„Boh moju túžbu po speve akosi nedal dokopy s nutným vybavením. Môj hlas by ste spokojne mohli označiť ako neistý. Ja hudbu počujem v mojej hlave, ale nie som schopný, to čo počujem reprodukovať, aj keď mne to znie pekne,“ napísal raz v jednom z mnohým „perfidžných“ fejtónov majster Robert Fulghum.
Majstrova žena mala mačku. Mačku, ktorú milovala väčšmi ako svojho muža. Keby mala peňazí nazvyš, tak aj zlatú vôdzku jej kúpi. Pritom to bola tuctová sivočierna mica, akých sa každú noc pári na svete viac ako miliarda. Mačka mala vždy čo chcela. Kvalitné mliečko, najchrumkavejšie kostičky a tie najvyberanejšie pomyje. Žila si pánskym životom. Jej šťastie malo iba jeden háčik. Karolka!!!
Po tom, čo začne smrtka na dedine vyčíňať, tak už točí kosou riadne. A seká a seká. Nuž prihodila sa v dedkovom valale v tom čase i jedna tragédia. Umrela tam mladá dievka. Plná, edenovsky ladená panna.
Dnes sa vraciam k intímnym zápiskom spred štyroch rokov. Sú plné hnevu, zlosti a hrešenia na boha. Plné beznádeje, bezmocnosti."Len buď dobrý a nezostaneš SÁM, fešák môj,"vravievali ste mi.
Dedko Jožkal má rád stromy. Preto jeho kroky boli vždy pod ochranou ich korún. Túžba po ich vôni a objatí ho priviedla na drevársku školu. V polovici 20. storočia. Celý káder: Majster, pomocník a ON- učeň. Vyfasoval svoj bank, na ktorom žiarili metre, zveráky, hoble, sekerky a ostatný „vercajg“ potrebný k výkonu fachu. Už od začiatku svojho štúdia bol dedo beťár. A nie hocaký. Spolu s pomocníkom Karolkom panovali drobnej dedinke.
Starci síce chodia zle, ale radia dobre. Nuž takto prozaicky, krásnym dánskym príslovím začínam zbierku dedkových príbehov, ktoré budú kvôli mne zachované. Dedko mal odjakživa kladný postoj k prírode. Vo svojich voľných chvíľach pozoroval srnky pri napájadlách, zbieral materinu dúšku, zberával lesné plody. Nič však neprekonalo jeho lásku k stromom.
Ja viem, veľa ľudí na to klikne z pocitu, že ako je možné vytvoriť takýto geniálny headline. Vy sa o to pokúšate už nesmierne dlho a čítanosť nepresiahla 500 klikov, však? A to ste vybrali „zlaté tromfy“ Miklu a Mečocha, a novú fatality šou Vyholení, akiste všetci sú – aspoň dole. Je to v trende. Radšej blogovať ako drogovať, znie to ako radšej hamovať ako banovať alebo ako radšej bubnovať ako basovať.
„Je potrebné kombinovať rozum a srdce. Bez vedomostí, bez plného využívania inteligencie nemožno dosiahnuť hĺbku budhistického učenia (a nielen jeho), je veľmi ťažké osvojiť si konkrétnu múdrosť“, takto znie jeden z mnohých ľúbezných výrokov ctihodného Dalajlámu XIV. Z môjho hľadiska tak dokonale vyriešil spor medzi empirizmom a racionalizmom. Kombinovať rokmi vykresané pocity srdca s rozumovou zložkou intelektu dáva šancu nasledujúcim generáciám nevstupovať do planej jadrovej rieky plnej krvi a podrazov.
„Všetko je na hovno“, neraz si povieme, keď sa niečo poserie. Hovorili tak naši predkovia, budú tak iste bláboliť i naši zadkovia. Prečo nie. Hovno je totiž veľmi, veľmi dôležitý regulátor, senzor a komponent nášho života.
