Autorka v júli 2012 zomrela. Blog nechávam na jej pamiatku. Dcéra Katka Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Návšteva z Japonska býva v našich pomeroch skôr raritou. Do našej rodiny zavítala 16-ročná Michiko, ktorá študovala v rámci medzinárodného výmenného programu celý jeden školský rok v Zlíne a ubytovaná bola v rodine môjho bývalého kolegu Dušana. K nám sa dostala počas jarných prázdnin na celý jeden týždeň, pretože si veľmi želala spoznať aj Slovensko.
Predstavte si, že vám nečakane, bez predchádzajúcich zdravotných výkyvov začne dvojročný človiečik kolabovať. Za dvadsať minút mu vyskočia horúčky, potom upadne na niekoľko minút do bezvedomia - a keď ho preberú, akoby sa nič nestalo. Nasledujú vyšetrenia - a stále sa na nič neprichádza. Po šiestom záchvate v priebehu niekoľkých mesiacov prichádza rozhodnutie: Ruženka musí podstúpiť EEG mozgu...
Čosi nepochopiteľné sa deje v tom našom mini „slovenskom kráľovstve". Aby sa odpútala pozornosť od ozajstných problémov v našej krajine, pre zmenu sa začal jedovitý hon na slovenských živnostníkov. Veď pán Mikloš rozumie všetkému na svete, tak bez mihnutia oka zdôvodnil aj zvyšovanie akýchkoľvek odvodov drobných živnostníkov.
Sú ponuky, ktoré sú pre človeka netušenou výzvou, nech sú myslené akokoľvek rafinovane. Pre mňa to bol svojho času Medzinárodný festival mládeže a študentstva v Berlíne, jednoducho to bol môj hipisácky Woodstock. V Amerike sa nielen koncertovalo, ale aj protestovalo proti vojne vo Vietname - a v Berlíne zasa proti začínajúcej vojne v Chile. Woodstock trval tri dni a berlínsky festival dva týždne, ale jedinečných koncertov i návštevníkov z celého sveta na oboch podujatiach bolo neúrekom. Pre nás z východného bloku bol takýto zážitok dačo ako dotknutie sa vesmírnych snov...
S úsmevom akceptujem ľudskú invenčnosť, nech sa týka akéhokoľvek kreatívneho nápadu. U našich českých susedov sú napríklad mnohé názvy dediniek a obcí priam jedinečné ( Modré pupky, Pohřebačka, Svrabov, Kostomlaty, Pelechov, Hroby, Postoloprty, Očihov, Nepomyšl, Křečkov Dvur). Ďaleko za nimi nie sú ani výrazy, ktoré sú však podľa aktuálych českých zákonov zaradené medzi neželateľné. Ako sa hovorí, zakázané ovocie najviac chutí. Ponúkam na posúdenie zopár podľa mňa celkom slušných výtvorov našich českých „bratov"...
Narodí sa vám krásne chlapčiatko a z pôrodnice ho prepúšťajú ako úplne zdravé bábätko. Lenže maličký zázrak od rána do večera a celé noci plače, kričí a narieka, iba keď od únavy si občas zdriemne na hodinku. Lekári na nič nevedia prísť... Nakoniec sa stará mama malého človiečika sústredí doslova na každý jeho pohyb a spolu s dcérou žiadajú odborné vyšetrenie maličkého Jurka.
Keď nás nemoc, problémy a bezútešnosť zmáhajú príliš dlho, môžu nás nakoniec aj prevalcovať. Niekedy ale stačí málo, aby sme vybŕdli z takéhoto nešťastného kolotoča. Mne k tomu dopomohlo prečítanie článku, na základe ktorého sa mi azda v hodine dvanástej poriadne „rozsvietilo". Za krátky čas zmizli unavujúce horúčky a krátka meditácia naštartovala netušený myšlienkový kotrmelec. Veľmi rýchlo som si poupratovala hodnotový rebríček - a konečne som sa začala usmievať a myslieť na budúcnosť.
Narodila som sa nečakane a veľmi rýchlo koncom studeného januára. Ešte o 22. hodine čakala maminka ocka s bicyklom na železničnej stanici (prichádzal zo služobnej cesty) a jej prvé slová boli: „Odvez ma rýchlo do pôrodnice, bude to oveľa skôr." Unavený ocko si ju posadil na prednú tyč bicykla... a hodinu pred polnocou sme už zamestnávali nočný tím okresnej nemocnice. Môj príchod na tento svet nebol totiž v ten deň očakávaný - mala som vraj ostať v mamičkinom brušku podľa všetkých výpočtov oveľa dlhšie.
S pohlavnými chlamýdiami má táto diagnóza spoločnú len časť názvu (chlamydophila pneumoniae). O ich pôsobení na respiračný systém ľudského organizmu sa málokde hovorí či píše - veď to nie je vtáčia či prasacia chrípka... iba čosi podobné, alebo ešte horšie. A čo je najtragickejšie, o pľúcnych chlamýdiách sa mnohí nešťastníci často nedozvedia - lebo hoci majú respiračné problémy, lekári ich jednoducho neotestujú, ale im mylne diagnostikujú virózu, astmu, zápal priedušiek či pľúc. A potom tieto neliečené pľúcne potvory čakajú, kedy bude vhodná príležitosť, aby vám totálne zdecimovali oslabený orgasnizmus. S podobnou pliagou bojujem od Vianoc i ja.
