Zaváži len to, čo neumiera a pre nás neumiera to, čo umiera s nami. Zoznam autorových rubrík: filozofické zamyslenia, poézia, duchovno, umenie, portréty blogerov, Duch pôsobiaci v čase, alchýmia varenia, angelológia, história, Súkromné, Nezaradené
Pred nejakým časom ma dosť znervóznilo jednanie pokladníčok v Lidli. Keď som bol na rade, slečna mi venovala milý úsmev a sladké "dobrý deň", ale hneď nasledovalo rýchle hádzanie tovaru ako v starej groteske a po nablokovaní ako by som počul ultrazvukové "však už vypadni!". Trápim sa s ukladaním tovaru, lebo pokladníčka už hádže cudzie jogurty k mojím surovinám ku kuracím stehnám na kely.
Nemyslím si že by si súdny človek želal neslobodu, legimititu násilia a aj chudobu. To predsa nechce nikto. Tak prečo ešte dnes v slobode a relatívnej prosperite, alebo aspoň jej latentnej možnosti pre každú individualitu, ešte tak veľa ľudí nostalgicky hľadí do čias kedy vládla komunistická strana ako nejaký dozorca nad deklarovaným a ako-tak realizovaným socializmom, resp. snahou o jeho rozvoj?
Rusi ale i Ukrajinci a vlastne trocha aj všetci Slovania ako keby dokázali žiť len v dvoch krajnostiach - podriadenosti sa nejakej organizujúcej Jednote či až totalite, alebo v absolútnej anarchii. Ale ak sa na to hlbšie pozrieme, tak anarchistickí libertarizmus bez ukáznenosti, bez vnímania niečoho od čoho závisíme, nemôže v praxi prežiť. Určite existuje bod, kde sa anarchizmus stretá s jeho opakom, ale zatiaľ tento bod, toto zlúčenie zdanlivých antagonizmov málokto postrehol a preto ho ešte dlho budeme hľadať.
Vždy niečo hľadáme a často len pre to hľadanie samé. No je dobré stanoviť si aspoň malý cieľ nášho hľadania. Môžu ním byť aj huby. Cieľ je chutný a pritom cestou za týmto cieľom sme chvíľu súčasťou prírody, zabúdame na všetko a upriamíme svoju pozornosť na jeden jediný cieľ. Že vraj hubárčia takmer jedine Slovania. Máme to v krvi, to hľadanie niečoho čo je síce takmer bezvýznamné, ale cesta k tej nôžke s klobúčikom je takmer ako púť za "Svätým Grálom", často poznačená krvou ako sa predierame tŕnistým kríkmi.
Existuje tu istá legenda o Buddhovi, podľa ktorej sa zamiloval do krásneho mladého dievčaťa. Videl v nej nebeský princíp. Ale jedného dňa, keď sa na ňu díval, dal sa natoľko uniesť jej krásou, že zaspal. A pretože ona mala svoje pracovné povinnosti, odišla: inými slovami - nebeský princíp ju opustil a čo zostalo, to bola iba jej ľudská astrálna podstata, ktorá sa okolo neho ovinula ako had a nechcela sa ho pustiť.
Ľudia sú rôzni a každý sa ma rád. Samozrejme okrem tých ktorí si v tejto chvíli uväzujú slučku, alebo sa hádžu pod vlak. Plešatí budú naďalej s radosťou čítať články o tom že majú vysokú potenciu a pri tom čítaní schrúmu za balík viagry akoby to boli chipsy, modrookí sa zaľúbia do teórií o Árijskej nadrase niekde v zafajčenej krčme kde sa ožrali za posledné peniaze z podpory, dobrí v počtoch budú vo väzení písať knihy o tom že peniaze spasia svet a hlavne ich samých, feministky sa po chrbtoch mužov snažia dostať k moci a robotník ktorý si momentálne robí kurz na vedúceho aby viac zarobil, si myslí že je pupkom sveta ..
