Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Hanušovce nad Topľou a okolie, Londýn, Veľká Británia, Mestá a miesta Veľkej Británie, Knihy, Film a televízia, Divadlo, Recepty, Jazyk, nárečie, slang, Zvyky, tradície, obrady, Historický kalendár, Deti, Spomienky, Aj taký je život, Zamyslenia, Nezaradené
Lenka bola vtedy mladučké útle žieňa s veľkým bruškom krátko pred materskou dovolenkou. Predtým sa často sťažovala na problémy so zubami, ale k lekárovi nikdy nešla. V ten deň sa však na pracovisku zvíjala od bolestí. A ja som sa zľakla, že pri tom aj porodí.
Keď som 18. mája 1980 opúšťala Moskvu, netušila som, o čom si budú vzrušene šepkať, keď sa tam v septembri znova vrátim.
Rozprávali sme o snehu, o detstve a mne sa zrazu zachcelo bielej kávy. A vianočky. Pritom som ju v detstve neznášala. Tú bielu kávu. Babka mala stále na prípecku pripravený hrniec s uvarenou meltou. Mama mi z nej občas k raňajkám naliala do hrnčeka. Namiesto milovaného kakaa. A primiešala mlieko. Pridala aj lyžičku cukru. Tú trpko-sladkú chuť si pamätám veľmi dobre. Aj vôňu.
Poznáte to - raz niekomu povieme, že je jak Talian, ak trochu zmätkuje, inokedy ho prirovnáme k Angličanovi, ak s chladnou hlavou rieši problémy a ak niekto komolí rody, povieme, že rozpráva ako Maďar. Nuž, aj rozprávanie našich detí a vnukov žijúcich v zahraničí, ktoré často kombinujú slovenčinu s angličtinou, vyvolal neraz na mojich perách úsmev.
Nastúpila som do autobusu a kúpila si cestovný lístok. Mala som pocit, že vidím niekoho známeho, tak som nasmerovala pozornosť oným smerom a vzápätí na to si sadla. Zrazu som si uvedomila, že neviem, kam som položila cestovný lístok. Do vrecka? Do peňaženky? Kam? No prisadla si ku mne jedna pani a nevdojak sme sa dali do reči. Na lístok som v tom momente zabudla.
Bol stredne vysoký, štíhly, prešedivelé vlasy, okuliare na nose. Zbožňoval starý vojenský gaz, ktorý organizácia zdedila ktovie po kom a on si ho takpovediac prisvojil. V tereňáku s vysokými podvozkami a iba plachtou nad hlavou prefukovalo jedna radosť. On si však vždy pohladil toho svojho tátoša, aby sa znova a znova vybral do hôr, najčastejšie do Slánskych vrchov, najradšej do Východných Karpát na hranicu k Lupkovskému priesmyku, lebo ho spájal s jeho detstvom a spomienkou na otca.
Jedlá, ktoré sa v minulosti varili a tvorili tradičný jedálny lístok rodín na východnom Slovensku, boli predovšetkým múčne jedlá. Hojne sa v nich využívala kyslá nakladaná kapusta, málokedy chýbala údená slaninka. Ak máte záujem, ponúkam niekoľko receptov.
Pred niekoľkými dňami som bola obriadiť hroby. Tichý pokoj cintorína vyvolal spomienky. Najmä na otca, človeka dobrosrdečnej láskavej povahy, s ktorým bola občas sranda, keď nás svojimi rečami bavil, občas nuda, keď ich začal opakovať a my sme ich poznali naspamäť. Dnes by som ho chcela počúvať znova.
Zašla som do pivnice pozisťovať, čo tam ešte z dôb dávno minulých zostalo. Nie tak veľa, no predsa dosť.
Prvú žobráčku si pamätám z detstva. Naša babka ju po šarišsky volali džaduvka. Bolo to mladé slepé cigánske dievča. Ukázala sa cez leto v auguste, keď bola u nás odpustová slávnosť zvaná hoscina. Pred kostolom boli malé šiatriky s cukrovinkami a iným moje oči lákajúcim tovarom. Vždy som sa chcela pri nich hneď zastaviť, ale naši nedovolili, že až po kostole. Potom som zbadala aj ju. Sedela obďaleč na úzkych schodíkoch ku starému kaštieľu pod konármi kríkového orgovánu. Nemala tmavé okuliare, ale sústavne zatvorené oči. Sedela tam ticho, nepohnuto v čistej blúzke a dlhej voľnej sukni po členky. Pri nohách mala misku, do ktorej jej ľudia hádzali peniaze. Keď som sa pýtala, prečo to robia, naši povedali, že dievča je nešťastnica a z niečoho žiť musí. Onedlho na to odpustové slávnosti za sebou stroho zavreli dvere kostola, šiatre a kolotoče prestali k nám v tom období chodiť, ani Cigánočka sa viac neukázala. Nastúpila normalizácia.
