Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Hanušovce nad Topľou a okolie, Londýn, Veľká Británia, Mestá a miesta Veľkej Británie, Knihy, Film a televízia, Divadlo, Recepty, Jazyk, nárečie, slang, Zvyky, tradície, obrady, Historický kalendár, Deti, Spomienky, Aj taký je život, Zamyslenia, Nezaradené
Pre ľudí žijúcich pod Slanskými vrchmi z ich SV-strany je vrch Oblík symbolom lokálnej príslušnosti. Dominantnou polohou a typickým tvarom homole už zďaleka priťahuje pozornosť domácich aj turistov, súčasníkov i našich predkov.
Voľakedy trubičky doma robila mama, ale z kupovaného cesta. Moja sestra Katka si lístkové cesto vyrába vždy sama.
Na dverách jednej ambulancie visí aforizmus, ktorý trefne vystihuje mentalitu každého pacienta bez ohľadu na vek, pohlavie, chorobu.
Šofér sanitky nastavil GPS a zabočil najprv na sídlisko. Adresu našiel, ale meno pacienta nie. Vrátil sa k sanitke.
Boli časy, keď jeden kopček zmrzliny stál jednu korunu. Každý, kto k nám do Hanušoviec za zmrzlinou prišiel, kupoval z nej do termosky minimálne za dvadsať korún. K tomu aj do kornútkov; volali sme ich „žabky“. Boli to široké vaničky zo sladkého kornútkového cesta. Do nich sa vmestilo viac zmrzliny, ktorá sa len tak ľahko na zem nevykydla. Niektorí držali v rukách viac termosiek, veď bolo treba kúpiť pre celú rodinu, plus zásoby do mrazničky. Lebo ten, kto sa rozhodol pre hanušovskú zmrzlinu, vedel, že kým naňho dôjde rad, bude tam stáť a čakať a k vytúženému pultu sa pomaličky slimačím tempom posúvať niekedy aj viac ako dve hodiny. Napriek tomu to ľudia robili. Prečo? Lebo hanušovská zmrzlina bola vždy tá najlepšia a žiadna iná sa jej nevyrovnala. Pritom to boli vždy len štyri druhy – vanilková, rumová, kakaová a citrónová. Stále tie isté, chuťou neopakovateľné druhy hanušovskej zmrzliny, ktorú vyrábal Nazmi Redžepovič.
Odobrali mi krv zo žily a za výsledkami bolo treba čakať dve hodiny. Vyšla som von z budovy. Slnko krásne svietilo a prihrievalo do chrbta, ale sedieť na lavičke a čítať knihu ešte nešlo, ešte bolo prichladno.
Železničná čakáreň v Kysaku sa ako každý iný deň vtedy v tom roku asi hodinu pred polnocou začala pomaly zapĺňať študentmi a ostatnými cestujúcimi. V peci pri stene niečo ešte trošičku tlelo a dymilo, ale veľa tepla nevydalo. Predstava dlhého čakania na prípojný rýchlik do Bratislavy provokovala viac sa schúliť do vlastného klbka, aby odtiaľ vypudila pod kožu prenikajúci nepríjemný chlad a obkolesila sa teplom vlastného tela.
V sobotu 31.1.2015 sme so sestrou cestovali na Oravu. Vedeli sme, že je snehová kalamita, no v duchu sme sa nádejali, že železnicou to bude istejšie ako autom. Nebolo.
Akurát som dopozerala úvodnú časť nového projektu RTVS a priznávam, hneď prvé sústo mi zachutilo. Tiež vo mne vyvolalo spomienky na tradičné jedlá voľakedy u nás doma.
Tieto Vianoce som znova bola v Anglicku. Počasie pod psa – ani zima, ani slnko, len dažďa nadelené neúrekom. A virózy. A tak naša rodinná zostava na rozdiel od iných rokov trávila voľné dni najmä doma.
