Mám rád svojich rodičov. Keď som však bol mladší, niekedy to z mojich slov či skutkov (aj keď nie som žiadny gauner) tak nemuselo vždy vyznievať. Mal som vtedy pocit, že pre mladosť sú mierna arogancia, nadmerné sebavedomie a neustály prebytok energie typické, kým prejavovanie citov rodičom nie. Veď „vedia“, že ich syn má rád a že si ich váži, nie?
Tá ich dnešná tlačová konferencia ma z jednej strany prekvapila. Až dodnes som naživo nepočul rozprávať ani jedného zo zakladateľov skupiny J a T. Ich doterajšiu mediálnu prezentáciu som vnímal najmä cez baby (použijúc slovník pána Počiatka), ktoré sa okolo nich vyskytujú, cez hračky (použijúc slovník pán Tkáča), najmä v podobe hriešne drahých áut, jácht a iných „hračičiek“, ktoré používajú, a povedzme cez Spartu Praha.
Neviem, či bude mať opozícia ešte lepšiu šancu získať loptičku v pomyselnej tenisovej hre s koalíciou na svoju stranu. Minister financií jej totiž svojou nepremyslenou návštevou žralokov na ich monackej jachte nemohol lepšie prihrať na smeč. Opozícia možno aj chcela loptičku zasmečovať. Ale je taká neschopná, že ju ani netrafila.
Niet prakticky dňa, v ktorom by ma nešokovala nejaká správa. Nielen z médií, ale aj z môjho okolia. A ja mám potom stále väčší pocit, že tomuto svetu pomaličky prestávam rozumieť.
Bol som dnes na obede s jednou mojou dobrou kamarátkou. Keďže sa už nejaký ten rok poznáme, máme za sebou niekoľko strávených obedov a káv. Náš dnešný obed bol však trošku špecifický. Tým, že moju kamarátku čaká v najbližších dňoch vážna operácia na jednej klinike v Českej republike.
Takže už aj v Kalifornii legalizovali manželstvá homosexuálov. Vraj sa očakáva, že v Kalifornii sa týmto krokom vytvorí nový druh priemyslu so stámiliónovými ziskami. O tom, že sa legalizáciou potiera tradičná úloha manželstva, sa ale nehovorí.
Priznávam, že tie reči ma vždy trošku hnevajú. Keď mi niekto hovorí, že do kostola nechodí práve preto, lebo nemôže počúvať farárove reči. Lebo farár je taký či onaký a on sa mu nebude spovedať. Prípadne že niekto do kostola nechodí práve preto, lebo tam chodia rôzni ľudia, aj takí, ktorí žijú hriešne a berú návštevu kostola ako automatické „vykúpenie sa“ z hriechov. A že preto je lepšie zostať doma a modliť sa osamote.
Súčasná vláda zvykne pri každej príležitosti podčiarkovať svoj sociálny charakter. Od slov k skutkom však býva niekedy ďaleko...
Včera vraj v Srbsku zatkli bývalého policajného veliteľa Stojana Župljanina, jedného zo štvorice prominentných utečencov, ktorí sa majú postaviť pred haagský tribunál pre podozrenie zo spáchania vojnových zločinov. Župljanina už v roku 1999 obvinili z genocídy a zo zločinov proti ľudskosti počas vojny v bývalej Juhoslávii, polícia po ňom pátrala 10 rokov.
Pamätám si to ešte pomerne dobre, že počas manželkinho tehotenstva sme sa, obidvaja, každý deň „rozprávali“ s jej bruškom. Presnejšie s ľudským stvorením, ktoré sa vyvíjalo v jej vnútri. Ktoré nosila pod srdcom. Rozprávali sme sa s ním. Hladkali ho. Spievali mu. A vždy to pre nás bolo naše dieťatko. Naše bábätko. Jednoducho ľudské stvorenie. Ani raz sme ho nenazvali ani embryo, ani plod.
