... som človek, ktorý má svoj vlastný názor a často sa oň chce podeliť aj s inými ... Zoznam autorových rubrík: Zo života jednej učiteľky, Eli, Ja a môj chlap, Moje kuchárske pokusy, Moje postrehy, Mojimi očami, Láska, život... a všetko ostat, Poviedky, Súkromné, Vyznanie, Nezaradené
Medzi mojimi očakávaniami, ktoré som vkladala do manželstva, bolo okrem hromady iných aj spoločné trávenie večerov, víkendov a voľných chvíľ. Tešila som sa na to, že budem mať vlastný domov, o ktorý sa budem starať. Verila som, že u nás bude vždy pohoda a dobrá nálada a niekedy aj troška zábavy.
Snažila som sa ľúbiť ho. Naozaj som sa snažila. Ale on nie je v poriadku. Pokúšala som sa ho presvedčiť, aby sa začal liečiť, dala som mu kontakt na kolegu, ktorý je veľmi dobrý na depresie. Ale on nechcel...
alebo Ako rozosmiať manžela a zababrať kuchyňu na nepoznanie Môj drahý mal narodky. Nič nové, veď už sme spolu šiesty rok, takže tých narodenín sme už absolvovali. Ale tentokrát to predsa len bolo výnimočné, pretože prvýkrát ich oslavoval ako ženatý muž. A ja, ako správna manželka, som sa rozhodla, že mu pripravím narodeniny, na ktoré nezabudne.
Reklamy ma nikdy nejako zvlášť nezaujímali. Keď pred rokmi začala vysielať Markíza a do filmov dávali reklamné bloky, dosť ma to otravovalo. Ale na druhej strane, človek aspoň má čas odskočiť si alebo prehľadať kuchyňu, či by sa nenašlo niečo pod zub, čo by sa dalo schrúmať, keď začne ďalšia časť filmu.
Asi každý sa občas zamyslí nad tým, čo v živote robí. Čo dosiahol, čo ešte chce dosiahnuť. Čo sa mu podarilo a čo nie. V čom bol úspešný a v čom zlyhal.
Keď som bola malá, okuliare sa mi vždy spájali so starými ľuďmi. Patrili k nim rovnako ako sivé vlasy alebo palička, o ktorú sa podopierali pri chôdzi. Mne, dieťaťu s dobrým zrakom, však boli dosť vzdialené.
Zase raz to stíhame LTT. Už z niekoľkých desiatok metrov k nám doliehajú tóny piesne - pohľadom na hodinky sa ubezpečím, že je to len nácvik pred omšou, že ideme načas. Tri minúty pred pol desiatou konečne otvárame vstupné dvere. Akurát, čo sme si stihli nájsť miestečko na státie a už sa ozýva zvonček oznamujúci začiatok omše.
V modernej dobe plnej informácií sa schopnosť získavať, spracovávať a využívať informácie stáva jednou z kľúčových kompetencií, bez ktorej študenti len ťažko zvládnu nápor školy a neskôr pracovného života. S podobnými myšlienkami sa stretávame veľmi často. Iste ste aj vy nad tým už rozmýšľali alebo ste to jednoducho prijali ako fakt. Od škôl vyžadujeme, aby nenútili študentov učiť sa naspamäť obrovské množstvá faktov a poučiek, ale aby ich miesto toho pripravili na reálny život, ktorý ich čaká po skončení štúdia.
Keďže som sa tu nedávno verejne priznala k mojej nevzdelanosti vo veciach varenia, pečenia a všetkého, čo sa týka kuchyne, rada by som sa teraz pochválila svojím prvým „bábovkárskym“ pokusom.
V zámke zaštrkotal kľúč. Sedela v obývačke a čakala, kým Zuzana vojde. Nevedela, ako presne začne rozhovor, ale vedela, že sa musia porozprávať. Dlhovala to sebe, Zuzane a aj tomu maličkému.
Elena sa zavrela v izbe a nevyšla z nej, kým Zuzana neodišla do práce. Našťastie sa s ňou nesnažila hovoriť - Eli vedela, že by to nezvládla. Bola nahnevaná, sklamaná a zároveň vystrašená.
„Ako to myslíš? Zuzana na ňu nechápavo hľadela a nevedela, čo si má o tom myslieť. Žeby si to Eli bola všetko len vymyslela? To predsa nie je možné. Nebola by svojej mame tak veľmi ublížila len tak zo žartu. Musela mať na to vážny dôvod.
„Dobré ráno. „Dobré ráno. „Ako ti je? „Neviem. „Dáš si hrianku? „Áno, ďakujem. „Čo dnes budeš robiť? „Asi len tak. „Pozri, Eli, porozprávajme sa o tom. „O čom? Hlas sa jej mierne zachveje. Zuzana vidí, že jej priateľka má strach, že jej je do plaču od neistoty. Napriek tomu o tom musia hovoriť. Je najvyšší čas.
A máme tu opäť september a o pár dní nám začne „tvrdý režim. Na niektorých školách už začal, nás to čaká v pondelok - nový semester. Teším sa? Trošku. Vlastne, veľmi.
Tak moja malá sestrička je už veľká. Aj keď s touto myšlienkou žijem už niekoľko rokov, stále pre mňa zostáva tým bábom, ktoré k nám zavítalo, keď som mala osem rokov.
Nezávidela jej. Nezávidela jej ani trošku. Vedela, aké to je, zostať zrazu bez opory, bez človeka, ktorý ju podrží, ktorému sa bude môcť vyplakať na pleci, s ktorým sa bude môcť smiať. Eli neprišla len o muža, ktorého ľúbila, ale aj o matku, a to bolelo ešte viac.
Dnes odchádzam. Vonku je krásne, dokonca teplúčko, čo je v poslednom období skôr výnimka ako pravidlo. Napriek tomu som do práce prišla v teplej bunde, aby som ju nemusela niesť v cestovnej taške - aj tak je už úplne plná, takže by som ju nemala kam dať. Ani do vaku sa nezmestí. Ten síce nie je ťažký, ale zato plný na prasknutie. A ešte nesiem aj tašku cez plece, plnú dôležitých drobností, aby mi nič nechýbalo.
Zuzana ju čakala na nástupišti. Keď vystúpila z vlaku, podala jej cestovnú tašku, sama si niesla kufor. V Zuzaninom aute bolo nepríjemne horúco, veď bol koniec mája a vonku už začalo byť teplo ako v lete. Napriek tomu cítila triašku, ktorá sa zmocňovala celého jej tela. Len ticho sedela a hľadela pred seba.
Nie, rozhodne nie. Nemôže si ho nechať. Musí ísť na vysokú, vyštudovať, nájsť si zamestnanie. Keby sa jej to stalo kedykoľvek neskôr, nerozhodla by sa takto, ale teraz nemá nič. S mamou sotva vyžijú, ona má za sebou len gymnázium, nezamestnanosť v meste je veľká a ešte by sa mala starať o bábätko? To by naozaj nedokázala.
Vždy si predstavovala pekný malý domček, v kuchyni na stole večeru, z ktorej sa ešte parí a vo dverách manžela práve prichádzajúceho z práce, ktorému so šťastným úsmevom oznámi tú očakávanú správu: „Lekár to potvrdil, čakáme maličké... A on ju v tej chvíli vezme do náručia hladkajúc jej ešte stále štíhle a rovné bruško, v očiach ten zasnívaný výraz, ktorý pozná zo zrkadla...
