Eva Kalivodová
Stalo sa ..
Spája a rozdeľuje. Približuje a vzďaľuje. Tvorí akýsi most. Medzi dobrom a zlým. Aj naopak. Medzi novým a dávnym.
Je umenie dať myšlienky na papier, ale väčším umením je ukázať ich svetu.Hoci ho mnohí odsudzujú, lebo si nedáva servítku pred ústa, je najlepší. MH Zoznam autorových rubrík: Na skusoch s vareškou, Súkromné, Nezaradené

Spája a rozdeľuje. Približuje a vzďaľuje. Tvorí akýsi most. Medzi dobrom a zlým. Aj naopak. Medzi novým a dávnym.

Keď je telo bez duše, je to vcelku náročné.Obzvlášť, ak sa vie, že aj tá duša funguje iba na pol plyn. Maximum dokáže zo seba dať dúfajme už čoskoro. Dušák a duša musia vydržať. A vôbec, ak existuje také čosi ako telepatia, sú si veľmi blízki.

Zápalkové škatuľky znova zmenili skupenstvo. Spôsobila to zrejme prívalová vlna umývaných tanierov. Papier troška zmokol. Uschne.

alebo „Čo sa za mladi naučíš, na starosť akoby som našla“. Nič náročné, iba taká rutina. Tentokrát aj bez rituálu modernej ženy.

Síce nie som elita, ale raz možno budem. Aspoň okrajovo k nej patriť. Naši mi síce neustále vravia, nech prestanem snívať. Vraj sa mám naučiť kráčať nohami po zemi, nie hlavou v oblakoch. Stanoviť si pred seba splniteľné. Mňa však beh na dlhé trate láka.

Každý má tieň. Mnohé len krátkodobo, iné si nás podmanili celoživotne, Správajú sa sťa chobotnica. Chápadlami sa pripútali a už niet cesty späť. NIekedy je to chápadlovské puto silnejšie alebo slabšie. Obaja zistili, že ani oni nie sú výnimkou a pripútavajúcej príšere neunikli.

Zbavili sme záhradu posledných ruží. Odkvitnutých. Ako aj my. Zmorení. Nestačí totiž jeden, dva šípové kry, ale treba ich hneď mnoho.

Čo sa doma navarí, má sa doma aj zjesť. Vravieva sa. Mňa to aspoň tak učili. Ide o princíp. Vždy ide o princíp. U nás sa toho nachystá toľko, že ma z toho ide niekedy rozhodiť. Princíp sem, princíp tam, treba ho porušiť, ponúknuť aj hostí.

Znenazdajky sa pred ním objavila tá povestná brána. V mysli si ju už toľkokrát predstavil. Bol si istý, že je tu správne. Teraz, keď konečne stál pred svojím vysnívaným cieľom, ostal na vážkach. Mal pred sebou typickú Hamletovskú otázku“ Ísť, či neísť? Hlavne sa však nepomýliť, odpovedalo mu svedomie. Keď zvážil všetky pre a proti, rozhodol sa pre to menšie zlo. Neskôr si to možno vyčíta, ale chcel žiť pre prítomnosť. Usiloval sa vyskúšať všetky príležitosti, ktoré mu pobyt medzi ľuďmi poskytoval. „Okrem toho, mám toho za sebou toľko. Horšie to už byť nemôže,“ prehovoril zúfalo, len tak, sám pre seba. Ale pozor, omyl!

Lúskala som fazuľu. Ešte stále pripekalo. Skoro som usnula. Len tie staré dobré odrhovačky ma udržiavali bdelú.

Na stanici sedela slečna. Zapadala síce do koloritu ostatných nedočkavcov, bola však niečím iná.

Počula som hudbu. Nebol to prelud. to asi Dom ľudových tradícií púšťal do éteru vábivé rytmy.

Myslela si, že to najhoršie už mala dávno za sebou. Mýlila sa. Dosť často sa jej to v poslednej dobe stávalo.

Niektoré situácie, okamihy, vety zanechajú stopy. Po sebe i v nás. Hlboká ryha, matný záblesk; slabšie otrasy, dlhodobé následky; vzlety, pády. Niečo. Zdržali sa. Na chvíľu. Predtým než odídu do trvalého zabudnutia.

alebo im trochu dopomôcť. Toto heslo si vytýčila aj naša anti - housework aktivistka Lala. Bola si vedomá svojich kvalít. Aj toho, že z nej veru žienka domáca nebude. Nech sa deje, čo sa má.

V noci som si pripomenula Maroša. Aj tie jeho nápadné okuliarky dobre maskujúce tajnosnubný pohľad však ja vám ukážem milé kolegyne a kolegovia. Spomienky tváre vystriedal všetok ten stratený čas, čo sa prebdel nad múdrosťami, raz v budúcnosti a živote istotne potrebnými a využiteľnými. Koľko papiera sme len do neho vrazili. /Táto veta je pre Greenpeace neviditeľná./

Díva sa von oknom. Rozmýšľa. Zase. Stále. Znovu a znovu. Škodí to? Možno. Asi viac ako vdychovať omamnú vôňu farby radiátorov.

Videla sa jej akási nervózna. Nebol to iba optický klam. Vycítila to hneď, keď sa v ten deň stretli. Z prudkej zmeny v jej správaní, pohyboch, činoch. Niečo sa muselo stať. Bola si tým istá. Mala však v sebe drobný kúsok taktu. Nevyzvedala. Čakala na ten moment, keď sa sama rozhodne, že jej prezradí, čím sa borí jej primladá hlava. Zatiaľ pozoruje. Nenápadne sii všíma, čo a prečo.