčka Janis Joplin, ktorá sa do histórie populárnej hudby zapísala tak, že ju ešte aj v dobe Superstar a hľadania rôznorodých "talentov" dostáva do úst detí, ktoré inak o blues, či Hippies ani nezavadia. Nemyslite si, bulvár fičal aj pred päťdesiatimi rokmi, nuž sa okamžite začalo špekulovať, kto bude tá vyvolená osoba, ktorá sa stane jej nástupkyňou. A voľba padla na Maggie Bell, škótsku speváčku skupiny Stone The Crows.
A je to tu zasa. Ani vo sne by mi nenapadlo, že uvidím jednu z najlepších blues-hard rockových amerických kapiel v histórii v Bratislave. A stalo sa (včera, 24. 7. 2013). Carmine Appice, bubeník, ktorý zakladal hard rockový štýl hrania na tento nešetrný nástroj, sa vrátil s legendárnou kapelou Cactus, aby dokázal, že aj v šesťdesiatich šiestich rokoch má energie na rozdávanie. Pre tých, ktorým jeho meno nič nevraví, dodávam, že ho určite videli vo videoklipoch speváka Roda Stewarta ako napríklad Hot leg, s ktorým svojho času spolupracoval.
Toto je spomienka. Keď sa na dohľad zjavia velikáni z hudobnej minulosti, ktorých mám rád, netreba ma veľmi prehovárať, aby som si ich koncert nenechal ujsť. Obzvlášť, keď na akciu vyrazí southern rocková úderka v zložení brat, otec a ja. Blackfoot je legenda južanského rocku, od začiatku 70. rokov sa postupne prepracovala na špicu hard rockovej variácie na southern rock. A to až tak, že v 80. rokoch v jej zostave pôsobil Ken Hensley, klávesák, gitarista, spevák a autor väčšiny nesmrteľných skladieb Uriah Heep! Názov je odvodený od indiánskeho kmeňa Čiernonožcov, pretože indiánske korene mali hneď traja členovia skupiny, líder, gitarista a spevák Rickey Medlocke (a pôvodne bubeník Lynyrd Skynyrd), basák Greg T. Walker a bubeník Jackson Spires. Kto nepočul skladbu Good morning z albumu Marauder (1981), nevie, čo je to poriadny tvrdý rock. Je dobré, že som mal česť jej tvorbu spoznať. A čo je ešte lepšie, dňa 23.4.2011 hrali v Prahe...
Už je to nejaký čas, čo sa v éteri zjavovali sľuby o tom, že kniha o rockových skupinách v Bratislave uzrie svetlo sveta. Tento rok sa nemožné stalo skutkom, a tak si hudobný fanúšik konečne môže poťažkať veľkorozmernú a hrubú publikáciu, ktorá neponúka iba osvedčené a tisíckrát ospevované mená typu Prúdy, Collegium Musicum alebo Dežo Ursiny. Pravda, čakať takúto žiaducu literatúru od nejakého hudobného kritika by, vzhľadom na stav vysokoškolského vzdelávania v humanitných odboroch, bolo trúfalé, a preto ju museli spráskať Berka s Frešom, za čo im hneď v úvode ďakujem.
Nemôžem si pomôcť, encyklopedista vo mne sa búri, keď tak sledujem webové sídla domácich i zahraničných skupín a interpretov. Dajme bokom tradičné ignorovanie informačnej architektúry, nekonečné odporúčania W3C, výskumy očných reflexov a podobné márnomyseľné pokusy, ktoré sa snažia o to, aby sa z internetu stal distribútor hodnotných informačných balíčkov, z ktorého by sa na Vianoce tešilo pár zamestnancov zmieneného konzorcia, prípadne niekoľko vysokoškolských pedagógov, a tým to hasne. V akože vedomostnej, poznatkovej či akej spoločnosti by som očakával, že kapely budú mať snahu prezentovať o sebe čo najviac pravdivých informácií, keďže net je plný chýb.
Keď sa povie zlo, každému napadne niečo iné. Keď si odmyslím otázky morálky, je pre mňa anglický ekvivalent tohto slova spätý so skladbou Evil, ktorú, ako každý poriadny bluesový štandard, zložil Willie Dixon. A prvý raz ju v roku 1954 naspieval Howlin' Wolf. Nezaškodí si ju pripomenúť.
Keď na Slovensko zavíta legendárny bubeník, člen hádam všetkých rockových i širšie koncipovaných siení slávy prestížnych hudobných časopisov a spolkov, ktorý je navyše mojim najväčším vzorom a idolom v jednom, nie je prekvapením, že sa o tom človek z celoštátnych médií nedozvie ani slovo. Preto to naprávam a zaspomínam si na včerajší koncert Bandu fenomenálneho rockového bubeníka Carla Palmera v Múzeu obchodu.
Od konca 60. rokov do polovice 70. rokov minulého storočia sa rockovej hudbe podarilo nemožné, bola populárna. A to tak, že prenikla, hoci v obmedzenej miere, aj za železnú oponu. V neobmedzenej miere sa šírila vtedajším západným svetom na všetky svetové strany a zavítala aj do Dánska. Malá spomienka na Hurdy Gurdy, Beefeaters, Burnin’ Red Ivanhoe, Thors Hammer, Secret Oyster a ďalšie kapely azda nezaškodí. Dánsko je malá krajina, má približne rovnakú rozlohu ako Slovensko a prakticky zhodný počet obyvateľov. Aj preto je zaujímavé sledovať, koľko rockových skupín sa v tomto kráľovstve urodilo. Jednou z prvých nahrávok reagujúcich na šesťdesiatkovú vlnu popularizácie britskej hudobnej invázie bola platňa HiP od Steppeulvene (áno, znamená to Steppenwolf, ale ani náhodou sa nejedná o kanadských, k divokosti zrodených, hard rockerov). Svoju púť však začnem u Burnin’ Red Ivanhoe.
