Som mama, manželka, dcéra a sestra, kamarátka. Snažím sa stáť nohami pevne na zemi i keď mám svoje túžby a sny. Som realistka, ktorá má rada život. Vďačná za každú skúsenosť, ktorú život prinesie, pretože o tom ten život je. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Pochod myšlienok, Poviedky, Súkromné, Nezaradené
Rodičia si nevyberajú deti, deti rodičov a vlastne ani súrodencov si nikto z nás nevyberá sám. Život nás dáva dokopy a my členov rodiny berieme, žijeme si spolu až do dospelosti, keď opustíme hniezdo a začneme budovať vlastné.
Mala som pár náročných týždňov v práci a keď to nejako opadlo,vzala som si pol dňa voľna. V meste som si konečne doriešila veci,na ktoré som nemala čas, navštívila som svoje obľúbené kníhkupectvo,kúpila si knihu a zapadla v jednej dobrej kaviarni na moje milované Latte Macchiato.
Ležala som v posteli a aj keď budík ukazoval niečo krátko po druhej hodine rannej, nespala som. Moje myšlienky sa zase posunili v čase. Miesto vedľa mňa bolo prázdne, mala som posteľ len pre seba, no ležala som na svojej strane.
Za kompletnú rodinu sa považuje to, ak muž a žena privedú na svet potomka. Je to událosť, ktorá zmení život dvom ľuďom, malé stvorenie je veľká radosť a rodina sa stane kompletnou. Rodičia už nemyslia na seba, obetujú všetko svojmu dieťaťu či deťom a očakávajú, že sa naplnia ich túžby,sny a všetko čo do detí vkládajú. Tak by to malo fungovať.
Nesústredila som sa. David ma už dvakrát upozornil, že ho nepočúvam a i keď som sa snažila ho vnímať, myšlienkami som bola pri Nore. Takže nie som jediná, komu príde, že život sa žije ináč než sme očakávali.
Bolo niečo po polnoci keď som vstala, vzala si pohár vody a sadla si na gauč. David už dávno spal, no ja som nemohla. Stále som myslela na Noru a Milana. Čo bude ďalej? Ako to všetko dopadne, kto bude víťaž a kto porazený? Prečo sa to vlastne deje?
Potrebujem s Tebou hovoriť." - slová,ktoré som počula hneď po tom, čo som dvihla telefón. No toto nebude len tak. Niečo sa stalo, ale to som ešte netušila, že to bude až tak vážne.
Dni plynuli, Lolla ma naďalej ignorovala, občas na mňa zavrčala, pani a pán sa ku mne chovali úžastne. Mala som sa skvelo, dokonca som nabrala aj pol kila z tých, čo som na ulici stratila. No stále som vo vzduchu cítila nervozitu zo všetkých okolo. Snažila som sa byť vpohode, darilo sa mi to a občas boli chvíle keď som do tej pohody dostala aj tých ľudí, ktorí mi dali nový domov.
Žiaden sen, ale realita. Po nejakom čase totiž auto zastavilo a ja som sa prebudila. Stále som ležala na nohách tej neznámej žene. Vystúpili sme z auta, vošli do bytu, v ktorom som nikdy nebola
Tí lovci, ktorí tak hrdo kráčali po mojom odchytení, ma v dome dali do nejakej prepravky. Sedela som a pozerala na nich, oni na mňa. Jeden vzal do ruky telefón a niekam volal.Nevnímala som čo hovoril, obzerala som sa okolo seba a hľadala únikovú cestu, ak by bola potreba. Na sebe som stále mala deku a stužku okolo úst. To, aby som náhodou so svojou 15-sť centimetrovou výškou nezútočila na skoro dva metre vysokých chlapov. Ani neviem kto sa vtedy bál viac...oni či ja?!
Pozerám sa okolo seba, no okolie nepoznám. Nikdy som tu nebola. Všetko je cudzie a okrem zimy pociťujem i strach. Cítim, ako sa mi nafukuje bruško. Som veľmi hladná. Nejedla som už niekoľko dní, i sprcha by sa zišla.
Hurá ide sa na výlet. To bude krásny deň. Mám rada ak okrem prechádzky,čo nie je tak časté, sa môžem povoziť v aute. To bude na dlhšie a moja rodina bude so mnou po celý čas. Po nejakom čase zastavujeme, neviem ako dlho sme šli, hlavne, že sme spolu. Berú ma na ruky a dávajú na zem. Fuj, to je špina! Hlina, kamienky a ešte aj fúka.
Už to tak chodí, že všetko má svoj začiatok i koniec, no najsmutnejšia je konečná života. Uzavrie sa jedná, veľká kapitola a z času na čas si tí, čo ostali spomenú na určité pasáže, verím, že vždy len na tie najkrajšie.
Človek si žije, žijem i ja. V tom zhone si človek nad životom príliš nepremýšľa, berie ho ako ide. V prvom rade sú denné povinnosti, lepšie napísané stereotyp každého dňa. Človek ich robí automaticky, už mu to ani nepríde. Až raz.
