Milovník umenia, literatúry a slobody, tulák, provokatér, libertarián; inak firemný ekonóm & konzultant + profi autor a bloger. O financiách a podnikaní píšem predovšetkým na Ľudskourečou.sk Zoznam autorových rubrík: Naokolo naživo, we are the culture, Pohľady a pocity, Moje najmilovanejšie mesto, Biznis - základ nášho bytia, Smrteľníci, Nezaradené
Minister Valentovič na tlačovke po tom stretnutí so svojím šéfom Ficom vyzeral naozaj akosi zničene. Možno je naozaj „na odstrel“, ako sa pýtal vo svojej relácii Dano Krajcer. Lebo navonok to vyzerá tak, že jeho nadriadený s ním nie je spokojný. Navonok.
Čaká nás revolučná zmena. Od dnešného dňa budú reklamné spoty v televízii vysielané v rovnakej hlasitosti ako ostatný – hlavný program. Vyplýva to zo zákona, ktorý nám priniesla starostlivá iniciatíva poslankyne Zdenky Kramplovej. Novozvolený riaditeľ STV zas hovorí čosi o tom, že chce zmeniť systém financovania televízie – menej reklamy, viac dotácií zo štátu. Obe udalosti hovoria jasne jedno – reklama je veľké zlo.
Lampa pravdepodobne zhasla. Je to škoda, bude nám chýbať. Nejaký konformný odvar bez štipky odvahy posúvať hranice nás, ktorých suché verejnoprávne spravodajstvo či trápna zábava komerčných televízií nehovorí ani len „bú“, asi zaujímať nebude. Ale bez ohľadu na osud relácie som už konečne dozvedel odpoveď na otázku, ktorú si kladiem už roky: čo je to vlastne tá verejnoprávnosť?
Sledujem už pár rokov ten nešťastný prípad – osud siedmich nešťastníkov v smutnom príbehu, nesúcom meno „prípad cervanová“. Sledujem, to znamená čítam články v médiách, hovoriace o faktoch, súdnych procesoch a názoroch na to celé. Aj ten NÁZOR, že ide o zničené životy nevinných ľudí, ktorých si vtedajšia moc vytipovala, aby ich namočila do prípadu, s ktorým nemali nič spoločné a zakryla tak skutočnú pravdu. Hovorí čosi aj o tom, že v prípade mnoho vecí nesedí – telo, ktoré sa našlo, nieslo znaky úplne inej osoby než hľadaná medička, vecné dôkazy boli oficiálnym nariadením zničené, údajní vinníci na mieste danej diskotéky nikdy neboli, a najmä – ich výpovede boli získané nátlakom a násilím, čo sa týka i výpovedí svedkov, všetci zúčastnení svoje výpovede navyše veľakrát zmenili a odvolali. A čo je najhoršie, keď amnestovaní odsúdenci chceli očistiť svoje meno, tak Najvyšší súd dvakrát po sebe ich vinu nielenže potvrdil, ale v poslednom prípade poniektorým aj tresty, z ktorých už veľkú časť mali odsedenú, zvýšil. S rovnakými argumentmi, ako tí údajne z vôle politickej moci konajúci sudcovia v tej temnejšej dobe. No a čím ďalej, tým je mi z toho horšie.
Zdravotnícke ambulancie navštevujem veľmi zriedkavo, väčšinou keď už skutočne nie je vyhnutia, resp. keď sa už bez potvrdenia ďalej nepohnem. Medzi jednotlivými návštevami uplynú často aj celé roky a tak by bolo namieste očakávať, že vás v čakárni či ambulancii – ako to pri iných návratoch býva – čosi nové prekvapí. Lenže aj tentoraz bolo všetko po starom – zamrznutý ciferník hodín ukazoval ešte od socíku stále 13:54, podráždená sestrička nervózne komandovala netrpezlivých pacientov, nedočkavo klopajúcich napriek výstražnému nápisu na dverách „Neklopať! Zavoláme vás!“, tí úspešne tlmili tento svoj pud a nervozitu poslušným a trpezlivým sedením. Sadol som si a otvoril knihu, na ktorú som mal konečne čas.
Každoročne zhruba takýto čas prebieha v slovenských filmových kluboch festival „Jeden svet“, prezentujúci filmy o porušovaní ľudských práv vo svete. Minulý mesiac navyše zavítala do niektorých slovenských miest putovná výstava s názvom „Polia hanby“, ktorá chodcom na ulici na ťažko prehliadnuteľných tabuliach sprostredkovala osobné svedectvá i fakty o živote ľudí v totalitných režimoch Severnej Kórei, Barmy, Číny, Tibetu a Bieloruska. Keď som videl tých mladých ľudí celkom zaujato študujúcich obsah tabúľ, napadlo ma, aké dobré sú takéto nápady, keď sa o týchto veciach z času na čas dozvedia aj ľudia, ktorí udalosti v daných (a podobných) krajinách obzvlášť aktívne nesledujú.