Vždy sme sa snažili o pokojné a šťastné Vianoce, no ten pokoj - tesne pred - vždy niečo narušilo. Nervozita, nestihačky. Áno, aj pred päťdesiat a viac rokmi. V poštárskej rodine bolo vždy najviac zhonu a najviac stresu pred najväč
Ako dieťa som sa Lucie strašne bála. Vyučovanie sme mali popoludní. Bola už poriadna tma, keď sme zo školy chodievali domov po zadnej ulici. V ten podvečer behali po nej „bosorky“ s veľkými metlami a vejúcimi bielymi plachtami. Na
Minule ma čakal odkaz, že v sobotu bude v každom byte nášho domu prevedená dezinsekcia proti nepríjemným spoločníkom. Vraj zo švábieho chovu. Ako to? – pýtala som sa sama seba. Od vysokoškolských čias som chvalabohu žiadneho z ich čeľade nestretla. Byt, v ktorom žijem, má už veru rovných dvadsaťpäť, presne ako Nežná. Za celé to štvrťstoročie sa vonku okolo kontajnerov sem-tam niečo šuchlo, veď občas sa našla nejaká príčina, že sa tým stvoreniam oplatilo okolo nich sliediť. Ale byty nám nechávali na pokoji. A tu zrazu počujem o hrozbe inej invázie.
V rámci dovolenky v tureckej časti Cypru som navštívila starobylé mesto Famagusta. Od plánovaného poldňového fakultatívneho výletu som pôvodne veľa nečakala. No aj niekoľko málo hodín stačilo, aby ma mesto skutočne zaujalo.
Lokše boli v našej rodine vždy obľúbeným jedlom. Či už zemiakové, kapustové alebo lokše na sóde. So zemiakovými však bolo viac roboty, tie na sóde boli pre našu chuť trochu fádne, a tak najväčšej obľube sa vždy tešili lokše s kyslou kapustou.
Vždy, keď je príležitosť a môžem, ju navštívim. Miesto tichej piety a rozjímania, miesto slávenia pobožnosti krížovej cesty i Eucharistie, ale aj miesto, kam môže každý zájsť, aby sa pokochal pohľadom na naše malé, rôznymi pamiatkami posiate mestečko Hanušovce nad Topľou.
Pravidelný spoj MHD nás priviezol k autobusovej stanici trochu skôr, ako sme plánovali, autobus na cestu domov trochu meškal. K tomu sa pridala plánovaná časová rezerva, keby niečo zlyhalo. Všetko dohromady znamenalo dlhú dobu čakania.
Od posledného veľkého nešťastia v Handlovej 10. augusta 2009 uplynulo päť rokov. Nikdy predtým som v Handlovej nebola a nebyť jedného stretnutia v Londýne, možno by tam život moje kroky ani nikdy nenasmeroval. No stalo sa tak lanského roku, aby som mohla zapáliť sviečku na hrobe človeka, ktorého som stretla iba niekoľko dní pred dátumom tragédie a strávila s ním a jeho rodinou zopár krátkych chvíľ. S ním po prvýkrát a naposledy. Hneď po návrate na Slovensko stretol v bani svoju smrť.
Asi málokto zo súčasníkov vie, že 1. svetová vojna bola pre územie terajšieho Slovenska najväčším ozbrojeným konfliktom v dejinách vôbec. V období rokov 1914 – 1918 totižto rozsah mobilizácie ľudských zdrojov a počet strát na životoch troj- až štvornásobne prevyšoval rovnaké ukazovatele za obdobie 2. svetovej vojny. Aj preto pred rokom 1939 dostala táto vojna prívlastok „veľká“.
Potrebovala som zaslať peniaze do zahraničia, a tak som navštívila pracovisko Slovenskej pošty, ktorá sprostredkúva službu cez Western Union. Pracovníčka mi dala vyplniť formulár, v ktorom žiadali krajinu určenia, čiastku k odoslaniu a menu, meno a priezvisko prijímateľa. Na vyzvanie som pracovníčke pošty dala občiansky preukaz a ona do počítača zaznamenala všetky žiadané údaje o mne ako odosielateľovi.
