"Fakt, ty nie si nijaká princezná. Si obyčajná mama!" Zoznam autorových rubrík: Zo života, Knihy, Politika, Poézia, Nezaradené
Priznám sa, že som váhala, či túto odpočutú príhodu zverejním. Úcta k starším mi hovorila, nie. Pohotová reakcia vodiča áno...i keď - ak by bol milší, mohol ju hodiť do ZOO. Napokon som si povedala, že je v tom tiež kus reflexie dnešnej doby. Tak nech si každý z toho vyberie čo uzná za vhodné.
V poslednej dobe si pripadám ako to naštvané prasiatko z vtipu o víle. Vecí, ktoré ma štartujú je nespočetné množstvo od detí, práce až po politiku. Pritom musím priznať, že narážam pri riešení problémov na veľa príjemných a ochotných ľudí. Moje znechutenie to čiastočne zmierňuje. Čo ma však neuveriteľne štartuje sú dnešní mladí. Možno som už stará a nastala doba, keď ma premáha spomienkový optimizmus a možno mám v niečom pravdu. Neviem. Tak jeden za všetky.
Synátor opravoval stoličku. Na dohotovenie diela chýbali už iba skrutky. Keď som mu ich podala v sáčiku s poznámkou nech sa páči - samorezky usmial sa a povedal: Položím ich na sedák a ak sa do rána nezarežú, vezmi ich reklamovať.
Veľkú a malú politiku považujem za dve rozdielne veci. Vo veľkej politike som sa ocitla iba raz. Moje účinkovanie v nej skončilo divácky. Dodnes vravím, že keby nebol prišiel delegát, ktorého som bola náhradníčkou, Demokratická strana ešte mohla žiť. V skutočnosti skôr živoriť, ale koexistovala som s ňou bez vnútorného rozporu, čo v SDKÚ tak celkom neplatí. Možno práve pre to, akým spôsobom SDKÚ DS zhtla, mi ten pocit priveľkého sústa v krku ostal.
Nasledujúcu sobotu sme sa vybrali vrátiť kozačky späť. Mladá pani sa nám ospravedlnila a ponúkla nám 20% zľavu na ďalší nákup. Tie synove ešte nemali a ani sa im nepodarilo skontaktovať s ich dočasným majiteľom. Predavačky náhodou zamenili balíčky. Dohodli sme sa, že naše topánky potom pošlú poštou. Vzhľadom na stav našej rozháranej domácnosti (prerábali sme byt) nám nasledujúce dva týždne ubehli ako voda a dnes už oddychujú na polici v botníku. Ktovie, či to aj druhému „postihnutému“ prišlo také zábavné. Možno ani nie, ak si nemal čo obuť. Mimochodom – tiež dúfam, že som sa takto zabavila naposledy.
Mám doma likvidátora obuvi. Funguje rýchlo – bez ohľadu na kvalitu topánok sa mu každé podarí zdemolovať v priebehu pár týždňov. Po jeho zásahu, čiže nosení („Veď na ne dávam pozor!“), by som ich mohla predať do Hollywoodu ako rekvizitu. Stačilo by, aby bol trošku bližšie. Ale je ďaleko a tak končia na smetisku. Pre kontajnerových lovcov pokladov totiž nie sú artiklom – sami majú lepšie.
V kancelárii sa rozprúdila šialená diskusia. Zaväzuje krst kohokoľvek k čomukoľvek? Už pol hodinu sa tu prekrikujeme. Kolega sa rozčuľuje, že ho cirkev núti dať sa cirkevne pochovať, lebo je pokrstený. Pretože inak by zase čosi nesplnil a potom by sa nedostal do neba. A prečo o neplatnosti sobáša rozhoduje súd? Čo ak by sa chcel znovu oženiť v kostole? V argumentácii mu nevadí, že sa nerozviedol a miluje svoju manželku. Ale čo keby? Keby mu nevyšlo byť dobrým? Človeka môže podľa neho duševne týrať, že už navždy patrí k cirkvi a navyše zažil stres, keď na neho liali studenú vodu... a ešte všeličo iné – už viac-menej žartom. Na moju otázku kam by sa dostal bez krstu a s civilným pohrebom odpovedal, že tam, kde aj tak – nikam. Každopádne, on to vraj pozná, pretože oni aj miništrovali a museli. Po krste je to povinnosť.
Ak som dobre počítala, tak je v Šali desať lekární a ďalšia čaká na otvorenie. Mesto má 25.000 obyvateľov a okres približne 55 tisíc. O tom, či budú lekárne pre občanov dostupné 24 hodín denne alebo nie, rozhoduje VÚC v Nitre. Mestské zastupiteľstvo vydávalo v septembri odporúčacie stanovisko. Malo sa teda vyjadriť za svojich voličov – chcú či nechcú lekárenskú pohotovosť? Zastupitelia sa vyjadrili.
