Miro Jankes
Tatry
Dlhší čas je stabilne pekné počasie. Z Martina sme vyšli ešte za tmy, aby sme chytili prvými lúčmi nasvietené končiare. Digitálny teplomer v aute ukazoval mínus 11 stupňov. Na obrázku su Vysoké Tatry z poľa za Gerlachovom.
Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Dlhší čas je stabilne pekné počasie. Z Martina sme vyšli ešte za tmy, aby sme chytili prvými lúčmi nasvietené končiare. Digitálny teplomer v aute ukazoval mínus 11 stupňov. Na obrázku su Vysoké Tatry z poľa za Gerlachovom.
Televíziu v „hlavnom vysielacom čase“ som nevidel už roky. A ani mi to nechýba. Klubové filmy dávajú väčšinou až po desiatej. Včera som v programe našiel okrem neznámeho kórejského filmu Luk aj Želary, o ktorých som veľa čítal a už dávno som si ich chcel pozrieť.
Asi by som mal ešte chvíľu počkať. Som v tej 360 stranovej knihe iba na stránke 244. Nemôžem preto písať o celom denníku. Iba o tom, čo som zatiaľ prečítal.
Neviem, prečo ľudia klamú. Do očí, bez hanby a bez toho, aby som to na prvý pohľad spoznal. Klamú politici, podnikatelia, obchodníci. Klamú muži ženám o tom, že nemajú milenky a ženy mužom, že nemajú milencov. Alkoholici, že nepijú, zlodeji, že nič neukradli. Farári, že dodržiavajú celibát.
Otec myslím iba raz v živote letel. Bol tak trochu dobrodruh a na dôchodku sa mu splnil jeden zo snov. Dostal poukaz na desaťdňový letecký pobyt do Ruska. Neviem, či to bolo z roboty, alebo od straníckej organizácie. Keď sa z Ruska vrátil, hovoril ako biedne Rusi žijú. Že dediny sú sto kilometrov od seba, sú tam iba prašné cesty a keď začne pršať, všetko sa zmení na blato. Doniesol si z tej cesty elektrickú strihaciu mašinku a holiaci strojček na kľúčik. Strihacia mašinka sa strihaním strašne zohrievala, tak hovoril svojím zákazníkom, že to je naschvál tak, pretože v Rusku majú veľké zimy a aspoň pri strihaní im je teplo.
Toho chlapíka s pokrčenou tvárou som si všimol už dávnejšie. Hlavne preto, že som ho videl v telke pri preberaní nejakých hudobných cien. Počul som ho potom aj spievať. Od začiatku mi vadili jeho nepochopitelné gestá pravou rukou. Kvôli nim som sa nedokázal sústrediť na to, čo spieva. Mrzelo ma, že mu nerozumiem. Našiel som si na You Tube niekoľko jeho klipov a neustále som si ich prehrával – v pozadí a bez obrazu, až som si na neho zvykol. Až tak, že sa dokážem na jeho vystúpenia už aj pozerať.
Vchádzame do mesta postaveného iba z kameňa. Ani na jeden dom nesmie byť použitý iný stavebný materiál. Mesto sa rozkladá na vrcholkoch pahorkov. Niekde sa jednotlivé časti zlievajú cez úbočia do seba a tvoria súvislú zastavanú plochu.
Byť v Izraeli a nekúpať sa v Mŕtvom mori - to by som si nikdy neodpustil. Cesta k nemu je od nás dlhá niekoľko sto kilometrov. Vedie cez púšť a treba pred ňou natankovať plnú nádrž plus zobrať si dostatočnú zásobu vody. Cesty cez púšť v Izraeli sú štandardne dobré, ale človek nikdy nevie, čo všetko sa môže stať.
Do Izraela sme prileteli z Viedne cez Maďarsko, Bulharsko, Turecko a Cyprus za viac ako tri hodiny. Odletu predchádzala na letisku klasická kontrola. Ako príručnú batožinu som si mohol zobrať na palubu aj tašku s foťákom. Dostal som však miesto v strede pri uličke, preto som z okna lietadla nič nevyfotil. Možno pri ceste naspäť. V čase nášho príletu pristálo na telavivskom letisku viacero lietadiel, preto sme sa skoro hodinu zdržali v rade pred izraelskými úradníkmi. Cudzincov sa pýtali na dôvod ich návštevy, ako dlho sa zdržia a ku komu idú.
Za pár hodín odlietam. Čaká ma biblická krajina, dlhé roky zmietaná nepokojmi. Čaká ma púšť, tri moria, tri náboženstvá. Neviem si to zatiaľ celkom predstaviť. Niektorí známi sa ma pýtali, či sa nebojím ísť do krajiny, kde každú chvíľu nejaký terorista odpáli na svojom tele bombu. Neviem.
Ráno okolo pol ôsmej. Počasie typicky letné. Cez obed bude možno aj 30 stupňov. Beriem svoj bicykel a vyrážam.
Sobota. Predpoludním som sa vrátil do vrútockého rušňového depa. Na nákladnú stanicu mali prísť v rovnakom čase dva parné vlaky z opačných strán. Jeden z Liptovského Mikuláša, jeden z Čadce. Čakanie som si krátil prehliadkou vystavených parných lokomotív. Medzi nimi chodili deti, ktoré mi pripomínali moje prvé stretnutia s obrovskými kolesami pred takmer štyridsiatimi rokmi.
Piatok. Bolo už niečo po siedmej, keď som prechádzal cez podchod na vrútockej železničnej stanici.
Vo štvrtok som si nenechal ujsť premieru slovenského filmu Muzika režiséra Juraja Nvotu v martinskom kine Strojár. Do kina už skoro vôbec nechodím. Odrádza ma vysoká cena lístkov a dosť často ani nie je moc na čo. Radšej si pozriem zaujímavé filmy vo filmovom klube na ČT2.
Vrátil som sa na Veľký Fatranský Kriváň v lepšom počasí.
Stačia tri hodiny intenzívnej chôdze a môžeme sa vrátiť o jedno ročné obdobie späť.