Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Povedala by som, že cítiť ako ma nesieš, celú v bielom bude to najkrajšie, povedala by som „do dlani si si ma vryl“ a nik nevymaže odtiaľ, čím som pre TEBA, povedala by som, že netuším ako veľmi môžeš milovať a ešte jednu frázu, že všetko, čo mám je od TEBA.
...roztomilé ľúbenie, maľujem obraz menom „On v mojich očiach“ pod motýlími krídlami...
Moje kakao ako kedysi, v mojej šálke ako kedysi, pijem ako kedysi v miniveku, v dobe ďalekej, keď sa spomienky neškriepia, nebúchajú dverami, nerobia prievan, len húževnato objímajú svoje malé dievčatko...
Sedíme, teraz len sedíme, je po telefonáte, mamka pletie fialový sveter s kvietkom, ja pozerám na papier, celý deň sa obšmietam, naozaj iba obšmietam, mám rada keď som svoja, keď sa imaginárne držím za ruku a vravím si: ďakuj bytosť...skáčem, vyskakujem, som tu a zrazu sa učím...nerušte ma, keď to na mňa prišlo!
Môj život je o dotyku, útly a nežný, mäkký a krehký so všetkými drobnôstkami, s korálkami a náramkami, náušnicami a sponkami...môj život ma vychováva pre Slnko.
Moja malá, moja duša, tu som, blízko pri tebe...belasú nezábudku dala som ti do vázy, pokosila som suchú trávu okolo nášho domu, zo sena som vytvorila spánok iba pre teba, sedím celá z porcelánu, bez slimačej ulity, vypratala som všetky boľavé miesta, zraniteľne zraniteľné...to ty im dodáš zmysel, do mňa vdýchnutá...zaneprázdnená toľkou výnimočnosťou na neho...
Mala by som sa prebudiť skôr než otvorím oči, telo nech spí, ale skutočná ja už otvára okno a zhlboka dýcha..., moje dievčatá sú učenlivejšie ako ja (aj viac je slabé slovo), verím prosbe minulej stredy, hodenej do krabice, vytiahnutej z krabice, prečítanej a položenej na oltár...naše ovzdušie má netrápi, lebo mám kam vybehnúť...hodiť sa do náručia, bez závrate robiť kroky a za taký krátky let predstaviť si leto, šaty, iné šaty, bosé nohy, Svadobný Deň a jeho Noc...sľubujem, že nezaspia oči mojej duše...
Zobrať tak do rúk vlastné červenanie, pohladené od babky, jabĺčkový smiech, líca ako plody, keď strom práve dozrieva. Niečo krásne sa ma pýtala...vypytovala sa, aby som prezrádzala, aby som bola hosťom tajuplne žiarivým, aby mohla prežívať odkrývanie príbehu...že na mňa vtedy mysleli, že som ich vnučička a urobia mi granko...
Svet je veľký a ja maličká v ňom, občas sa zachvejem a neznesiem veľa turistiky, nový a rovnaký život za hranicami únie dospávam dva dni...púť, výlet a radosť, že som s Ním, najkrajšie rande s Bohom, kde sme boli traja, všetko bolo druhoradé a spievala len jednoliata láska...už to bol rok a jeden deň...
Náročky som sa vybrala hľadať svet. Čarovala som slovíčkami. Vytiahla som pastelky s predpokladom, že kresliť zaujímavé obrazy sa tak ľahko nenaučím. Bolo mi ťažko a potom to metabolizmus zvládal a zaliala ma farebnosť výkresu. Len ležím a nechávam to na Teba. Aby si nakreslil po čom túžim, vymaľoval to, čo treba. Cestujem svetom na kúsku seba. Obzerám si ruku, prsteň prostredníkovej veľkosti, s ktorým sme sa hrali, že je náš zásnubný.
Chýbal jej čas. Čas, ktorý by smútil ozvenami záhrad v zámku a na lúkach, čo sa umývali rosou. Už je to dávno. Tak myslí nežné dievča? Myšlienkami inde, ďaleko za rozprávkou, lebo princezné už nie sú. Ja si hútam o opaku, veď moje spolukvietky sú viac než urodzené dámy. Krásky s leskom srdca, čírym rúžom, zamatovým jemnocitom na svitaní.