Tesne pred Vianocami vydal bankomat kolegovi poškodenú bankovku. Rovno sa otočil na päte a požiadal pokladníčku, aby mu ju vymenila. Usmiala sa a oboznámila ho s výškou pokuty. Nesúhlasil, samozrejme. Otrčil lístok z bankomatu a vysvetľoval, že práve pred minútou ju vybral – ešte bola krásne vyžehlená. Tvrdila, že to nie je pravda – u nich sa niečo také nemože stať. Chvílu sa ju pokúšal presvedčiť, že v systéme vie zistiť čísla bankoviek, ktoré bankomat vydáva, ale nechcela sa ísť pozrieť. A tak odišiel. Má už po dvoch infarktoch a zdravie je cennejšie.
Výborná politicko-spoločenská satira Gabriela Chevalliera Zvonodrozdovo, vydaná v roku 1934 nestratila ani za mak na svojej akuálnosti. Všetky kritizované javy sú stále súčasťou života. Množstvo šteklivostí v nej odvádza čitateľa od hlavného cieľa kritiky, ktorým je politika a jej neduhy. Či autor miatol cenzúru, alebo sa iba snažil knihu sprístupniť čitateľovi, neviem. Každopádne jej to pomohlo. Ale skvost robí z tejto knižky hlavne kongeniálny preklad Blahoslava Hečka. Mená ľudí (napr. Dora Trepáková) aj názvy (Mäkušinský lesík) vystihujú povahu a účel. Jazyk je zemitý, drsný ako samotný vrchársky beaujolaiský kraj. Jednoducho – preklad ako víno. A to nie hocaké.
Naše mesto je relatívne malé. Ako som minule začula – „z okna paneláku dovidieť na druhý koniec“. A tak sa stáva, že idúc po ulici sa treba každú chvíľu pozdraviť. Patrí to k základnej zdvorilosti a ešte dnes si pamätám, ako nám pani učiteľka na prvom stupni po návrate zo stredného Slovenska prízvukovala, aké bolo veľmi príjemné, že sa jej tam zdravili aj úplne cudzie deti. Nie, že by ju poznali, ale iba že sa to patrí. Opačný pocit je, ak niekto nepozdraví. Keď som mala deti malé, zistila som, prečo je také dôležité držať ich. Vždy, keď šiel okolo niekto známy, tak som jemne stiskla rúčku a oni vedeli, že treba pozdraviť. Neskôr nezabudli na nikoho, koho som pozdravila ja. A potom som ich zverila škole.
„Muž podišiel ku kanálu a pričupol. Zodvihol krvavý obväz a privoňal. Zacítil vôňu domova...dážďovku...zbitého mazáka...Angelu...mama opäť niečo piekla..zatmelo sa mu pred očami a bol opäť šťastný...bol doma. Potom zacítil mravčenie v zátylku a keď sa postavil, vedel, že je s ním...priateľ prišiel a nenechal ho osamote, nenechal ho v tom samého...ozajstný priateľ...Hlas!“ /ukážka z knihy Dominika Dána Beštia/
Internetová stránka Mediálne.sk v nedávnom období urobila anketu týkajúcu sa kvality lokálnych a regionálnych televízií. Jej výsledok ma neprekvapil. Z celkového počtu takmer päťsto respondentov až 82% si myslí, že vysielanie nie je kvalitné. To, čo divák zjavne príliš neoceňuje, hodnotí napríklad aj medzinárodný festival lokálnych televízií Zlatý žobrák v Košiciach.
More. Fascinujúca pohybujúca sa masa vody mámivo lákajúca každého suchozemca a milovaná každým domorodcom. Kto už by tam nešiel rád? Sú síce typy, ktoré tvrdia, že nemusia. Povedzme si ale otvorene. Alebo tam ešte neboli, alebo nemajú radi turistov a slnko. Ale more ... mňam.
Pálenie maďarskej vlajky zavesené na internete zaujalo väčšinu našich i maďarských médií. Na stránke www.hetek.hu je napísané, že sa nepotvrdilo, že s videom má niečo spoločné Ján Slota. Špekuluje sa dokonca, či v tom nemá prsty Mikuláš Dzurinda alebo Maďari osobne. Podobné úvahy nie sú pre Slovensko vôbec dobré. Podľa tvrdenia serveru Index sa k nahrávke hlási 21-ročný Slovák s používateľským menom werwolfSSlovakia.
2. augusta 2006 sa v Kremnici stratila chovankyňa miestneho domova Blaženka Pechová, ktorá bola na vychádzke s ostatnými deťmi a vychovávateľkou. Dievčina je postihnutá a vychovávateľke sa vytrhla. V podstate sa zachovala rovnako, ako desaťročný Thomas, ktorý sa v júli zatúlal v Tatrách. Podobnosť týchto udalostí je nepopierateľná.
Vystúpenie Róberta Fica sprevádzal potlesk koaličných partnerov. Úspech zožal okrem iných aj Kaliňák za svoj budúcu snahu vylepšiť demografický vývoj. Nemôžem sa vyhnúť spomienke na staré časy, keď bol potlesk súčasťou politickej kultúry.
V strede mesta vyrástol plot a za ním sa prepadla jama. Občianske hlasy náhle ožili otázkami čo sa deje. Skutočnosť, že sa tam niečo stavia mnohých zaskočila a na internetovej stránke mesta sa rozprúdila diskusia o nutnosti rozšíriť počet polyfunkčných stavieb v centre.