Čítal som dnes v MF Dnes rozhovor s otcom zavraždeného 9-ročného chlapca Jakuba. Úplne chápem jeho slová, že ak by bol sudcom, toho úchyláka a vraha by dal bez milosti popraviť. Humanizmus by mal mať svoje hranice.
Pred časom sme s manželkou strávili noc na Lomnickom štíte. Dlho sme si na tento zážitok odkladali peniažky. Stálo to za to. Tam, vysoko medzi skalami, sme prežili nádherných asi 18 hodín. Bol to nádherný, nezabudnuteľný zážitok, a to nielen pre krásna pohľad a fotky, ktoré človek z „Lomničáku“ môže urobiť. Mne osobne sa do pamäti nadlho vryl jeden okamih.
Nie, v tomto texte nepôjde o popis hororových scénok, v ktorých by hlavný hrdina „otváral“ motorovou pílou svoje a aj iné deti...
Tak na Slovensku sa vraj podľa denníka Plus 1 deň denne rozvádza 35 manželských párov. V Európskej únii je v tomto smere už úplná katastrofa, jeden manželský pár hádže uterák do ringu každý 30 sekúnd. Súhlasím s tým, tieto čísla sú šokujúce. A alarmujúce. Ale čo s nimi? Ako dosiahnuť nápravu? Dá sa vôbec dosiahnuť? A kto ju môže dosiahnuť?
Posledné dni sú toho plné noviny. Skončí ten minister? Alebo druhý? Či nebodaj pani ministerka? Je viac ako pravdepodobné, že súčasná vláda sa v polčase vládnutia isté personálne rošády na vládnych postoch chystá urobiť. A pripustime, že minimálne k jednej, možno k viacerým zmenám aj príde. Čo sa ale v takom prípade môže zmeniť, okrem toho, že sa na stoličkách objavia nové tváre?
Hovorí sa, že správny chlap sa ničoho či nikoho nebojí. Priznávam, sú veci či situácie v živote, ktorých sa ako chlap bojím. A verím, že k nim nikdy nepríde. Presnejšie, ono to nie je ani nejaké bátie sa. Veď kto sa bojí, nemal by chodiť do lesa (života). Ide skôr o rešpekt pred životom. Istú pokoru pred osudom. Ide skôr o neustále státie na pevnej zemi. Pretože inak môže nastať tvrdý pád. Čoho sa teda v živote „bojím“? Čo ma neustále drží na zemi?
Mám rád mojich rodičov, nedám na nich dopustiť. Aj oni sa majú radi navzájom, inak by spolu neboli už viac ako 30 rokov. Ale trošku im vyčítam, že si nevedia odpustiť občasné hádky. Vo väčšine prípadov absolútne zbytočné hádky...
Sú poslanci nášho parlamentu, ktorí nechodia na jeho schôdze. Sú aj takí, čo do parlamentu chodia. Ale to je tak asi všetko. Ich fyzická schránka sa v budove Národnej rady Slovenskej republiky síce nachádza, ale duša, tá si lieta nevedno kde. Poslanci bez duše potom trepú hlúposti. Lepšie by bolo, keby ticho ostali.
Patrím k ľuďom, ktorí svojmu partnerovi veria. Vyznávajú mu každý deň lásku, a rovnaké vyznanie aj dostávajú. Zverujú sa mu s pocitmi, a rovnako sa zveruje partner im. Rozprávajú sa s ním. Majú ho pre seba, a zároveň mu poskytujú určitú voľnosť (toto platí obojstranne). Tá dôvera je jednoducho veľká, hlboká. A samozrejme obojstranná. Že či pri tom všetkom zostáva priestor aj pre prirodzenú, drobnú žiarlivosť?
Pamätám na môjho, dnes už nebohého starého otca. Bol to chlap ako sa patrí, tvrdý, ošľahaný životom. Celý život pracoval tvrdo na poli. Istý čas strávil aj na fronte druhej svetovej vojny. Len tak ho v živote nič nerozhádzalo. Jednoducho chlap so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so slzami. Keď mu počas života bolo do plaču, za slzy sa nehanbil. Aj tým rástol jeho chlapský rozmer.
