Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Bolo dievča, putovalo v otrhanom kabátiku, obzeralo vo výkladoch všetko, čo je možné kúpiť...že zháňa také šaty, uliate by mali byť...niečo krásne uvidela...načo by jej boli, možno sa raz roztrhajú ako starý kabát... Rozprávam si rozprávky o tom ako mi raz bude, prázdne poličky v srdcových komôrkach budem napĺňať TEBOU, a tak som išla, išla, išla...išla si po život...
Veľkosť prívalových vĺn, ozdoby vo vlasoch, červená čelenka, uprený žiadajúci pohľad... Obraciam sa na prach, nie je to o smútku iba o tajomstvách, o nádeji a živote. Praší sa mi z ľudskosti, koľko ublíženia zhadzujem na plecia LÁSKY.
Snažím sa ti odpustiť, zrkadlo tvoju krutosť, nie som predsa nechápavá, vo svete sa pojmy až príliš vydeľujú, škriabeš sa po lane, ja len po povrázku, ktorý sa odtrháva, ktorý je na vlásku, na ktorom sa držím akurát tak zázrakom, zafučí, rozfúka, z účesu je strašiak strapatý, severák a tak poďme odznova...aspoň si už nevyčítať vulnerable look, vzala som ho na lopatu, pribalila do vrecka, nech mu bude teplo...
Keď som tak sedela zahľadená s prázdnymi rukami, vymyslela som si svoje oriešky, podarovala som ich a vysadila ďalšie. Tvarovateľná intimita vyskladaná do srdca, zachytená umývaním rúk. Tečúci dážď odkvapkal, je čas návratu, čakajú...a je to presne o tom, že dievča sliedi po nádeji, aby ŤA spoznávalo v Ňom...
Pozri, našla som diadém, zmenila by som sa na francúzsku dámu. Femme charmante, beauté, belle...
Už tretí krát sa obzerám, ofina padá do očí, neposlúcha, hnevá, prichytená motýľom...a ja sa vyhrážam budeš potrestaná nožnicami. V tej chvíli ide o veľa... V izbe držím tajomstvo, pootvorením dvier ho na mne uvidia. Sľúbila som predsa, že si ho uchovám.
Náročky som sa vybrala hľadať svet. Čarovala som slovíčkami. Vytiahla som pastelky s predpokladom, že kresliť zaujímavé obrazy sa tak ľahko nenaučím. Bolo mi ťažko a potom to metabolizmus zvládal a zaliala ma farebnosť výkresu. Len ležím a nechávam to na Teba. Aby si nakreslil po čom túžim, vymaľoval to, čo treba. Cestujem svetom na kúsku seba. Obzerám si ruku, prsteň prostredníkovej veľkosti, s ktorým sme sa hrali, že je náš zásnubný.
Chýbal jej čas. Čas, ktorý by smútil ozvenami záhrad v zámku a na lúkach, čo sa umývali rosou. Už je to dávno. Tak myslí nežné dievča? Myšlienkami inde, ďaleko za rozprávkou, lebo princezné už nie sú. Ja si hútam o opaku, veď moje spolukvietky sú viac než urodzené dámy. Krásky s leskom srdca, čírym rúžom, zamatovým jemnocitom na svitaní.
Roztancované srdce, počúvam kroky, rozprúdenie, vypudenie, rozprávanie o živote. Celá sa hýbem rytmom. Rozšantené, v stave nehybnosti a ja cítim živú tlkotavú bytosť. Mám rada, keď sa stupňuje radosť aj pieseň mi je bližšie (vo svojej poslednej tretine). Až si namýšľam, že bola vymyslená, aby sa tak páčila. Vieš ňou pekne rozprávať, pôvodnou príchuťou tajomnosti. A jej silný vplyv...až túžim písať vyznania...
