Marian Baran
Odviezť na bicykli
Tie časy, keď vlasy viali vo vetre pri jazde na bicykli, sú už dávno preč. Dnes trochu veje obočie a možno fúzy. Ofina, čo pod nos spadla z čela.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Tie časy, keď vlasy viali vo vetre pri jazde na bicykli, sú už dávno preč. Dnes trochu veje obočie a možno fúzy. Ofina, čo pod nos spadla z čela.
Človek v lese môže stretnúť čokoľvek. Zbadá napríklad zver, ktorá zvyčajne plachá, utečie. Zvieratám odvážnym, ktoré sa chcú zoznámiť, tým sa treba vyhýbať.
Autobus sa pomaly pohyboval po ceste druhej triedy. Asfaltové záplaty rôznej farby, vytvárali efekt komfortnej jazdy. Tlmiče autobusu, mali už isto za sebou milión kilometrov bez nehody.
Za chatou bol kopec zarastený stromami, čiže hora. Vznášal sa nad ňou mliečny opar, aromatizovaný ihličím. Vrcholce stromov ho olizovali ako tú najlepšiu lakotu. Kým sa ukázalo slnko, nezostalo po ňom stopy, celý ho lačne zlízali.
Cez dedinu viedla len jedna cesta. Okolo cesty stáli domy, akoby čakali na každého kto prejde okolo. Psy pozdravili svojsky štekotom, zatiaľ čo domáci sa ponad plot pozerali, či sa ja, cudzinec, tvárou na niekoho domáceho podobám.
V cirkuse stál vrhač nožov v pokročilom veku, s jemným chvením v zápästiach. Ukazovákom blúdil po divákoch. Čakal les rúk, po výzve na asistenciu dobrovoľníka z prítomných divákov. Vyrúbaný to bol háj.
Cez víkend som spotreboval všetky papierové vreckovky. Nádcha neúprosne zaútočila s prejavmi, ktoré k nej prináležia. Pondelok ráno som bezradne pozeral na posledný prázdny obal.
Do kupé ku mne pristúpili traja chlapi. Vysokí, veľké ruky, akoby bratia boli. Zacítil som cement, vápno a kus spravenej roboty niekde na stavbe. Posadali si a pokračovali v práci, lebo čo to bolo nutné slovami dokončiť.
V nedeľu som sa bol pozrieť na most, ktorý postavili cez rieku. Neviem, či sa stále volá Starý most, ale jedno je isté, ten most je zelený. Ja ho budem volať Zelený most.
V jeden horúci deň, som vybral bicykel z pivnice. Oprášil som pavučiny, dofúkal duše a potichu som sa previezol úzkou pivničnou chodbou, aby som sa uistil, že som sa za ten rok bicyklovať nezabudol.
Ráno som na zastávke autobusu uvidel myš. Neviem čo tam v rannom šere hľadala, možno chcela nadviazať kontakt, možno len čakala na svoj spoj.
Doktorka mi predpísala liek. Každé ráno, polovicu tabletky zapiť vodou. Veľmi jednoduché, pomyslel som si, veď na každej tabletke je ryhou vyznačené, kde je polovica. Nie je nutné realizovať výpočty a rysovať čiary.
Na lavičke v parku sedel veľký chlap a pozeral do mobilu. Okolo na kolobežke krúžilo malé dieťa. Krabica od nového zariadenia ležala vedľa neho, hneď vedľa červenej fľašky s vodou.
Vždy som chcel vedieť, ako sa smiať prudko nákazlivým smiechom. Takým, čo zlomí vážnu imunitu každého. Jednoducho bez slov, dokáže každého preladiť. Ovládať smiech, čo niektorí dostali do daru.
Dnes, keď som s korbáčom putoval za dobrodružstvom, ani ma nenapadlo, že ma niekto bude chcieť kontaktovať preukazom revízora. Asi sa množia delením, ako bunky. Posledné dni ma kontrolujú pravidelne, na tej istej linke.
Každý deň zjem dve jablká. Čo je za rok približne tristotridsať jabĺk. Mesiac december nerátam, nekazím jablkovým zvykom mesiac mandaríniek.
Raz ráno, keď som sa zobudil, netiekla voda. Ani červená, ani modrá. Celkom ma to prekvapilo. Zvyknutý na vodný štandard, ostal som úplne odrezaný od zdroja.
Bol som si v obchode kúpiť niečo zdravé, nech podporím imunitu. Tak ako písali v jednej knihe za pár eur, všetko čo začína na c je vhodné.
Susedu som stretol sto metrov pred domom. Otvorila oči dokorán a nadýchla sa prvý krát. Jeden krok sto slov, no už som to nerátal, mám štatistiky, bývam tam už nejaký ten piatok.
Niekedy sa stane, zvlášť v živote, že sa nedá urobiť krok vpred. Hoci skúsený chodec, začne prešľapovať na mieste aby si pripomenul čas, keď kráčal niekam.