Mirka Viskupová (Szabová)
Akí sú naši rodičia
Úžasní? Láskaví? Obetaví? Najlepší na svete? Nie každý môže na tieto otázky odpovedať kladne.
Som človek s chuťou do života s fotoaparátom takmer prirasteným k ruke...milujúca Boha Zoznam autorových rubrík: Fotografie, Haluze, Príbehy zo života, Silné kafe, Súkromné, Nezaradené
Úžasní? Láskaví? Obetaví? Najlepší na svete? Nie každý môže na tieto otázky odpovedať kladne.
Ťažko nájsť smutnejší pohľad, ako je pohľad na umierajúceho starého človeka, ktorý odvráti svoju tvár od toho, ktorý ho prosí od odpustenie. Kamenný výraz tváre a nenávisť v očiach. Pevné rozhodnutie zobrať si svoju nenávisť a horkosť so sebou do hrobu.
V marci, keď bola ešte riadna zima, sme kúpili dcére pekné jarné topánky. Tento krát poriadne. Nech dlho vydržia! Žiadne „made in china“, ale od slovenského výrobcu. No a v tomto bode ideálna časť príbehu končí...
Šteniatka nášho Andyho dosiahli vek odchodu do svojho nového domova. Preto sme za nimi zašli, aby sme si z nich vybrali jedno - to najkrajšie - ktoré nám bude na chvíľu rozjasňovať náš domov.
Napriek tomu, že sa považujem za čistú Slovenku, nachádzajú sa v mojom rodokmeni aj predkovia, ktorí boli maďari ako repa. Veď aj moje rodné priezvisko o tom svedčí. Maďarskú reč však neovládam.
„Miláčik, pôjdeme dnes autobusom?“ ...ako odpoveď som dostala znechutený pohľad. Teda ideme autom...čo už, dnes zase neušetríme. Po chvíli sa však drahý zdvihol a náhlivo hádzal na seba veci. Rozmyslel si to. Uteká na autobus.
Sme takí rozmerní, že keď sa rozhliadame okolo seba, vidíme len veľké veci. Potom sa často krát mylne domnievame, že sme v prírode sami.
Za mojich detských čias Nitru málo zaujímala jej najmladšia populácia. Aj pred pár rokmi to bolo nič-moc. V poslednom čase sa to zlepšuje.
Nedávno sa tu na blogu objavil krásny foto-článok o Slovenskom raji. Pri jeho prezeraní zaviali ku mne spomienky na môj prvý a dúfam, že nie posledný, výlet do útrob tejto krásnej prírody. Doma som si znova pozrela zábery odtiaľ (robené ešte analógovým fotoaparátom) a zrodila sa vo mne túžba podeliť sa s vami o môj Slovenský raj. Dúfam, že mi bude odpustené malé "narcisovanie"- na väčšine fotiek sa totiž nachádza aj moja maličkosť. Skúste si ma nevšímať...
Keď mala naša kolegyňa - pani Cebe šesťdesiatku priniesla nám do práce (okrem iného) nádhernú čokoládovú tortu. Všetkým nám neskutočne chutila, bola šťavnatá a skrátka geniálna. Pani Cebe nás nechala hádať z čoho je torta upečená. Pomohla nám iba tým, že v nej nie je ani zrnko múky. Nikto z nás nedokázal uhádnuť, že namiesto múky je cesto vyrobené zo zemiakov. Vobec to nebolo cítiť. Pokiaľ si dobre pamätám, bol to recept jej otca, ktorý mal celiakiu (je to však už pár rokov dozadu, preto nie som si istá, či sa nemýlim).
Keď som písala článok o upomienke na 48,50 Sk za vodu, netušila som aká je to banalita v porovnaní s listom, ktorý prišiel mojej mame. Od spoločnosti, ktorá odkúpila pohľadávky Slovenského rozhlasu.
Občas sa stretnem s niečim, čo "musím" odfotiť. Niečo vtipné (aspoň pre mňa) alebo niečo nezvyčajné...
Chcela by som vám opísať príbeh človeka, ku ktorému prechovávam úprimný obdiv. Nie je to žiadna mediálne známa celebrita z oblasti kultúry, vedy, či športu. Je to celkom obyčajný starý pán. Ani neviem ako sa volá.
V posledom čase, alebo lepšie povedané, túto jar už nie som zapálený fotograf. Mám pocit, že čo sa týka makro fotografií kvetín , všetko som už povedala minulý rok. Alebo to za mňa povedal tu na blogu niekto iný.
Môj kolega ma pravidelne vytáča. Nie schválne, on je skrátka taký. Pravdepodobne už iný nebude. Vždy je to ten istý scenár. Príde si urobiť kávu a zistí, že dóza je prázdna...
Tlačidiel OFF máme na sebe asi viacej. Prestane biť srdce - OFF, prestaneme dýchať - zase OFF.... Lepšie preto bude, vypnúť občas sám. Vypnúť myšlienky na všetky starosti a zabudnúť na zhon. Čítať si, leňošiť, spať, alebo ísť na malú prechádzku....
Do autobusu prímestskej linky nastúpilo mladučké žieňa v tehotenských šatách. Mohla byť tak v piatom mesiaci.
Včera som si na pošte prevzala list „do vlastných rúk“. Bol z Mestského úradu. Nadpis bol: „Upozornenie odberateľa pred odpojením od dodávky vody za neuhradenú pohľadávku.“
Koncom predminulého leta som začala tušiť, že do môjho domu zavítali nezvaní hostia. Usídlili sa v tej časti domu, ktorej som doteraz nevenovala žiadnu pozornosť čo sa týka opráv – v komore. Rodinka potkanov si tam spravila svoj hlavný stan.
Jeseň už bola pred dverami a náš budúci nový domov bol stále neobývateľný.