"Ženy sú úplná záhada", povedal Stephen Hawking. Mal pravdu... Zoznam autorových rubrík: Jeden človek, Zlodejka, Takto to vidím ja, Volá Vierka, Prázdniny na dedine, Moja Austrália, Smiech vo vreci, Nezaradené
Záhrada bola plná púpav. Krásna, žltá deka. Natrhali sme si a uviazali vence. Naučila nás to maminka, ktorá trpezlivo pomáhala naším prštekom. Boli sme nádherné. Také púpavové dvorné dámy. „Aj ja chcem vidieť,“ šplechol potok a snažil sa odraziť od kameňa čo najvyššie.
V sobotu, 05.júla 2014, sme išli odprevadiť milú príbuznú na vlak. Vedeli sme, do čoho ideme a tak sme od vychýrenej železničnej stanice v hlavnom meste Slovenskej republiky nič neočakávali. Snáď len to, že hádam ten vlak pôjde načas. Keď sme však vykročili po schodíkoch vedúcich k podchodu, obliala nás studená sprcha.
Išla som do práce a on sa ku mne pridal. Mali sme pred sebou asi ešte 113 metrov a potom sa naše cesty rozchádzajú. Chcel sa porozprávať a tak pridal do kroku, lebo som nemienila spomaliť, ušiel by mi autobus.
V piatok, 27.júna 2014 bola na priechode pre chodcov na Balkánskej ulici v Bratislavskej mestskej časti Rusovce ťažko zranená žena a malý chlapec. Obaja skončili v nemocnici. Vodička, ktorá nehodu spôsobila si ich vôbec nevšimla, lebo telefonovala a vpálila do nich v plnej rýchlosti.
Postavili dva paneláky. Pekne oproti sebe. Do jedného sa ľudia pomaly sťahovali a aj v druhom sa už kde tu svietilo. Ešte bolo potrebné dokončiť obchody na prízemí. Chodili tam robiť odsúdení s minimálnym strážením.
Dnes mi nečakane zavolala.......Bol to našťastie ďalší z telefonátov, lebo keď nevolá nie je to dobré znamenie. Vierka sa raz do telefónu smeje, potom plače alebo hovorí, že to nezvládne, lebo je to strašne ťažké. Emócie ju obracajú z každej strany. Pohadzujú si ju, ako lietajúci tanier. S odstupom času však pochopila, že ju tie emócie, akási vnútorná riadiaca stanica jej vlastného bytia, pripravovali na ťažký boj, ktorý keby nezvládla, padla by na zem a on by si na ňu ešte odpľul. Chudera! Boj pokračuje...
Našiel ho plakať v strážnej veži, odkiaľ bol dobrý výhľad na betónový dvor, kam chodili odsúdení. Väznica tretej nápravnovýchovnej skupiny so zločincami najťažšieho kalibru susedila so škôlkou a nikomu nenapadlo, že to vôbec nie je vtipné.
Bývali na ulici, ktorá na konci nenápadne splynula s chodníkom pri potoku. Stromy sa nad ním nakláňali, akoby sa na seba pozerali, či sú stále krásne. Boli. Ako naše slnkom pobozkané líca a pásikované plavky. Keď sme prechádzali popri ich dome, zovrelo mi žalúdok.
Dnes mi nečakane zavolala. Myslím, že som pripravená o tom hovoriť. Bola to Vierka. Dohodli sme sa, že sa ešte pár krát zhlboka nadýchne a ja si medzitým zahrejem pero. Poďme na to, Vierka, spolu to zvládneme...
Prišli sesternice z Česka. Jáj, to zas bude veselo! Počiatočné okúňanie zahraničnej návštevy rýchlo preskočíme a vrhneme sa na hračky. „Búdo na končáro!“, zaznel pokyn v češtine. Bábika Zuzka by nemala byť na slnku a tak bolo treba zodvihnúť striešku na červenom kočíku.
Sedím na kameni, hlava podopretá, v rukách rožok s maslom. Slnko pečie a aj tetuška. Mňam, tie jej koláče. Celý plech by som zjedla... Pozorujem mravce. Musia byť hladné a pre mňa je ten rožok zbytočne veľký. Odlomím a dám im ho do cesty. Presne! Sú hladné, hneď sa naň vrhli. „A ty už konečne prestaň!“, kričím na kohúta, ktorý nerobí nič užitočné, len budí ľudí a bije sa so sliepkami. „Veď počkaj,“ beriem do ruky vŕbový prútik, otváram bránku a vchádzam do ringu medzi sliepky.