Prvýkrát som sa s kuskusom stretla v Londýne. Teda ho ochutnala. Bol celkom fajn. Tak som sa opýtala, ako sa pripravuje.
Toto som si povedala, keď ma pred dvoma týždňami hneď prvý deň po mojom príchode zo zahraničia takmer zrazilo auto na ulici, ktorá nie je normálnou vozovkou, iba úzkou uličkou medzi dvoma radmi bytoviek. Nepočula som ho, ale uvidela, keď sa vyrútilo dosť veľkou rýchlosťou spoza zákruty z krátkeho, ale strmého kopčeka a preletelo okolo mňa v bezprostrednej blízkosti.
Jeho zrúcaniny boli voľakedy častým miestom našich rodinných vychádzok. Turisticky nenáročný kopec v blízkosti nášho mestečka s výborným výhľadom na okolitý terén bol vďačným cieľom našich víkendových minivýletov.
Vybrala sa do banky niečo zariadiť. Pracovníčka banky, ktorá ju prijala a u ktorej vybavovala svoju záležitosť, si všimla, že má u nich zriadenú životnú poistku bez sporenia. Upozornila ju, že nedávno došlo pri týchto poistkách k istým zmenám. Ak ich chce využiť vo svoj prospech, môže tak urobiť teraz. Súhlasila.
Robí to z vás ešte niekto? Teda že si občas z novín niečo vystrihnete a potom sa k tomu skôr alebo neskôr vrátite? Dôvod môže byť rôzny.
Minule mi písal kamarát a pýtal sa ma, či som na londýnskej olympiáde zažila breathtaking moment, či mi niekedy nabehla husia koža zo situácií, ktoré som počas olympiády zažila. Lebo keď bol on so synom na zimnej olympiáde vo Vancouveri, získal zážitok na celý život, zvlášť vtedy, keď dal Pavol Demitra gól Rusom.
V súčasnosti nie sú až také ojedinelé prípady detí, ktoré sa narodili v inej krajine, tam žijú a tam chodia do školy, no majú trvalý pobyt na Slovensku. Myslím teda na tie deti, ktorých krajinou je de jure Slovensko, ale de facto je ich krajinou tá zem, kde sa narodili, kde vyrastajú a kde sa tieto deti naozaj cítia byť doma. Napriek tomu, že takého deti si plnia povinnú školskú dochádzku v zahraničí, musia podľa slovenských zákonných noriem dodržiavať určité školské pravidlá aj na Slovensku.
Zobudili ma, ešte bola tma. Vlastne som nevedela, že sú to tanky. Počula som iba hrozný hrmot, ktorý ma zobudil zo sna. Rodičia i starí rodičia stáli pri okne a niečo sledovali. Všetci sa nahrnuli do tej izby, kde som spala ja, lebo tu nezacláňali konáre ani bieleho ani fialového orgovánu, ktoré lemovali boky priečelia nášho rodinného domu. Svetlo v izbe bolo zhasnuté. Myslím, že mi neodpovedali na otázku, lebo som vstala a pozrela sa vonku tiež, aby som videla, čo sa deje. Až neskôr som sa dozvedela, že boli 3 hodiny ráno. Po hlavnej ceste číslo 18 smerom na Prešov išli tanky. Jeden za druhým. Súvislý nepretržitý rad. Na každom tanku sedel vojak s puškou v ruke.
Nikdy predtým som si nemyslela, že by sa ma takáto dovolenka mohla niekedy týkať. Ono však na ňu predtým asi nedozrel ten správny čas. Nemám na mysli tzv. slovenskú dovolenku, keď neoddychujete, ale doma sústavne niečo porábate, vylepšujete, zveľaďujete a potom nadávate, či takáto má byť dovolenka. Nie. Mám na mysli dovolenku, ktorú trávite ničnerobením, iba domácim leňošením.
Cestou na letisko Luton som týmto mestečkom prechádzala niekoľkokrát. No pripadalo mi veľmi všedné, nezaujímavé. A potom sa mi e-mailom ozvala pani Marta.