Kto z nás nikdy nepočul okrídlenú frázu: je chudobný ako kostolná myš. Odratí bezdomovci, ľudia ktorým osud nedoprial, pomätenci, alkoholické trosky... Úzus sa však časom radikálne zmenil, kostolná myš nehorázne pribrala. Váži temer toľko, koľko vypasená prasnica. Cez rameno nesie svoje nemotorné prepchané chvostisko. Mastnota!
Letokruhy hustnú na rukách rwandskej ženy Čo padá pod ťarchou zberu čaja Šľachatý Kuvajťan v krupobití ropy Mení ju na colu, na slávu U.S. kraja
Kto pozná čínsku hviezdu? Moju obľúbenú. Je to ako schovávačka, len namiesto vyklepávačky bola doska na vykopávanie nanukových paličiek. Koľko detí- toľko paličiek. Jedného letného dňa roku 1995 bolo na doske zo 30 paličiek, čiže hral vtedy každý kto mal ruky a nohy. Väčšina z nás mala 12 rokov, včetne mňa. Len chlapec, ktorý nás mal chytať už bol fúzatý dlháň. Votrel sa medzi mlaď. Postrach bytoviek, postrach hviezdy! Vedel som, že ho nikto nepredbehne, bol to atlét ako hrom. Pekne po jednom všetkých vyklepával, nik mu dosku nemohol vykopnúť, a tým oslobodiť pochytané deťúrence.
Presne tak znie názov publikácie, ktorou ma raz kamoš Enzo Golian obdaril, potešil. Pozostáva z najpikantnejších, najúprimnejších a a najpamätnejších výrokov členov najuznávanejšej rockovej kapely 90.tych rokov.
Na duchovných cvičeniach sa kňazi či iní zodpovední každého individuálne pýtajú na jeho vieru. Vraví sa- je to viera, i keď som sa už stokrát zamyslel nad tým, prečo sa nevraví napríklad václav v Boha. Pastor zistil, že inklinujem skôr k panteizmu, budhizmu či deizmu, ale vyzeral byť spokojný. Vlastne on to nezistil, na to bol príliš veľký presvedčenec katolíckej viery aby sa hlbšie zaujímal o pohanské náboženstvá.
Jedna malá malulinká belorítka Belka- nezvládla dráhu svojho plachtenia. Prípadne jej chlad tohto júnového nečasu spôsobil poruchu letového aparátu a dopadla v záhradke môjho dedka, ktorý ju tam objavil schúlenú v nesmiernych bolestiach. Sestra ju vzala na ruky, hladila a šepkala jej milé slovká, že všetko bude v poriadku. Previezli sme ju domov, položili do teplého prístelku. Už cestou sa nám ale zdalo, že Belku premáha veľký spánok, že jej telíčko má vážne ťažkosti. Pred jej skľučujúcou agóniou som si ešte zaspomínal.
Nemôžem porozumieť dôvodu Prečo sa všetci náhlia k záchodu Vyvrátiť to čo v kuse tvrdili Že boli šťastní keď sa opili
Som na dne. Nemám peniaze, množstvo kamošov ma opustilo ako prašivého psa. Priateľka zavelila na rozchod. Som celkom na dne, vrátane pohárika. „Ten rum má veľmi málo spoločného s chuťou. Nie je to len taký obyčajný nápoj- je to skôr priateľ. Priateľ, ktorý všetko uľahčuje. Mení svet. A preto vlastne človek pije“ , pošepkal mi literárny génius a prisadol si k mojej troske.
Ako sa bránim proti atakom tých, ktorí ma chcú zbaviť 2-ročného „páča“. Moje obranné desatoro: 1.Môj dedo má plešinu. Tato mal krásne, dlhé blonďavé kučery. Čo čert nechcel, má teraz plešinu tiež a je z toho ubolený. Je veľká pravdepodobnosť, že i ja oplešatiem, a teda: Kým mám vlasy, chcem ich mať dlhé. Aj za nich oboch.