Keď môj šéf – majiteľ spoločnosti s 300 zamestnancami – oznámil, že zo dňa na deň sa rozlúčime so stovkou z nich, v bezprostrednom hneve som vyhlásil, že nech počíta aj so stoprvým. Predpokladal som totiž všelijaké dôvody. Bezprostrednou „rozbuškou“ aktuálneho rozhodnutia však bol jav, ktorý som poznal už dávno. Štátom určená minimálna mzda.
Nedávno som sa tu zmienil o pojazdnom kinematografe, ktorý brázdi Slovensko a poskytuje možnosť pozrieť si pekne open-air niektoré zaujímavé české i slovenské filmy posledných rokov. Sponzorom a organizátorom celého podujatia je súkromný pivovar. Tento pivovar stojí ako hlavný sponzor za ďalšou slušne navštevovanou kultúrnou akciou – a to festivalu Pohoda. O tomto podujatí nikto nemôže povedať, že by nešíril kultúru – a dokonca multikultúru všetkých žánrov a všetkých národov. No je zaujímavé, že na fungovanie oboch spomínaných podujatí postačí zopár šikovných ľudí a jedna súkromná firma.
Vyznelo to ako bohovská pocta. Prednedávnom na udeľovaní Aurelov dostal cenu za celoživotné dielo Karol Duchoň. Potom, čo sme si pozreli minimedailónik zložený z viacerých skladieb v jeho podaní, na ktorého záver bola zaradená notoricky známa „V dolinách“, po tom, čo ktosi prebral za zosnulého umelca cenu, sa ako ďalšej pocty ocenenému s povzdychom „Ťažká úloha, ťažká...“ zhostil Kuli zo súčasného Desmodu a zaspieval slušnú, originálne upravenú verziu tejto skladby. Ono to vyznelo, akoby ho o to požiadali a on, po dlhom uvažovaní súhlasil a dlho cvičil, aby s tŕpnutím odspieval, priznajme to, celkom slušný výkon. A potom sa to akosi chytilo a už máme hit. Akoby náhodou. Ale houby.
V televíznej diskusii priznal jeden zo štrajkujúcich lekárov, že jeho hrubý príjem je pri 220-tich hodinách mesačne 30-tisíc slovenských korún. Ihneď som ťukol do kalkulačky obe čísla. Vzápätí som to isté zopakoval s tými svojimi. Doslova ma dvihlo zo stoličky.
Stalo sa, čo sa stalo, hej. Máme po vláde, budú voľby, už sa všetci tešia, hotujú, ešte len teraz nás zavalia obrázky o šťastnej budúcnosti pod socialistickou vlajkou (Fico), ochota "nevylučovať z budúcej spolupráce nikoho" bude rásť. No a bude sa rozdávať. Samozrejme všetkými, ktorí na to majú. Bohužiaľ aj tými, ktorí nemajú.
Veľkú časť bilboardov v mojom meste okupuje jeden “ksicht”. To, že už sám o sebe pôsobí úplne ničnehovoriac, ešte nevadí. Heslá ako “Poznám odpoveď” či (so zdvihnutým ukazovákom na spôsob Stalina v tridsiatych rokoch) “Po starom to nejde” okrem toho, že hovoria ešte väčšie nič, možno prezrádzajú čosi o totálnej prázdnote nadchádzajúcich “véúcéčkových” volieb.
Robo Fico je ten pravý ľudomil. Chce znížiť daň z príjmu chudobným na 15 %. Tým zlým a bohatým bankám by zas daň zvýšil – až na 25%. No najdôležitejšie budú iné percentá – hlasy pre jeho stranu vo voľbách.
“A to, čo robia s tým divadlom, to je... to je barbarstvo” zhodnotila pred rokom moja niekdajšia pani domáca vtedy aktuálne rozhodnutie o nedokončení novostavby budovy SND. “Chodievate do divadla?” reagoval som so záujmom i nádejou v hlase. “Ale kdeže, na také veci ja nemám čas,” odvetila.
Ďuro má všetko. Čo len chceš. Langerovú, jazz, rock, klasiku, všetko. Stačí povedať a skopčí. Keď nemá, stiahne. Nielen muziku, aj filmy. Americké. Ešte pred premiérou.
“(...)druhá séria prichádza v čase naplno rozbehnutého fenoménu rôznych reality šou. Veríme, že práve preto bude SuperStar príjemnou alternatívou, ktorá si svojimi pozitívnymi hodnotami získa každú slovenskú domácnosť,” povedal po skončení prvého kastingu na pokračovanie SuperStar riaditeľ STV (Korzár, košický denník,16.9.2005). Kto fandil doterajším hviezdam a zároveň nemá potrebu dívať sa na súložiace páry zatvorené v akejsi vile, sa veru poteší. Naozaj, môj doterajší dojem zodpovedal heslu: “Sleduje celá rodina”. Ale ďalšie riaditeľove vety dobrý pocit zakopali pod čiernu zem.
