Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Milí moji priatelia, známi, aj menej známi. Rada by som vám napísala svoj názor. Na rovinu vravím, že nie som ani psychológ, ani štátny orgán, ani nijako inak kompetentná, je to môj čisto subjektívny názor. .
Dnes sú to dva roky, čo nás náhle opustil. Priebeh jeho choroby bol rýchly a nečakaný, a mňa zasiahol nepripravenú. A tak som jeho život zhrnula do rýmovačky... (ale najprv spomienky v podobe fotiek)
Zapovedala som sa, že už nechcem žiadnych psov. Ich stratu potom nesiem veľmi ťažko, ich smrť ma rozodiera na dreň. Ibaže...
My sme a stretli uprostred svojich životov, prepadli jedna druhej a žili spolu šťastne, až do smrti. Do Zarinej...
V nedeľu prídem neskoro do práce, takže sa do obeda nezastavím, toľko je tam roboty. Je niečo po dvanástej, keď si na chvíľu sadám s kávou v ruke. Zvoní mi telefón. Na moje: prosím, sa ozve: dobrý deň, Martinka. Tu je sestrička z dialýzy, dám vám pani doktorku...
Sedím pri počítači, keď zazvoní telefón - mladší syn. Počujem ho, ako funí, zrejme ide zo (do) školy. Ahoj, dostala si esemesku? Pýta sa...
Je večer. Robo na mňa volá, aby som mu išla pomôcť s postreleným psom, ktorého práve priviezli. Rýchlo dokončím objednávku a utekám...
Sú také. A aj keď nie sú každodennou súčasťou môjho pracovného, či osobného života, zdá sami, že sú v mojej práci až príliš často...
S týmto povzdychom sa u majiteľov šteniatok stretávam pomerne často. Ja „zaujímavé", že si takto povzdychnú (takmer) vždy iba majitelia šteniatok bez PP. Vysvetlím...
Minule som písala o tom, ako sa ľudia radi delia a radia do rôznych skupín. Možno by nebolo od veci, aby sme všetci nosili na klopách saka rôzne „placky" - ako znak príslušnosti k určitému davu - ako spieval „ujo" Kryl...
Za viac ako desať rokov som sa snáď len raz vytočila tak, že som sa neskôr sama pred sebou za to hanbila. Vždy si opakujem Švejkovú „poučku": „lidé jsou různí, většinou však blbí."
Je to pár rokov, čo na Slovensku „skončila" éra množiteľov. V nenávratne sú časy, keď sme robili šesť cisarákov za deň, jeden kolega sa celý deň „venoval" pruhom a druhý entropiám, pretože k nám nosili celé zdegenerované vrhy, ktoré mali následne skončiť vo výkupoch..
Myslím, že som už kedysi článoček s týmto názvom napísala. Naši klienti často potrebujú objať - či inak utešiť, alebo prejaviť spoluúčasť. A častokrát potrebujeme objať aj my - personál. Ale dnes chcem písať o Joy-ke.
Včera som si pozrela správy. Vraj sa ďalšia mamička nevráti z cesty a dve deti budú na Vianoce samé. Vždy ma to bolí. A aj keď je predvianočný čas a každý by sa mal radovať (alebo piecť medovníky, ozdobovať stromček, spievať koledy, baliť darčeky a hľadať vhodné skrýše...) predsa vám sem len dám článok, ktorý nie je veselý. Zažil ho môj syn a tentoraz ho opísal ako traumu na hodine psychológie. Už som o tejto skutočnosti kedysi písala. Dnes to máte z prvej ruky. článoček som chcela upraviť, pretože myšlienky sú často chaotické a aj s gramatickými chybami. Napokon som od toho upustila. Sú v ňom aj vulgarizmy - snáď ich administrátor zezmaže - sú to všetko citáty a sú zo skutočného života. Už nebudem zdržovať. Chcela by som ešte, aby ste sa nad článočkom zamysleli a aby ste si uvedomili, že keď sa stane nešťastie, nepostihne iba onú rodinu, ktorej sa to týka. vždy to zasiahne aj iných... (A dnes, takto sprostredkovane to opäť zasiahlo aj mňa...)
Ahoj. Som Atlas M v kruhu. Isto ma mnohí z vás poznajú. Viete, že vám občas napíšem pár viet. Dnes by som sa chcel posťažovať na Maťu...
Často som chcela na blog pridať niečo, čo nesúviselo s mojou prácou, ale mala som pocit, že to musím povedať. Vždy som si však napokon povedala, že píšem iba o zvieratkách, tak to teda nechám tak. Dnešný článoček je tak trocha výnimkou, aj keď o zvieratkách nebude...
Nedávno mi ktosi na facebooku neskutočne vynadal, že som protivná a hlúpa, arogantná a čojaviemeštečo... A hneď pridala (lebo to bola žena) „k dobru" dodatok, že akí sme mi Slováci arogantní, že pre ľudí na západe je česť vziať si psa z útulku, že to len my máme pocit, že robíme dobrý skutok... bla, bla, bla...
Dnes ráno som si vravela, že prídem z roboty a niečo pekné vám z nej napíšem. Akých máme nových pacientov a tak... Ale hneď ráno ma čakalo nemilé „prekvapenie"...
Je to pár dní, čo som písala o Olwenke a o tom, ako nás navždy náhle opustila. Isto, bola chorá, ale svoju chorobu „zdarne" skrývala až do doby, kedy ju už neuniesla...
Sú to dva týždne, čo Olwenka odišla za svojou mamou, za Rey, Lilou, Beckynkou, Lerkom... Ja ju stále volám, stále sa obzerám na prechádzke kde sa zatúlala, stále jej chystám jesť...