Dnes večer som bola svedkom neuveriteľnej tragédie. Mladí ľudia zo skupiny bojových umení, mnohí z nich ešte nedospelí sa prezentovali v nákupnom stredisku. Jeden mládenec pri zvukoch bubnov vyskočil, druhý mu podrazil nohy - a ten prvý spadol z výšky na hlavu. Práve som ich obchádzala, takže som počula mládencovo slabučké au! - a nepríjemný zvuk z jeho krčnej chrbtice na polusáckych keramických dlaždiciach. Jeho „spolubojnovníci" mi však nedovolili poskytnúť mládencovi prvú pomoc...
Včera som sa dozvedela, že sa mi zabila kamarátka. Boli sme spolužiačky z rovnakej základnej školy, mali sme rovnaké krstné mená, aj obe rovnaký počet detí. Nedávno jej po dlhej chorobe umrel muž, ale Evka sa so stratou partnera vyrovnávala celkom hrdinsky. Jedného dňa si však dobrovoľne, ale pre mnohých priam nepochopiteľne sadla na koľajnice... a už tu nie je. Od včerajška ma neustále prenasleduje otázka: preboha, prečo to urobila?
Tak sme si tohto pána speváka i muzikanta opäť vychutnali naživo! Bratislavská Sibamac Aréna praskala vo švíkoch a VIP sektor perlil všakovými celebritkami. Ďurko Kukura vyzeral ako pokrčený bezdomovec, ktorý našiel na seba v smetiakoch všetko okrem bielych tenisiek, naša lady Ivetka sa decentne krčila vedľa noblesného Fígeľa - ale tentokrát bol štvortónovou hviezdou 77-ročný starček Leonard Cohen...
Odjakživa mám rada šušťanie novinového papiera vo vlastných rukách. Tento raňajší rituál som preniesla doslova na celú rodinu. Už dosť dlho nás ale sužuje zapeklitý rébus: Ktoré noviny si máme distribučne objednávať? Bulvár nemusíme a nie je pre nás ani výpovedný čo do množstva hodnoverných informácií; názov Pravda nás odpudzuje vďaka bývalého režimu a Sme už pomaly, ale isto prestáva našu rodinu baviť, pretože nás štvú manipulačné komentáre typu: Svet by sa bez Švejnu a Chrena určite nezrútil...
Včera som si nevdojak vypočula nedokončený rozhovor. Rozkošné vrkôčikaté dievčatko, paradoxne v šmrncovných kraťasoch na čiernych pančucháčoch, obutá v moderných lakovkách, taká prváčka-druháčka, vyzerala skoro ako filmové dieťa bohatých rodičov. Viedla ju totiž za ruku priam nádherná mama, hoci oveľa skromnejšie odetá ako jej dcéra, pravdepodobne zo školskej družiny. Vtom jej dcérka položila priam dospelácky záludnú otázku: „Mami prosím ťa, kedy už konečne budeme bohatí? Vieš, všetci v našej triede sú v poriadnom balíku - okrem Maťa, Janky a mňa. Už ma to nebaví!" Sympatická mamička s červenou školskou taškou v ruke sa však nedala zaskočiť...
Doteraz som si myslela, že každý dospelý človek, keď zbadá situáciu, ktorá druhému ohrozuje život, zaujme postoj čo i len laického záchranára. Môj syn mi však vysvetlil, že v noci ľudia chodia okolo skolabovaných ľudí na ulici často bez povšimnutia. Keď som mu po vyrozprávaní príhody povedala, že zrejme niekomu zachránil život, ostal v rozpakoch. „Mami, ale to by predsa malo byť úplne normálne..."
... a ešte cez víkendy a všetky možné sviatky, dokonca aj na dovolenkách, návštevách a občas i pred očakávaným randením? Hovorím tomu zákon schválnosti ľudského organizmu a zároveň akési upozornenie, že všetko v našom telíčku má svoju príčinu... A že treba mať prichystané bubáčiky a po cestách-necestách v šírom svete i najlepšie zdravotné poistenie. Lebo čert nespí - a naše zúbky tobôž...
Nie všetci absolventi majú predstavu, akú pracovnú pozíciu by mohli v najbližších rokoch zastávať. To sa na mnohých stredných či dokonca vysokých školách jednoducho nedozvedeli. No povedzte, učí alebo prednáša sa napr. u nás predmet „Pracovná pozícia" alebo „Budúcnosť absolventa"?
10. júla 2010 boli azda v celej Európe neznesiteľné horúčavy. My sme sa však najprv neskoro odpoludnia svadbili na Kremnickom hrade a potom veselili v malebnom prostredí Čremošnej, a to v horskom hoteli Bartoška. Predstavte si, že večer o ôsmej tam bolo znesiteľných 20 stupňov! Naši zahraniční hostia si štyri dni užívali nielen slovenský temperament, ale aj malebné zákutia našej krajiny...
Odpoludnia sme sa vybrali s dcérkou a 1,5 ročnou vnučkou na nákupy. Keďže bývame skoro oproti Polusu, nevzali sme si ani kočík a Ruženka veselo poskakovala držiac nás obe za ruky. Keď pre nás zasvietila zelená, na najbližšej svetelnej križovatke ju vzala dcérka na ruky. Vtom nepríjemne o seba buchli a zaškrípali plechy áut - a už som iba videla vo vzduchu letieť bronzový Fiat, ktorý s veľkým rachotom skončil prevrátený na streche tesne vedľa nášho vchodu, zapikovaný do steny nášho domu. Keby sme boli šli z bytu o dve minúty neskôr, už by nám zrejme písali nekrológ...
Zamyslene som kráčala od lekára k svojmu autu - keď vtom ku mne prileteli intímne slová roztraseného hlásku: „Pritlač ma k múru, Jožinko môj, veď mám dnes tú slávnu osemdesiatku!" Rýchlo som odfúkla skleslé myšlienky - a rozhliadla sa okolo seba...
