Profesijne sa venujem najmä environmentálnej politike. V minulosti ako analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, od roku 2009 ako vydavateľ a redaktor odborných denníkov, ktoré som založil. V rokoch 2020-2022 som bol poslancom NR SR za SaS. Som podpredsedom Občianskej konzervatívnej strany a budem kandidovať vo voľbách v septembri tohto roku za SaS, číslo 20. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť
„Majitelia nás vykorisťujú“, tvrdia dvaja taxikári z Únie taxikárov z Bratislavy v rozhovore s Karolom Sudorom. Je nedeľa ráno, surfujem. Povzbudený citátom z nadpisu očakávam brilantný rad výhovoriek ďalších z rady eskamotérov rôznych profesií, ktorí si stabilný zisk chcú vybaviť cez vládu. V tomto prípade cez samosprávu. Nesklamali ma.
Ak niečo dokáže dostať ľavicových ideológov naozaj do vývrtky, tak je to konštatovanie, že extrémna pravica sa ňou nazýva neoprávnene, pretože je ľavicová. Pre ich ekonomický program to však naozaj platí, ako si všimol aj Michael C. Moynihan na blogu žurnálu Reason.com. Poukazuje na príklady európskych extrémnych nacionalistických strán ako NPD v Nemecku, Dánskej Ľudovej strany a Sverigedemokraterna vo Švédsku, ktoré vedno prejavujú hlboký odpor voči kapitalizmu.
Bratislavskí občianski aktivisti chcú dosiahnuť, aby mesto spätne odkúpilo pozemky pod Parkom kultúry a oddychu (PKO), ale zároveň sú pobúrení ponukou majiteľa pozemkov v PKO odpredať spätne svoje pozemky mestu Bratislava za 5-násobne vyššiu cenu, než za akú ich od mesta odkúpili v roku 2005. Ich nespokojnosť je dozaista namieste, pretože vari nik nepochybuje, že by sa veľká časť tejto sumy stratila vo vreckách predstaviteľov samosprávy, ktorí kúpu schvália. Otázne je, prečo s takým návrhom vôbec vyšli. Kvôli ich snahe totiž k dohode o spätnom odpredaji môže pokojne dôjsť, ba dokonca sa im možno podarí uhrať zníženie sumy z päť na dvoj, či jeden a pol násobok pôvodnej ceny. Ďalšia korupcia však bude aj s ich prispením na svete. Alebo niekto žije v utopickom svete, v ktorom na Slovensku predstavitelia samosprávy nekorumpujú, aj keď im to podmienky obchodovania s pozemkami priamo dovoľujú?
Zrejme to bolo tak, že jedného dňa si plánovači povedali, že juhovýchodné Slovensko potrebuje vodovod. Dali ho postaviť za viac ako miliardu korún (najmä) z prostriedkov Európskej únie. A ako to už vo svete socializmu chodí, vodovod stojí, ale o vodu veľký záujem nie je. Vodovod tak stojí i doslovne. A celá stavba tým stojí... takpovediac za fajku močky. Tvorcovia vládnych dotačných politík sú skrátka nepoučiteľní.
Vláda disponuje obrovskými príjmami, taktiež právomocou zvyšovať svoje príjmy a zvyšovať povinné výdavky občanov. Tých, ktorí sa domnievajú, že vláda má využiť tieto svoje právomoci v každom prípade, v ktorom môže zachrániť ľudský život, prosím, aby nečítali ďalej a najmä sa nezúčastňovali diskusie.
Zatiaľ čo medzinárodné spoločenstvá už dávno prijali za svoju „jedinú a správnu“ teóriu o zmene klímy (teda tú, podľa ktorej globálne otepľovanie spôsobuje človek), nezabúdajme na to, že klimatická veda sa vyvíja bez ohľadu na názor politikov. Tu sú ďalšie novinky zo sveta informácií, ktoré spochybňujú vplyv človeka na globálne otepľovanie.
Lesy SR majú opäť problém. Po tom, čo ich zlé hospodárske výsledky, podozrenia z korupcie a neefektívneho hospodárenia (link) primäli ministra Zsolta Simona najprv k rozhodnutiu vymeniť manažment tejto obrovskej štátnej firmy, neskôr začať transformáciu Lesov SR na akciovú spoločnosť a potom ju bez racionálneho dôvodu zastaviť, dostali sa Lesy SR opäť do „náročnej ekonomickej situácie“, tentoraz vraj spôsobenej výhradne svetovou finančnou krízou, ktorú sprevádza pokles ceny dreva. (link) Aké riešenie ponúka socialistická vláda? Ako inak – šafárenie z verejných zdrojov. Lesy SR dostanú gigantickú dotáciu.
Nie je ľahké obhajovať podnikateľský zámer v oblasti, ktorá je príliš zviazaná s rozhodovaním vlád. Je to o to ťažšie, ak sa na dotyčnom zámere podieľa človek...
Žaba bez pľúc, mýtus o šetrení energiou, koľko stoja bezzásahové zóny, ochrana neprítomného dropa a odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy.
