Stále musím ešte do roboty chodiť. Zoznam autorových rubrík: Československo moje rodné, Nemecko moje prechodné, Pokusy o veselosti, Domáce úlohy, Receptárium, Súkromné, Nezaradené
Priatelia, pôvodne tu mal byť, opäť po dlhšom čase, karmu zvyšujúci článok. Chcel byť nadmieru poučný, faktograficky bezchybný, fabulisticky vyšperkovaný, iba mierne rozsiahly, nesmierne kritický a najmä neskutočne srdcervúci. Snaha bola. Škoda, že iba hlboko v podvedomí. Tomu aj nakoniec zodpovedá celkový výsledok.
Prvé slovko v nadpise, láskavo verný môj čitateľ, nech nemýli Tvoje zmyslové receptory. Možno tam malo radšej svietiť: „Práce chvatná, málo platná!“ Je to však za jedno, lebo konečný efekt je rovnaký. Nehrozí Vám tu žiadne náboženské velebenie a dokonca ani to antikristove nie. Je to iba taký povzdych, alebo hodnotiace bedákanie.
Nikdy, ale teda naozaj nikdy by som si ani len nepomyslel, že ja raz môžem takto skončiť. Bývať na dedine. To je asi najväčšia možná trauma pre panelákového odchovanca kaviarenského typu. Čo už len môže byť na takej dedinskej diere zaujímavé. Uhádli ste – nič. Majú tam kostol, krčmu, niekde aj futbalové ihrisko a hydrant. Kedysi aj JRD.
Zase som sa vážený čitateľ zamiloval. Áno, aj taký obyčajný bloger, povedzme s citom, že na začiatku svojho stredného veku, je schopný také niečo vyparatiť. Ona je krásna, je voňavá a jednoducho nádherná. Dúfam, že dnes si oblečie tie krásne, pestrofarebné, kvetované šaty. Vánok sa jej bude ihrať s dlhými kučeravými kaderami.
Je nedeľa večer. Celá bola taká opršaná a cez deň biela. Teraz je tma a tak je čierna. Ako noc. Zišlo by sa trošku dúhy na prifarbenie. Videl však už niekto dúhu, keď je vonku tma ako v rohu? Tak sa budeme musieť zaobísť aj bez nej.
Tento článoček je určený skoro pre všetkých. Nie na celom svete, úplne stačí na Slovensku. Môžu sa v ňom vŕtať opozičníci, koaličníci, zamestnávateľské zväzy, odborárske frakcie, poctivci a aj hochštapleri. Nebudeme robiť ani žiadnu selekciu ani medzi samičkami a samcami. Žiadna ekšn, po adrenalíne ani stopy.
Moje milované gazdinky, žienky domáce, milenky pracovné, zvodné šéfky, feministické fúrie, ako aj iné. Dnes to nebude, bohužiaľ, nič pre Vaše vnemové receptory. Pôvodne som Vám chcel zakázať prístup do článku, lebo sa jedná o prekvapenie pre Vás. Ktorá z Vašich radov by však dokázala vydržať a slušne si počkať? Ani sa len neodvažujem odpovedať. Tá Vaša nespútaná zvedavosť raz s Vami určite vypečie.
Dnes sa budem venovať výtvarnému umeniu, presnejšie blúzneniu. Môjmu, lebo toto tu je môj blog. Zaprisahám vás! Ak mi nejaký chytrák napíše do diskusie, že je to iba obyčajný gýč, tak to s ručiacimi jeleňmi, západmi Slnka a záhradnými trpaslíkmi roztočím vo veľkom. Keď sme už pri trpaslíkoch, viete že Šmoulinka (to je tá modrá blond krpaňa) minulý týždeň oslávila 50? Záujemcov o kúpu mojich obrazov musím sklamať. Tieto diela sú nepredajného charakteru a medzi pospolitým ľudom sa šíria výhradne formou vecného daru.
Ráno sa zobúdzam vždy ako prvý. Ostatok rodiny si ešte spokojne odfukuje. Neviem čo ma prebralo zo sna. Asi nejaká nočná mora. Som celý spotený ako myš. A koľkokrát som im už hovoril aby ten byt neprekurovali. Ale kde nie je snaha o porozumenie, tam nie je ani pochopenie.
Hosana na výsostiach! Jasajte všetci ľudkovia dobrej vôle! Konečne nastala doba vykúpenia! Poslední sa stali prvými ...
Tak švihnutý nadpis sa nepodarí zosmoliť každý deň. Čo to bude dnes? Rozsiahly cestopis s jemne politicky a ešte jemnejšie eroticky ladeným podtónom. Plus nejaké in flagranti fotôčky. Článoček pojednáva presne o tom, čo je v nadpise. To len aby sa predišlo zbytočným omylom a sklamaniam. Neveríte? No tak schválne. Stavme sa!