Púha forma vás nikdy nemôţe uspokojiť; iba vtedy, ak je oživená, živá, a ešte aj vtedy, je to v skutočnosti život čo uháša náš smäd a nie forma. Keď sa dívame na maľbu, je to život v nej obsiahnutý čo nás zaujíma. Áno, v maľbe tiež možno nájsť život; život jeho tvorcu - maliara, ktorý do nej dal kúsok seba. Mali by sme sa snažiť vidieť mužov a ženy ako maľby, do ktorých Stvoriteľ vdýchol život; svoj vlastnýźivot a práve ten by sme mali jeden v druhom hľadať. Ak to neurobíme, musíme byť pripravení na hádky, rozvody, tragédie všetkých druhov - je to vždy fatálne!
Sme chválení za to čo je prirodzené. Naše duše sa vezú vo vozňoch dávno predurčených citov, naše duše sú väznené okovami programu našej DNA. Milujeme svoj rod, svoju krv a oddeľujeme sa tým od cudzieho sveta v ktorom koluje krv iného zloženia aké je predurčené len nám. Inštinkt volá k láske pokrvnej a k tej ktorá sa podobá na princíp lega. Tej ktorá sa podobá na princíp súčiastok ktoré do seba zapadajú a tento princíp bol raz na začiatku spísaný ako zákon. No nad tento zákon je zákon vyšší; zákon duchovnej Lásky.
Na Veľkonočnú nedeľu v roku 2005 som zostal doma sám. Manželka s dcérou išli k rodičom a ja som mal pokoj k maľovaniu obrazu. Keď ma už miešanie farieb unavilo, zapol som si v rámci mojej už vtedy dvojročnej snahy naučiť sa Nemecky, nejaký nemecký TV kanál. Mal som vtedy takú mániu sledovať všetko Nemecké; kupoval som z antikvariátu nemecké knihy, ale aj v slovenčine čítal o Nemeckej kultúre, o dejinách. Počúval som nemecké ľudovky a z bazárov kupoval cédečka s nemeckým spevom. Bol to pokus o to, aby sa mi Nemčina dostala do krvi, aby som do seba absorboval "Ducha germánstva". A to všetko ako samouk. Pravdupovediac, veľmi sa mi to nedarilo.
Naisto niektoré črty mojich súkmeňovcov sú spoločné so Slovanmi všeobecne a to najmä s tými východnými, a zas niektoré iné črty sú spoločné aj s ostatnými krajmi kde život neplynie zrovna ako v ultramodernom veľkomeste so všetkými jeho kladmi a zápormi. Netvrdím že obyvateľstvo Zemplína je homogénne a tak by sa z genetiky dali odvodiť spoločné črty, bo tu še mišalo všakovaké obyvateľstvo. Slovania, Maďari, Nemci, možno snáď aj zbytky germánskych Ostrogótov, samozrejme Kelti, ako všade, a v stredoveku hlavne na južný Zemplín prišli Taliani a založili tu vinohrady. Možno zato Zemplínske nárečie dáva prízvuk na rovnaké slabiky ako je to v Taliančine. A možno toten prízvuk je vplyvom temperamentu, bo bizovne reč má takú podobu, aká je nátura ľudí ktorí ňou hovoria. A náturu ľudí ovplyvňujú snáď bohove ktorým sa národ klania, rovnako ako príroda kde žijú.
Svet je neustále tvorený duchovnými bytosťami z vôle Najvyššieho. Zákonitosti duchovného sveta, presnejšie bytosti ktoré nás vedú vo vývoji skúma angelológia. Táto veda odhalila rytmy striedania sa Duchov času, identifikovala Duchov ktorí vedú národy a aj samých ľudí ako jednotlivcov. A jedno zo zistení angelológie je, že Vyvolený národ viedol hlavne archanjel Gabriel, ktorý spája v sebe všetky atribúty Mesačných bohov a bohýň. Abrahám pochádzal z mesta Uru, kde sa uctieval mesačný boh Sín a Jahve mohol byť takisto bohom pôsobiacim zo smeru a miesta Mesiaca, čo tvrdilo už viacero bádateľov. Či samotná povaha Židovského národa môže byť jedným z dôkazov tohto tvrdenia, zistíme možno aj sami ...