Slovenský pozemkový fond hospodári s takmer štvrtinou poľnohospodárskych pôd na Slovensku, pričom táto výmera každým rokom rastie. Menšiu časť jeho pôsobnosti predstavujú pôdy vo vlastníctve štátu (približne 6 % poľnohospodárskych pôd v SR), ktoré fond prenajíma, predáva alebo ich odovzdáva novým majiteľom ako náhradné pozemky pri uplatňovaní reštitučných nárokov. Väčšiu časť (približne 18 % poľnohospodárskych pôd v SR) tvoria pôdy neznámych vlastníkov, ktoré fond prenajíma na poľnohospodárske využívanie. Ak započítame všetky operácie, ktoré fond každoročne vykonáva, môže štát každoročne stratiť na svojich aktívach vo fonde až niekoľko stoviek miliónov korún ročne, ktoré sa môžu ocitnúť v korupčnom reťazci. Prečo to tak je? Tie príčiny sú dve.
O čom dnes rozhodol Krajský súd v Bratislave? Iba o tom, že medveď hnedý je chránený živočích a človek rozumný nie. A o tom, že zatiaľ čo spoločenská hodnota medveďa je 80 tisíc Sk, súkromná hodnota zničených úľov, zabitých oviec, znetvorenej tváre, dobitého hrudníka, a dohryzených rúk a nôh je bezpochyby nižšia. Takto to dopadne, keď Vlk s medveďom uskutoční kartelovú dohodu proti ľuďom.
Chladná zima, seminár o globálnom otepľovaní, schopnosť modelov predpovedať vývoj globálneho otepľovania, 400 skeptikov globálneho otepľovania, Khabibullo_Abdusamatov a solárne cykly, list Ban Ki-Moonovi a poznámka k udeleniu Nobelovej ceny mieru.
Európski úradníci priznali, že to s protežovaním biopalív poriadne prehnali. Na optimizmus zo závanu zdravej argumentácie však ešte nie je dôvod. Možno je to len tak, ako hovorí doktor Chocholoušek, že došlo k politováníhodnému nedopatření, k jakému dochází maximálne jednou za deset let. (link) Boj proti klimatickým zmenám je určite oukej.
Majiteľ domu na Matúšovej ulici v Bratislave vlastnil vo svojej záhrade rastlinu – strom, ktorý sa rozhodol vyrúbať. Bol to jeho strom, je to jeho záhrada a jeho dom pri záhrade. Úžitok zo stojaceho stromu zjavne vyhodnotil ako nižší než úžitok z jeho odstránenia. Magistrát mesta Bratislava zase hľadal strom pre výzdobu na tradičné vianočné trhy a preto sa prostredníctvom Mestských lesov dohodol s majiteľom stromu na jeho výrube. Súčasný zákon však považuje takéto konanie za škodlivé.
Juraj Mesík je občiansky aktivista, ochranca prírody a konzultant Svetovej banky pre rozvoj komunitných nadácií. Kuba je krajina, ktorá preukázateľne perzekvuje občianskych aktivistov, ochrancov prírody i tých, ktorí by chceli zakladať komunitné nadácie. Juraj Mesík však napriek tomu tvrdí, že „je omnoho pravdepodobnejšie, že Fidel Castro bude stáť vo veľkých dejinách po boku Dávidov, ktorí sa vzopreli Goliášom a ktorý vytvoril v mori biedy, násilia a poníženia niečo, čo nebolo perfektné, ale bolo ľudskejšie, spravodlivejšie a úspešnejšie.“ Nie je to trochu zvláštne?
Veľké Roje je obec, ktorá vyrástla z malej dediny do veľkej dediny a potom – spolu s rozmachom miestnej fabriky – i do malého mesta. Je to mesto, ktoré neleží na križovatke ciest a preto mu nemožno vyčítať absenciu väčších dejín. Napriek tomu (či práve preto) v ňom však komunisti zničili takmer všetko, čo sa spustošiť dalo, vrátane hlavnej ulice, cintorína a kostola. Ako sa v takomto meste žije generácii Viliama Klimáčka? Klimáček to vie a nie je skúpy na informácie.
Zrejme nebol tamojší ľud dostatočne silný vo viere, pretože sa mu jedného dňa začali zjavovať duchovia mŕtvych rodákov, ktorí schádzali dolinou za spevu chrámových piesní. To bolo po vojne, v liptovskej dedine, a výjav trval dovtedy, pokým sa na príkaz farára nezačali dedinčania za svojich zosnulých intenzívnejšie modliť.
Mesík je bodka za športovými správami, prototyp neúspešného športovca, ktorý za tie roky v našich životoch tak zdomácnel, že sa stal takpovediac jedným z nás. Možno preto jeho prítomnosť už ktovieako nevnímame. Pritom na jeho príbehu sú čoraz unikátnejšie prinajmenšom dve veci: ideová výbava ľudí, ktorí nominujú slabých športovcov na olympijské hry, a neochvejná viera novinárov v to, že Martin Mesík má nádej, že sa v skokoch na lyžiach niekedy zlepší.
