Miro Jankes
Amy Winehouse
Prvý krát som si ju všimol v internetových správach po udelení niekoľkých Grammy. Nikdy som ju nepočul spievať, tak som si našiel na youtube dve videá s klipmi, ktoré sa mi z jej pesničiek najviac páčia:
Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi

Prvý krát som si ju všimol v internetových správach po udelení niekoľkých Grammy. Nikdy som ju nepočul spievať, tak som si našiel na youtube dve videá s klipmi, ktoré sa mi z jej pesničiek najviac páčia:

Náhodou som našiel jeho fotku v niektorom z papierových televíznych programov. Nastavil som si radšej budík, aby som to nepremeškal.

Nebudem písať o tom, čo sa na záchodoch robí alebo nerobí. Skôr o tom, ako táto činnosť rokmi zostáva takmer nemenná, ale mení sa všetko okolo. Prostredie, udalosti, zemepisná šírka a dĺžka, ľudia ktorí sú okolo a tiež tí, ktorí už v tom okamihu nežijú...

Vonku. Niekoľko rokov predtým. Pred búrkou sa oblaky ešte na chvíľu roztrhli a všetko zahalil zvláštny prísvit. Bol som tu na návšteve druhý krát a do mesta som sa znovu zamiloval.

Vyčasilo sa. Treba zatočiť s kilami, ktoré sa na mňa nalepili počas vianočných a novoročných sviatkov. Dohodol som sa s kolegom a kolegyňou z roboty, že vyšľapeme na chatu na Magure. Je vo výške 1145 metrov nad morom severne od Martina a je to stredne náročný dvojhodinový výstup.

Je film, ktorý mám naozaj rád. Som s ním prepletený viac ako s ktorýmkoľvek iným filmom. Prvý krát som ho videl v Prahe na Václaváku krátko po jeho uvedení do kín. Aj keď boli vtedy v premietacej sále asi iba štyria diváci, lepší slovenský film som dovtedy nevidel. A to som ich videl takmer všetky. Dnes ten film dávali na ČT2 znova. Nedokážem spočítať koľký krát som ho videl. Stále je na čo pozerať, nad čím rozmýšľať.

Škoda zostať sedieť doma. Zbalil som synov Nikon D70 a vybral som sa za mesto. Neviem, čo ma cestou stretne. Vyfotím čo najviac obrázkov a niečo z toho vyberiem.

Počas januára som zapĺňal ceruzkou predkreslené plochy základnými vrstvami farby.

Narodil som sa do ateistickej rodiny. Hlavne kvôli otcovi. Bol komunista. Mama sa ho bála a svoju vieru v sebe potláčala, až kým sa ku koncu života nevzbúrila a nezačala zasa chodiť do kostola. Rodičia po vojne ešte dali pokrstiť mojich dvoch starších súrodencov. Nás troch, ktorí sme sa narodili až v šesdesiatych rokoch, už nedali.

Niekde som robil ako brigádnik, niektoré boli ako trvalý pracovný pomer. Zaradil som sem iba činnosti, kde som vydržal aspoň tri týždne. Zamestnania sú za sebou radené chronologicky.

ČT2 16.1.2008 Obsah písať nebudem. Tí čo film videli, vedia o čom bol, tí ktorí ho nevideli, môžu si o ňom prečítať.

Včera a dnes sa uskutočnil deň otvorených dverí na Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. V triedach aj na chodbách boli vystavené polročné práce žiakov z jednotlivých výtvarných odborov, ktoré sa dajú na tejto škole študovať.

V januári 2004 som vytváral v počítači v obyčajnom windowsovskom kresliacom programe pomocou myši viacero náčrtkov, ktoré som chcel neskôr preniesť na veľké plátna. Zatiaľ som zo série asi 14 obrázkov namaľoval dva.

V správach som videl zábery z Lomnického štítu. Inverzia aká dlho nebola, preto som sa rozhodol ísť to dnes v Martine skontrolovať na vlastné oči.

Všetkým blogerom, čitateľom aj prispievateľom prajem príjemné sviatky a všetko dobré v roku 2008.

Pôvodne som chcel iba reagovať v diskusii na článok Mateja Bórika: Stalker - filmové dielo, kde režisér predbehol udalosť z roku 1986. Videl som ten film iba raz pred rokom a veľmi som si ho nepamätal. Lepšie povedané, nepamätal som si detaily tak, aby som mohol reagovať neskreslene. Dnes som ten film videl znova a všímal som si aj o čom Matej Bôrik píše.

Na základnej škole som mal na matematike najväčší strach z príkladov typu: Z mesta A vyšlo auto o 8:00 ráno priemernou rýchlosťou 60 km za hodinu. Z mesta B vyšlo iné auto ... atď. Nerozumel som tým príkladom až dokiaľ som nezistil, že sa dajú všetky veľmi ľahko vypočítať pomocou primitívneho vzorca: čas = dráha deleno rýchlosť a ich odvodeninami.

Od malička som bol športové nemehlo. Keď hrali rovesníci futbal, ušlo sa mi vždy iba miesto v bráne. Tam som nikomu nezavadzal. Otec nám zakazoval hádzať kameňmi, aby sme si neublížili. Bol som poslušné decko, preto som sa nenaučil ani hádzať granátom. Trápil som sa tým a hľadal som nejaký šport, aby som na dedine nebol odlišný od ostatných. Sused behával maratón. Zapáčilo sa mi to a po večeroch som si našiel svoju trasu, kam som chodil trénovať. Po čase sa mi podarilo vyhrať školské kolo Behu Smeny. Z môjho ročníka sme bežali iba traja, tak to nebolo až také ťažké. Na okresnom kole okolo bolešovskej priehrady sa zišlo v mojej kategórii asi dvadsať bežcov. Všetci mi hneď po štarte odbehli. Keď som prišiel do cieľa, už ma tam nikto nečakal. Práve sa pripravovali na štart ďalší bežci. Vtedy som vedel, že šport asi nie.

Po tom, ako som zažil v horách prvú zimnú inverziu, sme s kolegom z roboty začali chodiť do hôr častejšie. Kamarát fotil s fotoaparátom, ja väčšinou iba očami. Občas som si kámošov foťák požičal a tak vznikali moje prvé zimné fotky.

Oči mám nalepené na skle nášho jediného rohového okna. Obrovské vločky sa pomaly vznášajú k zemi. Keď sa pozerám dlhšie hore, zrazu sa mi zdá, že vločky stoja a ja spolu s oknom pomaly letím hore.