Málokto z nehudobníkov i hudobníkov, ktorí sa nezúčastnili nahrávania, tuší, že na Slovensku sa už pred šestnástimi rokmi začala tvoriť hodnotná antológia slovenského blues pod záštitou Slovenskej bluesovej spoločnosti. V súčasnosti je na svete už šesť samplerov kapiel, ktoré v dobe vydania nemali komerčne vydaný album. Keďže dnes sa už prvé štyri diely zohnať nedajú, rád by som tento luxus doprial aj ostatným dvom, a teda celú sériu v krátkosti predstavil.
Keď ste čítali nadpis, možno ste nadobudli dojem, že pôjde o tému, ktorá sa Slovenska dotýka. Nuž, nič nie je vzdialenejšie pravde. Sloveso v titulku je potrebné chápať doslovne. Dal som si tú námahu, keďže hrám v skupine, ktorá sa k tomuto štýlu hlási, a pokúsil som sa prebrodiť slovenské hudobné weby, aby som zistil, koľkože ďalších kapiel sa tu tomuto nesmierne populárnemu štýlu venuje. A pretože odpoveď Vás asi neprekvapí, doplnil som svoj článok o pár faktov o štýle, bez ktorého by boli americké filmy ešte chudobnejšie, než obvykle sú.
Moja vášeň pre rockovú hudbu prelomu rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych ma síce katapultovala do sfér, kedy sa o svojich hudobných miláčikoch môžem baviť prevažne s generáciou mojich rodičov, ale neľutujem. Berte tento malý exkurz po pozabudnutých hard rockových veličinách, podivných obskúrnych temno orientovaných imidžistoch a blues rockových gitarových velikánoch ako takú malú večernú spomienku na doby, keď ešte slovo rock znamenalo to, čo hlásalo.
Po Lynyrd Skynyrd a Blackfoot sa mi predvianočne splnil ďalší sen, vidieť aj tretích velikánov južanského rocku Molly Hatchet. Tak, ešte Allman Brothers Band, Outlaws a Black Oak Arkansas a mám po snoch. Ale o inom som chcel. Cesta na otočku z Bratislavy do Zlína v pracovnom týždni a s vidinou ranného nástupu do práce? To veru nemohlo odradiť najjužanskejšiu rodinu zo Slovenska, nuž sme sa ja, moja milovaná ženuška, brat a otec nasúkali po robote do auta a šlo sa.
Medzi rockovými bubeníckymi esami kraľujúcimi v 70. rokoch minulého storočia na poli spájania džezu a art rocku sa Andy McCulloch vyníma ako mesiac na nočnej oblohe, obklopený množstvom maličkých svetielkujúcich hviezdičiek. Prečo? Nuž, na úvod uvediem jedinú skupinu tvoriacu dejiny, a síce King Crimson. Andrew McCulloch (narodený 19.10.1945 v Bournemouthe, Dorset) patrí k tým bubeníkom, ktorý kombinovali tvrdý rockový prejav s dokonalou technikou hry a to všetko pre istotu tak, že z toho padá sánka aj o polstoročie neskôr. Veľa biografických informácií škodí, a preto nimi nebudem plytvať (sám o ňom veľa neviem, internetové i iné zdroje cudne mlčia), navyše, za majstrov vravia činy.
Je zaujímavé, ako veľmi sú profesionálni hudobníci ovplyvnení svojimi chlebodarcami. Keď Jimi Hendrix otvoril dvere tvrdej psychedelickej a bluesom ovplyvnenej rockovej hudbe, nastal zaujímavý paradox. Čierni bluesmani boli svojimi producentmi dokopaní k tomu, aby opakovali po tých, čo ich mali za vzory. A neobišlo to ani otca chicagského blues, istého Williama McKinleyho Morganfielda alias Muddyho Watersa.
Čo je to blues? Hudba, pôvodne černošská, prazáklad populárnej hudby 20. storočia, smútok, životný štýl, telesné vady protagonistov... Kým opíšete poučky z Wikipédie a iných internetových zdrojov, skúste si najprv vypočuť kolekciu ABC of the blues, o ktorej dnes bude reč. Na ploche päťdesiatich dvoch cédéčok sa prezentuje deväťdesiatsedem černošských protagonistov, od Kokomo Arnolda po Jimmyho Yanceyho, nechýba takmer nikto, kto do polovice minulého storočia niečo znamenal (Muddy Waters, Leadbelly, B.B. King, Robert Johnson, Bo Diddley atď.) a zástup tých, čo znamenali menej (respektíve o nich dnes vie pár fajnšmekrov a netrúfam si odhadnúť promile znalých Slovákov), ako napríklad Blue Lu Barker alebo Tommy McClennan. Lepšia odpoveď na to, kde sa inšpirovali britskí bluesmani, ako John Mayall, Eric Clapton alebo hoci Rolling Stones, neexistuje. Ale po poriadku.
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Rozhovor s Filipom Noubelom.
Ak neuspeje, bude trvať na jej úpravách.
Dal šancu hendikepovaným aj Rómom.
Zábery získal denník The New York Times.
