Som to, čo zo mňa spravili otec, mama a ja. No a samozrejme mnoho ďalších ľudí:-)A napokon v neposlednom rade JA:-) Zoznam autorových rubrík: Čudnosti prečudesné, Tretia alternatíva, Snové arabesky, Malé pohladenia, Murko a tí ostatní, Zápisky z ciest, Mačacím pazúrikom, Moje zlatíčka, Závoz alebo životná križovatka, Len tak, Profesionálna deformácia, Súkromné, Nezaradené
Nebojte nejde o syndróm nejakej neznámej choroby. Určitenie nie choroby tela. Skôr choroby mysle, umu alebo čoho. Ach jaj! A vôbec nie vzácnej. Syndróm slepice sa mi páči ako alegorické pomenovanie pre riešenie problému bez zamerania sa na cieľ, ktorý sa chce dosiahnuť.
Tak toto slovné spojenie z nadpisu mi napadlo, keď som zložila telefón po márnom pokuse dovolať sa na zákaznícku linku T-Comu. Ospravedlnenie, že majú zaneprázdnených operátorov záujemcami o ich vianočné akciové produkty ma nenadchlo a totálne mi liezla na nervy otrasná hudobná produkcia pri čakaní kým sa nejaký operátor uvoľní. Pre zachovanie vlastného zdravia som ten hluk zložila avšak bez toho, aby som vybavila, čo som potrebovala.
"Nepáči sa ti? Odíď! Chceš si udržať prácu? Skloň hlavu, ohni chrbát, zalichoť šéfovi!! - hovoria články v médiách, kamaráti, kolegovia a rodina. Naozaj to je jediná cesta, ako si udržať zamestnanie? Ak predsa len odídem, tak dalšia otázka je "Kde hľadať?" Kde dookola mám chodiť a hľadať ak nie tú ideálnu, tak aspoň nejakú prácu? Poznám niekoľko úžasných ľudí, ktorí ju nemajú. A zo skúsenosti viem, že tej práce až tak veľa nie je. Teda aspoň tej zmysluplnej.
Vždy som bola presvedčená, že ak sa už v práci necítim v pohode, tak je načase odísť. Myslím, že je to pravda, pokiaľ je zmena urobená s pochopením skutočných dôvodov na zmenu. Moje rozhodnutia boli však až príliš impulzívne. Nespokojnosť sa hromadila dlhú dobu až raz vytriskla ako gejzír - pohár pretiekol, džbán sa rozbil a šla som o dúm, pardón zamestnanie ďalej. Veď aj média, ľudia okolo, zamestnávatelia hovoria: "Nepáči sa vám? Odíďte." a sem tam nejaký vtipálek dodá "Za bránami čakajú davy, aby vás nahradili."
Pôvodne som mala na mysli titulok "Nedôvera naša každodenná", ale povedala som si "Veď nebuď pesimista a daj dôvere šancu.
Pri prechádzke okolo Saulaku ma dnes zaujal nejaký pohyb vo vode. Pred malou hrádzkou z kameňov a smetia sa v pokojnej vode pokrytej polystyrénovými guličkami niečo hýbalo. Myslela som si, že žaba. Zišla som nižšie a pozorovala som, čo to tam pláva. Nebola to žaba. Zo zhluku polystyrénu sa vynoril živočích, ktorý sa vyhrabával z odpadu na hladine a škriabal sa na drevený papek uviaznutý v hrádzke. Nuž nebol to papek, ale spľasnutá umelohmotná fľaša a nebola to žaba, ale korytnačka.
Viete, že nálepku "agresívny pacient" je možno získať nečakane ľahko? A najľahšie vtedy, ak sa o vás vie, že ste boli alebo ste liečený na psychiatrii? Strach má veľké oči a v spojitosti s presvedčením, čo je správne a čo nie, je to nedobrá kombinácia. Pre človeka, ktorý sa zrazu vymyká očakávaniam príslušného spoločentva, je to nebezpečná zmes.
Predstavte si úplne reálnu situáciu. Mladý muž je v nemocnici liečený z duševnej poruchy. Jeho mladá žena očakáva od liečby a od neho, že sa vráti domov presne taký, aký bol pred krízou a teda taký, akého ho ona chce. Tlačí na neho "Veď na to si tu, aby si bol zas normálny." A on sa prepadá do presvedčenia o svojej neschopnosti.