Tak to, čo vám teraz poviem, to tak ľahko nerozchodíte. Už ma to nebaví navzájom si klamať do očí. Som rasista a vy ste presne takí istí, aj keď to nechcete počuť! Darmo sa budete búšiť do pŕs - „Ja teda nie! V žiadnom prípade! Ja na také niečo v živote ani len nepomyslím!“ Pravda je však krutá a neúprosná. Niekto vám to už musel takto šplechnúť do ksichtu. Ste rasisti a šmitec. Nielen že tak podvedome myslíte, ale sa tak aj správate. Je to raz dané geneticky a to sa zmeniť nedá. Tak to láskavo ani nechcite meniť. Je to logické, tak prečo sa tomu bránite. Rasová segregácia je tu, tak sa netvárme že nie.
Slovíčko rapeľ je také zaujímavé a nezvyčajné. Pre niekoho aj záhadné. Neviem, či tento výraz jest spisovného charakteru. Pôvod je mi tiež neznámy. Teda vlastne bol. Dnes totiž nastal zlom a môj obzor sa závratne rozšíril, teda čo sa týka slovnej zásoby. Ľudkovia moji, veď ja už viem čo to znamená, keď sa povie: „Chytil ho rapeľ!“
Vážený autor. Hneď na úvod Ti poviem, že Ti budem tykať, ale to si už mohol zistiť, ak si teda čítal tento otvorený list od začiatku. Keď nie, tak si ho prečítaj od začiatku. Ďalej to bude iba s malým „t“, lebo ty si ani len to veľké T nezaslúžiš. Ani s tým váženým sme to nemysleli úprimne. To je tam napísané iba preto, lebo sa to tam tak má písať.
Musíte si s tým však trošíčku švihnúť. Ja len, aby ste to stihli. Nebudem tu totiž večne pobehovať. Aj mne sa to kráti. Hlavne že si to vedome skracujem sám od seba. Ako vidíte som slaboch. Navyše ničím poriadnym neprispejem a kadiaľ prejdem, tadiaľ šírim maximálne iba smrad. Čo tu po nás zostane? Iba popol. No dobre. Po mne bude toho popola trochu viac. Prečo?
Ľudí je veľa ako hadov. Nie som teda žiaden strachopud. Keď už mám pred niečím rešpekt a strach, tak je to had. Ešte aj taký obyčajný neškodný slepúch si na mne dokáže vyliečiť svoje prízemné komplexy a zvyčajne ma so stopercentnou zárukou vydesí na smrť. Fóbia z hadov je vo mne hlboko zakorenená. Nie a nie sa toho zbaviť. Do čerta tam.
Trafiť niečo presne, ako sa hovorí do čierneho, môže byť niekedy nesmierny problém. Chce to pravidelný poctivý tréning na kvalitných teoretických základoch. Tieto vám bezplatne poskytnem, trénovať už budete musieť na vlastnú päsť.
Prirovnávať úradníka k bojovému psovi nie je odo mňa vôbec pekné. Preto sa hneď a zaraz ospravedlňujem všetkým pitbulom tohto sveta. Ja mám zvieratká rád. Hlavne po patričnej tepelnej úprave. V tomto porovnaní je však určitá paralela. Taký pitbul, podobne ako občan úradník, sa dokáže dlho-predlho tváriť ako že nič. Len si tak chodí hore-dole po revíri, kde-tu niečo oňuchá a so znudeným výrazom v tvári si označkuje teritórium. Podnikateľ domáci (Speculantus domesticus), inak v bežnom živote ostražitý to živočích, je takýmto správaním dvojnohého pitbula učičíkaný do štádia najvyššej nirvány. V tejto chvíli úradník nezaváha ani na okamih. Sekne a drží ako hluchý dvere. A aby to právnická osoba nemala až také jednoduché, zavolá si občan úradník na pomoc kamarátov z iných úradov.
Úvod: Dal som si záväzok, ako každý správny pionier a zväzák, že do politiky sa nebudem montovať. A ani sa nebudem. Tento článoček osobne považujem ako úvahu o tuposti a arogancií. Je síce postavený na analýze citátu politika ktorý je momentálne pri koryte, ale tí čo tam boli pred ním, neboli o nič lepší.
Pokračovanie je na svete. Nebudem to zbytočne naťahovať. Tak nech to fičí dolu z kopca. Ešte niečo na úvod. Ak neviete o čo kráča, tak si prečítajte najskôr prvú časť. Nie je to celkom nutné, ale pomôže to. Hľadanie strateného pokladu
