Po páde bála som sa znovu vzlietnuť. No vzlietla som! A poriadne vysoko.. Stratená v čase, zmätená v dave. Celkom maličká čakajúc naplniť vlastný osud a ľúbiť samú seba so všetkým čo mám. Nech je svet aký chce - neprestanem veriť v dobrotu a oddanosť. Zoznam autorových rubrík: Hodné zamyslenia, Na kus reči, Príliš moje, Rýmy bez rýmov
Zbožňujem vôňu a mäkkosť čerstvo umytých vlasov. Vôňu neskorého leta a rodiacej sa jesene. Také čosi medzi.. Keď ma každý podvečer omámi typický chlad babieho leta. Pomaly rátam týždne kým to celé znova vypukne. Ako každý rok.. Ale predtým.. Prajem si, aby každý jeden letný deň končil búrkami.
Boli chvíle (a nie je to tak dávno) kedy som nevedela kam v skutočnosti patrím. Chvíle, kedy som o sebe pochybovala a nenávidela sa za to aká som. Často som si pred zrkadlom so slzami v očiach vyčítala prečo nie som taká a onaká. No ak človek zmení pohľad na seba, zmení pohľad na svet , a ten sa pre neho stane miestom nekonečnej hojnosti a inšpirácie.. Nie je to síce voľba jednoduchá. A ak sa tak aj rozhodne bude to určite veľmi zdĺhavé a náročné. Častokrát ho bude strašiť pocit, že celá tá premena nemá význam, ale.. medzi nami.. stojí za to! Stojí to minimálne za pokus..
Život sú farby.. Život je pestrosť! Dnes už rozumiem prečo je dôležité obklopovať sa veselými farbami a jesť pestrú stravu.
Sľúbila samej sebe ako aj spoločnosti v mene jej urodzeného dobra, že už nenapíšem ani vetchý riadok. Avšak jedna nočná búrka vo mne otvorila to tajné políčko, ktoré už viac nechcelo byť otvorené. Veď nevadí.. Asi som na dobrej ceste.. Prebúdzam sa..
Náhodné stretnutia sú fajn. Pretože ich nikto nečaká a nikto si od nich nič nesľubuje. To znamená, že jediný stav ktorý duša vďaka nim pocíti, je len príjemné prekvapenie. Možno nadšenie a radosť.
Myšlienka dokonalej idey je dnes mojou jedinou Bibliou, možnosť a nádej v jedinom tvojom písanom slove či prejave.. A tak chcem veriť aj nemožnému.
Chcem sa schúliť do útleho klbka ako malé mača aby som cítila čo najmenší odpor vzduchu bijúci priamo do môjho tela, zavrieť oči a uvidieť všetko krásne, kričať na plné hrdlo a ešte trochu viac.. Slimáčia ulita bez prístrešku stáva sa mojím prechodným domovom, hudbou duše je ticho a jej pokrmom je posledná nádej.. Je to márne..
Zvykám si na skutočnosť, že ani v zahalení prvých jarných lúčov nevrhám dva tiene. Môj tieň osamel. A pretĺka sa prázdnymi ulicami celkom sám..
Priviň ma k sebe, zavri mi oči a vezmi ma tam kde vládneš ty sama.. Nech nastane úľava. Ticho. Tma. Pokoj. Tam, kde nie sú žiadne pocity, žiadne vnímanie výkrikov srdca či neposlušného tela.
Vraj pravá láska dosahuje u človeka obdivuhodné rozmery, že doslova nehľadí na seba, ale na človeka vedľa ktorého kráča. Upriami zrak na jeho pocity, jeho potreby. Ustupuje v prospech toho koho ľúbi a prináša obety na úkor samého seba, zatne zuby a raduje sa z pocitu šťastia milovanej osoby. Pretože ten je najdôležitejší!
Je to ako rakovina – Napáda bunku za bunkou. Požiera všetko čo vykazuje najmenšiu známku života a postupne mení všetko živé na neživé. Nemnoží sa bunka z bunky ako tvrdil Virchow, požiera to život a mení ho na ticho.
Hoci o tom dávno viem a pravdivosť mnohých myšlienok mám napočúvanú odzadu dopredu a naopak, ich silu si uvedomím až „po Kačinej svadbe“ - alebo vizuálny návod ako byť sám sebou!
Nemodlím sa k Bohu deň čo deň, nespájam ruky jednu k druhej, nezdvíham oči k nebu a neprosím o dokonalosť, nežiadam o svieži vietor do plachiet, o ružové záhrady ani o pozemské zázraky. Žiadam len o jeho vôľu, lebo tá je správna. Pretože tá mi v živote kríži cestu deň čo deň.
Ako som dnes kráčala jesenným Brnom chodiac hore dole bez presnejšieho cieľu, dobrovoľne som obetovala hudbu vychádzajúcu z telefónu a započúvala som sa do šumu lístia. Zastala som. A bolo to tu.. Myšlienky popretkávané emóciami spustili sleď doposiaľ nahlas nevypovedaného.
Padla raz otázka, či moje texty vôbec niekto číta, či sa niekomu páčia. Vravím, že neviem. No mňa to napĺňa. A možno si niekto myslí, že píšem nezmyselné bludy. Alebo dokonca o živote vôbec nič neviem. Vtedy len myknem plecami a tvárim sa obyčajne. Som človek ako každý iný, s pocitmi aj náladami, s názormi aj pôžitkami. Vďaka blogom nachádzam únik z víru neistoty, ktorá občas nahliadne do mojej hlavy.
Postupne mi začína prihárať, aj prázdniny sa chýlia ku koncu a ja zisťujem, že niet cesty späť. Ani možnosť nápravy. Cesta je zvolená. Jediné čo skutočne môžem, je kráčať po nej a tváriť sa ako ma to celé strašne baví.
Dnes nikto nemal čas. Práca, povinnosti a biznis nepočkajú. Tak som sa zase raz vybrala na obľúbené miesto za dedinou, kde líšky dávajú dobrú noc a podvedome som sa tešila na to, že v dnešný večer čosi v hlave potriedim.
Rada počúvam zvuk o seba trejúcich krídelok malých cvrčkov. Pekne po poriadku - Jeden za druhým. Druhý za tretím.. S pribúdajúcou hodinou naberá práca týchto usilovných samčekov na intenzite. Avšak keď nastane letná búrka alebo sa spustí krehučký dážď, hudba, ktorá lahodí nielen ušiam razom opadne. Tajomstvo augusta je ukryté v rozmanitosti prírody a jej prejavoch k nám. Vraví sa, že príjemný zvuk dokáže človeka dokonale opantať a poskytuje mu presne to, po čom jeho duša najviac prahne.
.. a potom vám poviem, že v tom nie je taký veľký rozdiel
