Erik Kriššák
Nevolám sa "Z tanca"
Dnes nepôjdeme z tanca do tanca, zvoní umieračik. Kam sa asi podeli naše detské sny?
Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady

Dnes nepôjdeme z tanca do tanca, zvoní umieračik. Kam sa asi podeli naše detské sny?

Navzdory tomu, že osveta vo veciach poetických je dlhodobo vnímaná ako niečo odporné, si dnes neodpustím malú úvahu nad postavením gramatického rýmu (áno, to je ten, ktorý tak radi používajú autori, ktorí inak o gramatike nemajú šajn) v poézii vyznačujúcej sa mrzkým viazaným veršom. Chápem, že básnikov vie iba jedna otázka naštvať viac ako táto: „Čo (a prečo) si chcel povedať,“ a síce: „Ako si to naškriabal?“ Aj tak si však neodpustím mudrovanie o tom, že poznanie jazyka a suchopárnej „teórie“ prispieva k poznaniu a zušľachťovaniu budovania estetických hodnôt, ktoré sa inak pochovajú pod nánosom autorovej nevôle učiť sa. A poézia by mala vzdelávať, otvárať nové obzory, či dokonca rozvíjať myslenie i predstavivosť, nie iba opakovať slovné cvičenia z tretej triedy základnej školy.

Vopred sa ospravedlňujem všetkým tým, čo sa boja hadov, neznášajú gramatické rýmy alebo očakávajú brilantný dej. Je to moja premiérová balada, v prvej verzii. Hoci som chcel využiť moderné prostredie mestského ľudu, nevyšlo to. Duch zatuchlých vekov ma celkom premohol.

Po čase zasa niečo o nápadoch, myšlienkach a nepoužitých témach, nečakajte žiadnu zmysluplnú poéziu (na to ste už snáď zvyknutí).

Týmto ďakujem Vite za vhodne vymyslený nadpis. Bolo príjemné pohrať sa s úsmevom s nastolenou témou. Veru, lyrikou sužovaná zamilovaná bytosť si často neuvedomuje možné dôsledky.

Vážení a milí moji priaznivci, čitatelia i odporcovia, konečne si môžem dovoliť ten luxus, že do perexu slobodne napíšem, že netuším, prečo ku mne tieto slová prišli orodovať za to, aby som ich takto poskladal.

Rispet (rispetti) je v podstate lyrický útvar, pôvodne využívaný v talianskej ľúbostnej poézii. Je tvorený tromi strofami, prvá má striedavý rým a štyri verše, zvyšné dve majú združený rým a po dva verše (spolu je to osem veršov v písmenkovej schéme abab cc dd). Jeho výhodou je neobmedzená tematika, krátkosť a voľnosť metra (hoci „tradične“ by malo byť jedenásťslabičné a jambické). Mne tradície veľmi nejdú, takže zachovám tému ľúbostného odlúčenia, ale inak sa dá spievať do blues (pri jeho skladaní mi hral album Street corner talking od Savoy Brown z roku 1971, chytil ma hlavne refrén skladby All I can do).

Čo je to blues? Hudba, pôvodne černošská, prazáklad populárnej hudby 20. storočia, smútok, životný štýl, telesné vady protagonistov... Kým opíšete poučky z Wikipédie a iných internetových zdrojov, skúste si najprv vypočuť kolekciu ABC of the blues, o ktorej dnes bude reč. Na ploche päťdesiatich dvoch cédéčok sa prezentuje deväťdesiatsedem černošských protagonistov, od Kokomo Arnolda po Jimmyho Yanceyho, nechýba takmer nikto, kto do polovice minulého storočia niečo znamenal (Muddy Waters, Leadbelly, B.B. King, Robert Johnson, Bo Diddley atď.) a zástup tých, čo znamenali menej (respektíve o nich dnes vie pár fajnšmekrov a netrúfam si odhadnúť promile znalých Slovákov), ako napríklad Blue Lu Barker alebo Tommy McClennan. Lepšia odpoveď na to, kde sa inšpirovali britskí bluesmani, ako John Mayall, Eric Clapton alebo hoci Rolling Stones, neexistuje. Ale po poriadku.

Prepáčte mi, ale cítim stratu. V miestach, ktoré nie sú, sú zrazu diery, ktoré bolia viac ako akékoľvek keby.

Tento text vznikol z vnútornej potreby zareptať si. Preto je pomerne dlhý a umiestnením na blog mi slúži ako referencia pre iné príležitosti, než k diskusii na smeblogu. Čím netvrdím, že sa nemôže udiať aj to. Z môjho presvedčenia, že sa texty v populárnej hudbe priveľmi preceňujú, vznikla táto teoretická úvaha plná nekorektných osočovaní, výsmechu a spochybňovaní, pričom samotný text skladby je ponímaný ako cudzopasný literárny element vo sfére estetického vnímania zvuku. Preto čítajte len na vlastné riziko.

Po čase sa vraciam k svojim tvorivo zachyteným netvorivým pochodom. Alebo – ako sa z veľa slov tvorí menej slov a ešte menej slov, až napokon ostane staré známe klišé, kde sa miesi botanika s fyzikou a počasím.

Každý poeta, čo má ambíciu stať sa pokračovateľom antickej veľkosti, prípadne má latinský syndróm učenectva, sa s desivou nočnou mórou už stretol. My, čo trpíme dostatkom pocitu menejcennosti, o nej veľa netušíme, bojíme sa zasa iných ďasov.

Ruku hore, tí, čo vedia, čo to je Chess Records. Áno, vy, čo ste zdvihli ruky, ste pravdepodobne z Chicaga. Druhý pokus, hovorí vám niečo meno Chuck Berry? Jasné, že áno. Tak, aby bolo jasné, Chess Records bolo vydavateľstvo, ktoré v rokoch 1947 až 1975 vydávalo takzvanú černošskú hudbu. Nuž, nedá sa poprieť, že bez jeho zakladateľov, Leonarda a Phila Chessovcov (poľskí židovskí emigranti, bolo krátko po druhej svetovej vojne, viď. prvý z uvedených rokov), by britská beatová a bluesová vlna v 60. rokoch vyzerala inak. Dámy a páni, toto je príbeh hudobných dejín, ktoré nám v roku 2010 predostrela štvordisková kompilácia A Complete Introduction To Chess od Universal Music Group. Ako inak, než v podobe knižky s vloženými cédéčkami. A legendárnym logom v podobe konskej hlavy, šachovej figúrky, ktorá dodnes znamená kvalitu.

Rozhodol som sa pridať pár subjektívnych slov k tvorbe voľnoveršových útvarov, ktoré pod zámienkou častého stláčania klávesy enter vydávam za básne.