Som mama, manželka, dcéra a sestra, kamarátka. Snažím sa stáť nohami pevne na zemi i keď mám svoje túžby a sny. Som realistka, ktorá má rada život. Vďačná za každú skúsenosť, ktorú život prinesie, pretože o tom ten život je. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Pochod myšlienok, Poviedky, Súkromné, Nezaradené
Áno, kúzlo minulosti spočíva v tom, že sa nedá vrátiť späť. Sú chvíle, ktoré by sme radi vrátili a je jedno z akého dôvodu. Buď by sme niečo napravili, prípadne by sme prežili ešte raz situácie, ktoré nám boli príjemné. Nejde to, čas neovládneme.
Poznáme to všetci, pretože susedia sú všade. Je jedno či za stenami bytov, alebo vedľa za plotom záhrady. Mám ich a sú súčasťou našich životov.
Je to starosť na niekoľko rokov, väčšinou 15-sť rokov starostlivosti, opatery, lásky ako i starostí. Dala som sa na to i keď manžel spočiatku odmietal. Veľmi som po tom túžila, nedala sa prehovoriť a napokon som nového člena do našej domácnosti priviezla.
Hlavne mať veľa, vlastniť všetko, všetko čo sa dá aj za vysokú cenu. Toto je priorita života väčšiny ľudí a pribúdajú ďalší a ďalší. Morálka, etika už nie sú súčasťou života, pretože základ leží v majetkoch a ani rodina a aj väzby už dnes nehrajú dôležitú úlohu.
Jednoduché, ale už nie príliš štýlové. Takto by som mohla nazvať fotoalbumy, ktoré kedysi boli tak moderné. Akurát, že nová doba im už akosi nepraje. CD, DVD či externe HDD sú nosiče, kde ukladáme svoje spomienky, prežitky, časť zo seba. Pre mňa osobne nuda, neosobnosť a tak v tomto smere podľa niektorých možno zaostávam.
Už dávno sú preč časy, keď väčšina ľudí mali v živote skoro to isté. Dnes jeden má viac, druhý menej a tretí má skoro úplne všetko. Zmena, ktorá nastala v našom svete je viditeľná, je všade a týka sa všetkého. Tým, že sa zmenili naše životy, zmenili sme sa aj my. Úprimne, ľudská zmena však dopadla veľmi zle.
Dobre si pamätám keď som ako dieťa dostala jednu výchovnú. Občas som si to zaslúžila, občas som si asi odskákala chybu niekoho iného, niekoho kto naštval mamu. V každom prípade som to prežila bez ujmy a ponaučila sa, takže som isté veci nerobila, aby sa mi zase jedna neušla.
To nie je o charizme, tá s pozlátkom, ktoré pokrýva človeka nemá nič spoločné. No smutné je, že niektorým, teda pardon už väčšine z nás úplne stačí. Tak málo stačí, aby sa stal niekto kamarát. Že nie hodnotný? Súhlasím, ale ide ešte o zachovanie si hodnotných priateľstiev?
Na jednej prenáške nám psychológ zadal vypracovať tému, čo najlepšie sa nám doteraz v živote podarilo. Neváhala som, začala som hneď písať, pretože viem, čo sa mi doteraz najviac podarilo a za čo budem do konca života vďačná.
Zhruba pred dvoma rokmi som si začala všímať, že dostávam iné emaily než kedysi. Obsahovo boli podobné, ale začiatok či koniec bol iný.
Stála som na chodníku a pozerala som smerom k tenisovému kurtu. Bol tam. Opálený, usmievavý, krásny, proste môj chlap, ktorého som milovala už skoro päť rokov. Ani som nevedela, že sa to vôbec dá, kým som nestretla jeho. Vykročila som, šla som mu v ústrety, nevedel, že prídem. Chcela som ho prekvapiť, vziať ho po tréningu preč, ale predtým pozerať, ako bude trénovať deti. Raz totiž bude takto na kurte preháňať aj to naše.
Dobou sa toho veľa zmenilo. Ženy dnes robia to, o čom sa našim babkám ani nesnívalo a tak sa akosi svetom začala šíriť emancipácia. My ženy sa snažíme byť samostatné, riešime a robíme veci samé. Lenže nie každá z nás sme feministka. Samostatnosť neznamená, že nemáme radi mužov, práve naopak.
Poznáme to, myslím, že každý z nás. Buď z jednej strany, alebo z tej druhej. Je to život, je to okolo nás a nejde, skutočne s tým nejde urobiť nič. Je to tu od nepamäti. Ľudská závisť, chamtivosť, pomsta, ohováranie.
Už rok som na materskej dovolenke. Neviem prečo, ale z dovolenky som mala vždy iné pocity než teraz, ale odborne sa tomu tak hovorí, či?
Keď má človek rodinu, pozerá sa na veci inak než predtým. Veľa vecí , ktoré predtým on či ona riešili sú zrazu nepodstatné, podstatným sa stáva malý človiečik, ktorý obrátil život iným smerom. Škoda len, že život dvoch ľudí, ktorí človiečika na svet priviedli sa zrazu stáva klišé.
Nedávno sme si boli posedieť so známimi a okrem rôznych tém, ktoré sa preberali, začalo sa hovoriť aj o rodine. Lepšie napísané, o ženách a deťoch. Pri tejto téme sme vlastne potom ostali až do konca a domov sme odchádzali všetci tak pravdu povediac rozhodení. Dôvodom bol názor jedného kamaráta, s ktorým ja osobne vôbec nesúhlasím.
V poslednom čase sa ku mne dostali informácie, ktoré ma tak akosi donútili obzrieť sa okolo seba na vzťahy, ktoré začínali láskou a mali vydržať až do smrti. Teda aspoň tak sme v to verili, na začiatku.
Chystala som oslavu. Manžel mal narodeniny a aj keď to neboli okrúhle, nachystala som si plán, ako ho prekvapiť, no prekvapená som bola nakoniec ja sama.
Každý z nás to pocítil, každý z nás to pozná. Viem, že to takto bude vždy, no nemám povahu zmieriť sa s tým. Nerobím to a preto ma stále udivuje to, že sa to stáva i mne.
Je to pár dní, čo som sa vrátila zo Slovenska a pár dní potrvá, kým prejde smútok z odlúčenia.
