Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Poznáte Mrakoplaša? Mnohí určite áno. Nedoštudovaný mág na Neviditeľnej univerzite, neschopák, ktorého heslom bolo - nie je dôležité kam utekáte, ale od čoho... Mrakoplaš bol o sebe presvedčený, že „trpí preventívnou karmou": Keď to už vypadalo, že niekedy v budúcnosti ho postretne niečo pekné, postretlo ho niečo hnusné v prítomnosti...
Nedávno som písala o tom, čo robiť, aby z vášho malého šteniatka nevyrástla neovládateľná psia obluda. Tiež som vám sľúbila pokračovanie o tom, čo robiť, ak sa stretnete s agresívnym psom...
Len toť pred chvíľou som písala o Ronym a o jeho rodine, ktorá sa rozhodla, že si už život s nimi nezaslúži. To sa stalo včera. Dnes som stretla pani v poliklinike (bez Ronyho), ako prišla kupovať prípravok proti blchám. Dala som jej frontline a s úsmevom na tvári mi opisovala, aký je Rony vzorný pes. Tak neviem. Dúfam, že všetko dobre dopadne a Rony zostane u nej.
Ráno mi zvoní telefón. Na moje prosim, sa ozve: čau, počúvaj. Priniesli uspať welsh corgiho. Je to trojročný pes s rodokmeňom, zdravý, ale agresívny na majiteľov. Je veľmi pekný a nechcela by som ho uspať... Po pár sekundách telefonátu si uvedomujem, že mi volá Anička. A vás hryzie? Pýtam sa. Nie. Tak ho ustajnite a keď prídem, skúsime niečo vymyslieť. Prídeš? Super. Nechali sme mu náhubok, je v klietke. Veď uvidíš...
Bola maličká a chorá a pamätám si, ako som ju (na chvíľku) ako šteniatko strčila do trojlitrovej zaváraninovej fľaše, lebo som ju tak chcela odfotiť...
Dnes zase v správach „pretriasali" psí zákon. Myslím, že mi už z tých psích zákonov načisto „hrabe". Nerozumiem na čo nám je niečo, čo máme v iných zákonoch, ale ich nedodržiavame, nerešpektujeme a vinníkov nepostihujeme. Myslím, že by sme mohli mať špeciálne zákony na molossov, špeciálne zákony na piadipsíkov, špeciálne na teriérov typu bull (vo všeobecnosti hádzaných do jednej jamy s ceduľou Pitbul), špeciálne na retrívrov, ktorí sú dnes tak psychicky zdeformovaní, že sú agresívnejší a protivnejší, ako oní zatracovaní „pitbuli"...
Keď som minule napísala článoček o prehriatí psíkov a o tom, ako mu predchádzať (a čo robiť, ak už sa to stane), netušila som, že si ho prečíta toľko ľudí. (Písačky o psoch málokoho zaujímajú). A tiež som netušila, že mi budú chodiť maily s otázkami, čo majú majitelia robiť, keď chcú ísť so psom na dovolenku. A tak som si povedala, že takto odpoviem viacerým naraz...
Tuším to bolo (je) nejaké indiánske príslovie: prejdi sa míľu v mojich mokasínach... A znamena(lo), že sa má človek vcítiť do kože iného. Inak povedané, že by sme mali mať pri súdení iných vždy aj kus empatie. Ale myslím, že to všetci viete...
Ráno beriem Eginku do roboty, pretože kríva. Zistila som to už včera večer. Prezrela som jej nohy či ich nemá zapichnutú osinu trávy medzi prstami, štípanec od hmyzu... ale našla som len uschnuté blato medzi prstami. Zahnutými nožnicami jej ho vystrihujem a dúfam, že kríva len preto. Zbytočne. Ráno kríva rovnako intenzívne. Naložím ju do auta a odchádzame...
Môj šéf pristupuje k písaniu môjho blogu skepticky. Dokonca aj moje návrhy, ktoré by som rada dala na naše oficiálne webové stránky, vždy vetuje so slovami: Myslíš si, že si to niekto prečíta a bude sa podľa toho riadiť? Ľudia najprv budú robiť blbosti, keď sa niečo stane, ostanú hysterickí, opäť budú robiť blbosti, a keď nezaberú (tie blbosti), až potom prídu k nám. Ak medzitým ich pes umrie, budú viniť nás, prípadne susedov, chovateľa... kohokoľvek, len nie seba...
Dnešné krátke zápisky som sa rozhodla napísať preto, že sa s podobnými prípadne stretávame často. A keďže väčšina ľudí robí stále rovnaké chyby, dúfam, že snáď aspoň niektorým z vás poradím.
Vitajte ľudia. Už dávno som vám nič nepovedala. Pravdou je, že na vine je Maťa, ktorá sa na mňa dlhý čas vykašľala a nechala ma napospas nude. Predpokladám, že už viete, kto vám píše. Že nie? No, hádam ste nezabudli na úžasnú aziatku Zaru. Áno, som to ja...
V sobotu ma Maťa vzala na výlet. Vraj je v Banskej Štiavnici nejaký deň remesiel či čo. Aj mi cestou - necestou vysvetľovala, kto sú remeselníci. Myslím si, že aj ja som teda remeselník. Dokážem vytvoriť... no, to nie... Ale napríklad takú... ani to. Ale minule som spravil... dieru do Matinej topánky a ešte ostudu... no dobre! Nie som remeselník! No a čo?! Aj tak ma vzala na výlet.
Hovorí sa, že človek mieni a pán Boh mení... Pamätáte na tú slepučkú maltézáčku, pri ktorej som si povedala, že mám málo psov? Chcela som si ju adoptovať. Trikrát. No na poslednú chvíľu sa vždy niečo stalo, prečo som tak neurobila...
Celý život som hlúpo naivná, alebo naivno hlúpa? Prejavuje sa to v mojom každodennom živote od doby, čo som začala uvažovať. A týka sa to všetkého, teda aj psov, resp. ľudí "okolo" psov. A čo je ešte horšie, moja naivita sa vekom nestráca, ba niekedy mám pocit, že sa prehlbuje...
Veru, keď sa nie len človek, ale aj zviera zbaví atopického ekzému, alergie alebo kožnej choroby, môže si gratulovať. Pretože liečba je náročná, zdĺhavá a často neúčinná.
Mnohí majitelia prirovnávajú svojich psíkov k ľuďom: náš Bobinko je taký, onaký, celkom ako človek, len hovoriť... tvrdia. Ja som naopak vždy prirovnávala ľudí ku psom, a mám pocit, že preto im tak dobre rozumiem. (Psom) Za štyridsaťpäť rokov spolužitia s nimi som prišla k záveru, že sa od nich až tak veľmi neodlišujeme. Preto dnes môžem tvrdiť, že „pápežovanie“ a psi majú mnoho spoločného. Alebo že by nie? ...
Tento článok sa chystám písať dlhú dobu a nejako sa k nemu neviem „dokopať“. Po dnešnej návšteve medzinárodnej výstavy v Nitre, som sa konečne rozhúpala...
Raz sa ma redaktorka Nového Času pýtala, aké najneobvyklejšie zviera sme v našej poliklinike ošetrovali. Nuž... mali sme u nás kengury, levíkov, opičke sme robili cisarák, jaštery, hady a korytnačky či papagáje už ani nerátame medzi exotov – toľko ich je...
Isto si mnohí z vás pamätajú na francúzsku buldočku Brendu, ktorá nechodila a ktorú priniesol majiteľ uspať. Po čase sa jej stav zlepšil natoľko, že mohla odísť do nového domova. Aj dnes som práve cez facebook zdieľala jej fotky...
