Iveta Kožiaková
Pár dobrosrdečných rád pre ženy pred blížiacimi sa Vianocami
Mužom som sa už prihovárala,teraz prosím o trochu pozornosti vás moje milé.
Som naivná romantička krížená s racionálnou pragmatičkouhľadajúca aj v tom najväčšom darebákovi niečo dobré.Rada používam iróniu a sarkazmus,preto neberte všetko čo napíšem tak úplne vážne. Zoznam autorových rubrík: ...ja som vám to hovorila, postrehy, príbeh, úvaha, úsmevy zo života, to smutnejšie zo života, krutá realita, fikcia, fejtón, Súkromné, Nezaradené
Mužom som sa už prihovárala,teraz prosím o trochu pozornosti vás moje milé.
Venované môjmu dedovi,najlepšiemu neprofesionálnemu komikovi.Bol to recesista,flegmatik a babkonasierač v jednej osobe.Vďaka nemu mali Vianoce môjho detstva neopakovateľné čaro,lebo dedko si práve toto obdobie vyberal na predvádzanie svojej šou.
Už je to zasa tu.My ženy sa na to tešíme ako malé deti.Krásne si vyupratujeme,prevoniame a vyzdobíme byt,vás mužov blížiace sa sviatky poväčšine otravujú.Pribudne vám kopa starostí,ako je zháňanie kapra,stromčeka a neposlednom rade nákup darčekov.Teda minimálne jedného pre svoju najdrahšiu,lebo tie ostatné radšej nakúpi aj za vás ona sama.Možno oceníte pár mojich rád,aj keď sa nechcem vnucovať.Čítajte pozorne a vyberte si podľa uváženia čo sa vám hodí.
Slová do nadpisu som si požičala z jednej starej českej pesničky.Vlastne je to hovorené slovo kde v pozadí hrá hudba.Je to vyznanie otca svojej spiacej dcérke zo strachu, že ju raz stratí ak do jej života vstúpi ON.
Dlhšiu dobu som už necestovala autobusom a dúfam,že zasa dlhšiu dobu nebudem.A z duše nemám rada ignorantov!Že akých konkrétne? Mobilomaniakov.
Toto bude príbeh o prasati,ktoré sa radšej dobrovoľne rohodlo skoncovať so životom,ako čakať na chvíľu,kým skončí na tanieri vo forme klobás,jaterníc a rezňov. A ešte aj o cigánskej cti.
Po ulici kráča malý chlapec.Pod bundou skrýva poklad.Príjemne hreje predstava, ako ho doma ukáže mame,ako sa poteší,pochváli ho.Radosť mu trochu kazí ten hlodavý pocit, že kradol.Vracia sa v pravidelných intervaloch ako bolesť zuba.Zaháňa ho,ale pocit sa nedá.Je intenzívny,prenikavý.Možno sa ho zbaví ,ak to čo ukrýva odovzdá mame.
Mám rada absurdné situácie.Korenia život.Asi nič nie je náhoda a čo sa má stať sa stane.Niekedy nad tým zaplačeme ,inokedy sa zasmejeme.V tomto prípade som nevedela. či plakať alebo sa smiať.
Precestujete 300 km a potom zistíte ,že nemáte platný doklad ,ktorý by vás oprávňoval prekročiť hranice.Čo vám zostáva? Obesiť sa na prvom strome,lebo je to asi lepšia alternatíva ako stráviť niekoľko hodín v aute, s nazúreným manželským partnerom na spiatočnej ceste.Alebo ak vám bude šťastie priať a natrafíte na ľudského colníka,môžete pokračovať do cieľa svojej cesty.
Tento článok by mali čítať iba ženy,lebo muži ho asi nepochopia. Veru je to tak.Dnes je to presne 25 rokov čo som sa rozhodla v dobrom aj zlom kráčať po spoločnej ceste s jedným človekom.Priateľ,ktorému som to medzi rečou spomenula mi blahoželal týmito slovami:To si zasluhuje metál za statočnosť,ale neopováž sa v tej tretej tretine zápasu ulievať a vyhovárať sa na zranenia!Prvé dve tretiny ti síce odčerpali najviac síl,ale zápas treba dohrať so cťou.
Cez víkend som absolvovala stretnutie po rokoch.Ani sa mi nechce upresňovať po koľkých,už je to tak veľa....So spolužiakmi so strednej školy sme si vypočuli Zmožkovu výstižnú už mi není lásko dvadset let,premastili sme si bruchá pečeným prasaťom,ktoré sme pri spomínaní na to čo bolo zaliali pomerne kvalitním vínkom.Posťažovali sme sa, alebo pochválili to čo je a v rámci kultúrnej vložky sme sa nadránom učili otvárať auto bez kľúčov.
Niekedy stačí pár sekúnd a človek si vyrobí riadny problém.Ako napríklad ja včera,skončila som v kontajneri na smeti.
Kedy ste jedli naposledy dobrú,nefalšovanú ťahanú štrúdľu?Ja asi pred tridsiatimi rokmi,keď ju napiekla ešte moja babka.Celý proces prípravy tohoto múčnika ma nesmierne fascinoval.Ako dieťa som visela očami na jej rukách,ani nie tak kvôli tomu výslednému, nadýchanému,lístkujúcemu produktu,ktorý nakoniec posypala vanilkovým cukrom a všetci sa išli pobiť o to,aby sa im ušlo čo najviac .Ja som zbožňovala vznik tejto lahôdky,bolo to pre mňa natoľko zaujímavé,že už ako desaťročná som teoreticky ,do detailu ovládala technologický postup výroby.Samozrejme,že k praktickej stránke ma babka nikdy nepustila,no asistovať som mohla.Teoreticky to ovládam dodnes a tak na blahú pamäť našej babiny som sa uplynulú nedeľu pustila aj do praktickej prípravy.Výsledok bol od pamätného skvostu vzdialený na hony,rodina aspoň ocenila snahu.
Dnes bol krásny deň.Radovala som sa z neho už od rána a preto som hladala zámienku,ako oddialiť peípravu nedeľného obeda a užiť si trochu slniečka.Dôvod sa samozrejme našiel.Chýbala mi smotana.Tak som si obliekla rifle,k nim krátku koženú bundu, obula som si tenisky a vybehla som sa radovať zo slniečka cestou do najbližšieho obchodu.Hneď pri vchode som si všimla muža čo sa na mňa uprene pozeral.Samozrejme ako každej žene mi to polichotilo.
Pamätáte sa na ten film o dieťati,ktoré vyzeralo ako anjel,no správal sa ako stelesnený diabol?Vydarený scenár ,dalo sa na tom pobaviť.No keď takéto dieťa reálne vstúpi do vašeho života,až taká zábava to zasa nie je.
Bola u nás na návšteve priateľka s dcérkou.Dievčatko je milé,krásne a na svoj vek/dva a pol roka/ veľmi rozumné.Nemá však rada mužov,vyslovene sa ich bojí.Možno preto,že jej otec s nimi nežije a chýba jej mužský vzor.