V Biblii sa nikde nehovorí o tom že ten Jahve ktorý sa zjavil Mojžišovi v horiacom kri, by mal byť najvyšším Bohom. On len hovorí: "Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jákoba". V Biblii je Jahve naopak celkom jasne titulovaný ako "Jahve elohim", teda ako jeden z mocností. Rovnako ako serafim sú serafíni, cherubim cherubíni, aralim tróny, hašmalim panstvá - sú elohim mocnosti. Aj keď ide o dve rôzne slová z ktorých druhé je naviac v množnom čísle, prekladajú biblisti "Jahve elohim" jednoducho ako "Boh".
Vraj kedysi dávno, vtedy keď ešte rozprávky sa žili, ľudia ako starli, tak múdreli. Narodilo sa dieťa a ako rástlo a dospievalo, približovalo sa k múdrosti a ako starec či starena svojou starobou získalo svätožiaru a stalo sa polobohom zaživa.
Zo Starého zákona vieme, že so svojim druhým synom Izákom bol Abrahám praotcom Židov. Ale spolu s prvorodeným synom Izmaelom bol tiež prapredkom Arabov. Počas nasledujúcich 2 000 rokov sa potomkovia oboch, Izmaela aj Izáka, rozrástli postupne do 12 arabských a 12 židovských kmeňov.
Obom svetovým vojnám predchádzala svojská atmosféra ktorá nasiakla celou kultúrou. O akú atmosféru išlo? V prvých desaťročiach 20. storočia vzniká umelecká avantgarda vyznačujúca sa dynamickým až agresívnym prejavom, hrubými a ostrými tvarmi. Ľudia tancujú vášnivé a temperamentné tango. Futurizmus, kubizmus, expresionizmus ... Veď sa len pozrime čo hlása Tommas Marinetti ktorý sa neskôr stal prívržencom fašizmu vo svojom Manifeste futurizmu:
Ľudia chcú robiť čo sa im zachce a nazývajú to slobodou. Ale aby túto svojvôľu morálne ošetrili, chcú konať slobodne potiaľ, pokiaľ by nenarušili slobodu iného človeka. Ale zo strany praxe je to ničnehovoriaca veta. Liberalizmus nás v podstate len upriamuje na to aby sme motívy svojho konania hľadali v sebe a toto umožnili aj ostatným. Liberalizmus teda predpokladá, že každý človek je schopný mať oporu sám v sebe a byť natoľko morálny, aby túto slobodu umožnil aj svojmu okoliu. Ale má každý človek ozaj správne motívy konania prospešné celku a je každý tak morálny aby nežil na úkor iných?
Keď sa pozrieme na živočíšnu ríšu, vidíme špecializované tvory na určitú činnosť, čo vzniklo dôsledkom prispôsobovania sa prostrediu. Máme vynikajúcich plavcov v rybách, dobrých letcov vo vtákoch, máme tvorov najsilnejších, najrýchlejších ... proste špecializovaných. No keď sa pozrieme na človeka, čo vidíme? Človek akoby z každého tvora mal niečo, ale len v malom. Naše telo má univerzálnu stavbu a dokonca vieme aj lietať, i keď tu už samozrejme s pomôckami.
Cirkvi a niektorí fanatici za ňou vidia často démonov ktorí chcú ovládnuť poblúdené duše a hlavne ateistickí vedci v nej vidia len placebo a bagatelizujú jej účinky, ale nikto z nich netvrdí že nepôsobí ... Celá alternatívna medicína je takto autoritami ktoré utvárajú mienku más postavená akoby na okraj spoločnosti pre čudákov, kacírov a nevzdelancov.
Ateistickí materialisti apelujú na vedu a na to že sa treba držať reálneho, t.j. hmotného sveta. No sami konajú v zmysle svojich právd? Skutočný život ukazuje že ozaj úspešní ľudia a z nich mnohí ateisti sa stali úspešnými nie tým že dali svetu niečo hmatateľné, ale práve naopak, často len predávali neuchopiteľnú myšlienku, pocit, alebo aj úplnú prázdnotu ...