Už pomerne dlhé obdobie si výrazne uvedomujem, že žijeme v schizofrenickej dobe. Usilovne potláčame samých seba - svoje túžby, ciele, radosti, svoj talent na veci, ktoré sa vraj nenosia a hlavne nenosia tie zlaté bubáčiky vo forme zlatých teliatok, ktoré nazývame peniaze. Pre pokoj nie svojej duše, ale pre pokoj v rodine, v práci či akomkoľvek type spoločenstva sa prevážna väčšina ľudí snaží zapadnúť tak, aby vyhoveli tlaku okolia, tlaku všeobecne prijatých noriem, noriem zdedených v rodine a tých najťažších noriem. Svojich vlastných.
Bola som na prednáške o stavaní osobných hraníc voči manipulátorom. Keď som pozvánku dostala, bola som práve po jednom, mierne povedané, rozhovore s ukážkovým manipulátorom. Zaujímavé načasovanie. Zaujímavé poznanie. Smutné a zároveň prekvapujúce ako málo sa poznáme.
Aký otec taká rodina. Aký šéf, taký kolektív, ktorému šéfuje. Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Ryba smrdí od hlavy. Možno by som našla ďalšie takéto múdrosti. Toto sú len tie, ktoré mi posunula moja myseľ pri rozmýšľaní o spoločenstve. Akomkoľvek a to napriek tomu, že moje prvotné myšlienky sa odvíjali od toho spoločenstva, ktoré nazývame pracovný kolektív, oddelenie, divízia, firma a teda čokoľvek, čo je riadené schémou šéf a jeho podriadení.
Včera som ich zahliadla. Prvých vyslancov veľkého sťahovania. Najskôr ma upútal charakteristický let. Široké plavné oblúky nad krajinou. Potom ostrý vidlicový chvost. Nasledoval radostný údiv. Lastovičky sa vrátili.
Cestovanie hromadnými prostriedkami prináša všeličo. Aj nechcený odposluch telefonických hovorov. Ak som minule písala o odpojených luďoch so slúchadlami na ušiach, tak toto je zas opačný prípad. Priame pozvanie telefonujúcej osoby do jej súkromia alebo práce. Veď prečo nie, nie?
"Jednoducho ma udivuje", povedala Veda, "ako dlho nevedeli naši predkovia pochopiť jednoduchý zákon, že osud spoločnosti závisí od nich samých, že spoločnosť je taká, aký je mravný a ideový rozvoj jej príslušníkov." Veda je mladá hrdinka Zeme budúcnosti. Našej modrej planéty, ktorá je v reáliách sci-fi románu súčasťou medzigalaktického spoločenstva vyspelých planét a ona pri stroskotaní na púšti Gobi spomína na obdobie Rozdelenosti Zeme.
Znova cestujem hromadnými cestovnými prostriedkami. Tentoraz autobusom. V tomto prostriedku sú si ľudia k sebe akosi bližšie. Bližšie nedobrovoľne samozrejme. Bližšie telesne. Ale prepravovať sa za prácou, školou či inými povinnosťami či zábavami sa nejako musí a tak dočasné narušenia nášho osobného priestoru tolerujeme. Jeden viac iný menej. Viac, v ako inej forme cestovania, sa tu však stretávam s odpojenými ľuďmi. Možno práve z dôvodu tej vyššej fyzickej blízkosti vyplývajúcej z relatívne malého priestoru autobusu.
Mám rada rozprávky a aj dnes som jednu počúvala pri rannej káve. Klasika - nedeľná rozprávka pre deti na vlnách slovenského rozhlasu. Nepočula som začiatok a až po chvíli mi došlo, o čom je. Stará klasika od Andersena - Zlatý slávik. Keď umelý slávik vyrobený zo zlata a drahých kameňov nahradil živého, ktorého spev bol naviac aj nepredvídateľný a nespieval kedykoľvek si to cisár žiadal, prišla mi myšlienka „Hups! Veď to je obraz dnešného sveta."
Dívam sa na prázdny balkón a je mi trochu smutno. Za ich štebotom, za ich náletmi na náš balkón, za tichým rozprávaním, ktoré sa ozývalo z hniezda po súmraku. Lastovičky - belorítky náš balkón opustili. Zanechali smútok spojený s osudom posledného lastovíčaťa.
Dnes ma vytočila Tatra banka. Za posledné tri mesiace tretí krát a najpikantnejšie, že stále v tej istej veci. Zas som dostala ubezpečenie, že všetko vybavia, že sa nemusím starať a spolu počkáme na ukončenie dedičského konania.
Šla som na ten ples zo zvedavosti. Šla som tam, lebo ma zavolala kamarátka a myslela som si, že by to mohla byť zaujímavá skúsenosť. Veru, aj bola. Odchádzala som veľmi spokojná z pekného večera.
Žiarivé svetlá, hviezdy na nebi.... chcem s vami spomínať na tri večery, na noci vlahé plné hviezd.
