Mám rada prácu so slovami. Vyberať to najvýstižnejšie je pre mňa také napĺňajúce, ako keď niekto rád skladá puzzle a nachádza zodpovedajúci diel skladačky. Ja si skladám vety a z nich súvetia a text. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Politika, Psychológia, Osobnostný rozvoj, Vzťahy, Životné prostredie
My ženy sme už také... Opantané svojimi predstavami o ideálnom partnerovi. Škoda len, že je to také zriedkavé, keď vo vzťahu dostávame to, čo potrebujeme, a zároveň dávame svojmu proťajšku, čo si pýta jeho duša.
Že neistota v rozprávke nemá miesto? Tak to teda ani náhodou! Minimálne jedna rozprávka o nej existuje. Aká? No predsa táto. Tak čítajte...
Dnes sa vrátim do krehkých, ale stále živých spomienok na moje detské a dievčenské roky. Ako k tomu prišlo, že som sa stala stanoholičkou?
Každá ľudská bytosť sa rodí s krásnym životným poslaním. Poslaním lásku nielen prijímať, ale najmä dávať. Nie sme si toho vedomí, no čím skôr na to prídeme, tým väčšiu spokojnosť v živote nájdeme.
Vedeli ste, že v najkrajšej bratislavskej mestskej časti bývajú amazonky? Nie sú síce bojachtivé v zmysle vedenia vojenských výprav, no bojovnosť im nechýba ani náhodou. Ako si také amazonky nažívajú?
Neviem, či aj vy niekoho takého poznáte, no ja viem o jednej osobe, ktorá sa nedokázala vystrábiť z detskej platonickej lásky ani v dospelosti. Aká vie byť taká láska mocná, aj keď je odsúdená nenájsť naplnenie?
Rodina - hodnota, ktorú si zväčša spájame s porozumením, prijatím a pohodovou atmosférou. Ľudia, ktorí nás prijímajú takých, akí sme, aj s batôžkom zlozvykov či boliestok. Skutočne?
Ľudská dôstojnosť a právo na jej zachovanie patria k človeku tak ako dýchanie, myslenie, pohyb či iné charakteristiky, ktoré robia človeka človekom. A predsa na to tak často zabúdame. Svetlé výnimky ale existujú. Ako sa správajú?
Túžime svoj život nejakým spôsobom spestriť, skrášliť, vylepšiť, trošku zaplašiť tú šeď stereotypu každodennosti alebo preklenúť samotu, ktorá žalostne zavýja v duši presmutným stonaním. Preto si hľadáme vylepšovače nálady.
O smrti už som písala, no dnes sa mi dostala do ruky kniha, ktorá radikálne zmenila môj život aj moje chápanie jeho konečnosti. Tak teda, jediná istota života, tento príspevok opäť patrí tebe...
Táto otázka mi v poslednom čase neustále víri hladinu mysle, a to zvlášť vtedy, keď mi tie ťaživé vnemy bijú do očí, až to kalí zrak.
Dnes som si zvolila za tému svojho príspevku to, čomu, skôr alebo neskôr, čelí každý z nás. Rodíme sa, aby sme umreli (ideálne šťastní). Bežný kolobeh života, no i tak smrť zväčša odmietame. Ako sa s ňou spriateliť?
Včera som si po dlhšom čase obula túlavé topánky a vydala sa na svižnú prechádzku s mojou štvornohou kamoškou Eliš. Prechádzka je tak trochu ako meditácia a vždy ma zaplaví množstvo myšlienok. Tentokrát v súvislosti s detstvom.
Združovať sa je ľudskou prirodzenosťou. Veď aj vznik nového života je naviazaný na ľúbostné súznenie dvoch duší a tiel. Žena nepočne nový život sama od seba. Ako to s tou samotou vlastne je?
My, ženy po tridsiatke, to máme neľahké. Príroda v mnohých z nás evokuje značný tlak a biologické hodiny tikajú, ale priam ako časovaná bomba. Len vybuchnúť. Ako vidím život ženy po prekročení prahu triadsiatych narodenín ja?
Pozdravujem vás, milí blogoholici! Teším sa, že sa vám opäť môžem prihovoriť. Premýšľala som, s akou témou vás oslovím. A potom to prišlo - heuréka! Kto ste zvedaví na detaily o mojom osvietení, čítajte ďalej.
Týmto blogom sa s vami lúčim. Zajtra bude týždeň od začiatku môjho nebehania. Takže zas vyrážam v ústrety bežeckým zážitkom. Ale ak si myslíte, že to s tým lúčením myslím vážne, tak sa mýlite. Nájdem si zámienku na ďalšie blogy...
Zacnelo sa mi za vami, ktorí čítate moje blogy. Naše spojenie síce nemusí byť také to klasické ako medzi blízkymi príbuznými či priateľmi, no že existuje, to som si úplne istá. Tento príspevok bude o ďalších dvoch dňoch bez behu.
Milí moji čitatelia náhodní, občasní aj pravidelní. Keďže ste ma odmenili čítanosťou takou, za akú sa začínajúca blogerka vôbec nemusí hanbiť, pokračujem úvahou o ďalšom dni mojej abstinencie.
Po pre mňa prekvapivých, no o to viac s radosťou prežívaných ohlasoch na môj včerajší blog som sa dnes rozhodla pokračovať v písaní ďalšej časti. Myslela som si, že dnes nebudem mať čo povedať. Mýlila som sa...