Začula som známy klepot zobákov a automaticky som sa pozrela tým smerom. Bocianie ufo má naspäť svojich obyvateľov. Ich návratom sa začína obdobie kvetov, vôní, lások a prechádzok. Aj do rusovského parku.
Ráno prebehlo všetko hladko, skoro tak, ako som povedala. "Dovidenia!", pozdravili sme sa a išli sme do blízkej lekárne. Našťastie sme dlho nečakali. Už len zaplatíme za lieky a ideme domov. Ale, kde mám peniaze? Veď som si ich tam večer nachystala? Manžel cez telefón nepotvrdil bláznivú teóriu, že si zobral z mojej peňaženky a zabudol mi povedať. Naopak, zistil, že tiež nemá v peňaženke ani cent. Usadila sa vo mne strašná predtucha.
Vonku to ani zďaleka nevyzerá na ráno. Kohút začne kikiríkať a neprestane, kým nevystrčím bielu vreckovku, že sa vzdávam. Až potom operený budík víťazoslávne zoskočí z plota a hrdo sa nadúva obklopený sliepkami. „Si dobrý, si dobrý“, počúva z každej strany a mne nezostane nič iné, len sa uspokojiť so studenou vodou zo studne. Prázdniny na dedine sa môžu začať!
Vierka sa nevolá Vierka, ale je to moja kamarátka. Vyrastali sme spolu, po skončení strednej školy sa naše cesty rozdelili, ale nie natoľko, aby sme nemali čas sa stretnúť a poklebetiť. Dostala pár faciek od života. To sa tak hovorí. Ona ich dostala od ľudí. Jedného dňa sa rozhovorila a ona mi vlastne dala návrh, že mi to všetko porozpráva a ja to budem premieňať na písmená. Nebude to ľahké čítanie, napriek tomu povedala, že vie, že nie je sama s podobným osudom. Chce však, aby sa s tým niečo robilo a aby boli ľudia všímavejší. Ona bola vždy tá, ktorá chcela meniť svet. Ľudská. Príliš dobrá či len naivná? Možno... V rubrike- Volá Vierka- to bude o nej.
Napriek slnečnému dňu bolo v meste nezvyčajne prázdno. Ja som sa tiež len tak nezmyselne motala po ulici, inak čistej, ale vyľudnenej. Nešla som tadiaľ prvý krát a predsa som si až teraz všimla malú kaviarničku. Neváhala som a vošla dnu. Príjemné prostredie, zhodnotila som. Úslužný čašník, typovala by som Talian. Nenásilne zhovorčivý, káva so zákuskom padla dobre. „Kde sú zákazníci?“, spýtala som sa, lebo mi to nešlo do hlavy. Odpoveď som nedostala, alebo áno? Neviem, nespomínam si. To bol začiatok môjho výpadku pamäte.
Bolo krásne, teplé popoludnie. Deti už nevedeli vydržať, kým sa oblečieme a pôjdeme von. V parku bolo veselo a tak normálne rušno. Počuť búchanie lopty, smiech, občas sa ozvali bezdomovci sediaci opodiaľ pri fľaši. Keď popri mne prefrndžal bicykel, ledva som sa uhla, lebo vodič ešte len nadobúda zručnosti a je lepšie nestáť mu v ceste. Kráčame veselo ďalej so zmrzlinou v ruke, pred nami hopkajúce deti, už z nej zalepené. Zrazu nás rýchlou chôdzou obišiel pán so psom a namierili si to na trávnik.
Nie som z dobrej rodiny. Moja rodina je fantastická! U nás bolo vždy veselo a keď vypadol prúd, napätie sa dalo krájať. Zišli sme sa v kuchyni, maminka zapálila sviečku a niekoľko párov zvedavých uší sa tešilo na ockovo rozprávanie...
Niekde som čítala, že Južný kríž je najmenším súhvezdím celej pozemskej oblohy a v poradí podľa plochy má číslo 88. Keď nás naši Aussie susedia prvý krát pozvali na Barbi, nechápala som, do čoho idem? Má to byť nejaký žart? Alebo sme boli práve pozvaní na domorodý karneval? Po vysvetlení, že ideme na BBQ- čo je jednoducho povedané opekačka, som prestala riešiť kostýmovú dilemu. Otázka znela:
