Mária Lazárová
pre mňa ste víťazmi...
Chalani, dovolím si toto familiárne oslovenie,
Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Priznám sa, že som nikdy nebola veľkým fanúšikom biatlonu, moje srdce vždy tĺklo pre iné zimné športy. Nasťa Kuzmina však spôsobila, že behom jediného dňa začalo biť pre ňu. Nejde len o zisk dvoch cenných medailí, ide o celkový jej prejav - nesmiernu skromnosť a pokoru, ktoré sa snúbia s obrovským športovým nasadením. Keď sa po zisku druhej medaily rozkrútil okolo nej kolotoč slávy, niečo vo mne varovne zablikalo. Možno preto, že môj otec bol špičkovým trénerom, možno preto, že som od detstva vyrastala v prostredí vrcholového športu, možno preto, že viem, aké sú pre športovca dôležité sústredenie a oddych...
Blog je plný článkov o ministroch a ministerkách, o stranách a vládach, o voličoch a voloch a ja mám chuť na bryndzové halušky...
Dnes som videla (pre mňa) rušivý obrázok. Mladá matka sa ponáhľala po chodníku vlečúc svoje asi dvojročné dieťa za ruku. Plakalo a ona mu podráždene dohovárala, že sa musia ponáhľať, pretože prídu neskoro. Dieťa popri nej ledva cupotalo. Snažila som sa vžiť do situácie tej mamy, ktorá mala (aspoň dúfam) pred sebou nejakú dôležitú povinnosť. Nedokázala som to. Viac, ako do jej pocitov, vžívala som sa do pocitov toho dieťaťa a do jeho bezmocnosti...
To dieťa capotalo predo mnou v tesnej kombinéze a malých čižmičkách a jeho mama ho poslušne nasledovala. Nedívalo sa, či ide za ním, išlo si svojou vlastnou cestou. "Zvláštne dieťa, vôbec mu nechýbam," obrátila sa na mňa jeho matka so smutným úsmevom. Spomenula som si na podobný pocit...
Správy o zemetrasení na Haiti otriasli celým svetom. Nie, nie, klamem, celým nie...
Na sporáku mi blboce tá najtvrdšia šošovica, akú kto kedy dopestoval, nepamätám sa, kedy a kde som ju kúpila a za iných okolností by som ju nevarila a vyhodila, ale je Nový rok a ja som poverčivá, a tak kura poputuje naspäť do chladničky, rovnako ako ryba, nedám si predsa uletieť a uplávať šťastie, ktoré som si detsky priala celý zvyšok predchádzajúceho roka...
Písal sa rok 2003 a ja som si sadala k svojmu prvému článku o homosexualite. Šéfredaktor sa mračil, vraj, čo si si to vybrala za tému, ľudia to odsúdia, no ja som o tom odrazu chcela napísať. Vyhľadávala som si články, príbehy, odbornú literatúru, zoznamovala sa s osudmi mladých ľudí, ktorí sa narodili s "inou" sexuálnou orientáciou, snažila sa pochopiť ich svet, ich cítenie, ich sklamania, ich problémy, neubránila sa dojatiu pri ich spovediach, z ktorých mnohé hovorili o odmietnutí zo strany blízkych, a odrazu ma zaskočila nečakaná myšlienka: "Čo by som robila, keby sa jedno z mojich detí priznalo k inej sexuálnej orientácii? Čo ak by jedno z nich bolo homosexuál?"
Nie som bigotne veriaca, preto v žiadnom prípade netrvám na tom, aby bolo stedrovečerné vysielanie plné biblických príbehov, vianočných koncertov a kolied. Avízo na štedrovečerný program komerčnej televízie JOJ ma však (mierne povedané) šokovalo...
Kráčam po ulici, jej ticho tlmí len klepot mojich podpätkov, v diaľke zanikajúca siréna rútiacej sa sanitky a šum konárov ohýbaných silným vetrom. Nebo je jednoliato sivé a moje myšlienky hranaté a rozhádzané ako kocky stavebnice. Nedarí sa mi ich usporiadať...