Agáta Krupová
O divadle a o deťoch
Bola som školáčka, keď ma otec prvýkrát vzal do divadla Jonáša Záborského v Prešove. Neviem, na aké predstavenie. No pamätám si, že sme sedeli v malej lóži na balkóne. Otec ma stále upozorňoval, aby som sa nenahýbala a nevypadla do hľadiska na prízemí. Ja som však bola veľmi zvedavá a hrozne užasnutá niečím, čo som dovtedy nepoznala. Srdce mi tĺklo vzrušením. Obzerala som sa na všetky strany. Fascinovali ma kreslá potiahnuté červeným zamatom, krásne zdobený strop, i mohutná opona, ktorá za sebou skrývala kulisy. Podchvíľou som upierala zrak dole, kde sa postupne zapĺňali sedadlá. Tiež na hudobníkov vpredu pred pódiom, pod úrovňou podlahy. Každý z nich hral niečo iné, navzájom nesúrodé, a predsa nie falošné. A potom som sa veľmi smiala, lebo otec zrazu nasmeroval moju pozornosť na najvrchnejší rad sedadiel, kde boli nejakí mladí ľudia a povedal mi, že sa to volá kikirikí. Nechcela som mu uveriť. Myslela som, že žartuje.
