Natália Blahová
Ako sme si adoptovali
- Koľko má tá vaša malá?, - pýta sa mamička s kočíkom odparkovaným hneď pri tom mojom. Sedeli sme pri pieskovisku, sledovali naše staršie detváky a snažili sa o spoločenskú konverzáciu.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som sociálna poradkyňa. Ľudské práva, práva dieťaťa, rodinná a sociálna politika sú témy, ktorými sa zaoberám celý svoj pracovný život. Túžim po slušnom štáte, ktorý by fungoval pre ľudí a myslel aj na tých najslabších. Zoznam autorových rubrík: Rodina, úvahy, Poézia, pocitovky, knižnica, Komentáre, u nás, Politika, foto, nezaradené
Rodina
Natália Blahová
Viete, rakovina je sviňa...
Neterku som nevidela od pohrebu jej mamy, mojej sestry. Nevedela som, ako sa po tie roky mala, ani či dokončila školu. Také pekné, šikovné dievča... Vraj sa dala na drogy. Už som vypla televízor, pozhasínala a chystala som sa ísť spať. V tom zazvonil telefón. Hneď som sa zľakla. Veď uprostred noci, chodia iba zlé správy.
Natália Blahová
Kukučka
Tento príbeh je pravdivý. Pre zachovanie anonymity osôb sú mená a reálie pozmenené.
Natália Blahová
To bolo vtedy
A teraz je to takto. Do pôrodnice zavíta rómska spoluobčianka a cíti sa tu ako doma. Je tu už po niekoľkýkrát. Ako na bežiacom páse fičí pôrod a po niekoľkých minútach je na svete ďalší človiečik. Ale ona nie moc rada lekárov a ihly, tak sa pekne oblečie obuje a sadne na autobus.
Natália Blahová
Ako sme si išli adoptovať (záver)
Bolo teplé júnové ráno a my sme stáli na pumpe a popíjali kávu z automatu. Hodina cesty za nami a najmenej ďalšia pred nami. Cítili sme sa tak trochu ostrieľaní a emócie s nami veľmi nelomcovali. Odkladali sme si ich na tú chvíľu a ten čas.
Natália Blahová
Ako sme si išli adoptovať (časť 6.)
Tak fajn. Predsa sa to podarilo, čakajú na nás. Telefón som hodila do kabelky a opäť sa ma zmocnilo nadšenie miešané so strachom. Presvedčili sme psychologičku v neďalekom detskom domove, že nás príjme aj napriek neprítomnosti riaditeľky. Nebola z toho odviazaná a my sme sa cítili tiež nepríjemne, že sme ju prinútili prestúpiť predpisy. Kúpili sme teda veľkú kávu a ešte väčšiu bomboniéru aby sme ukľudnili naše aj jej svedomie.
Natália Blahová
Ako sme si išli adoptovať (časť 5.)
Ani som si nemyslela, že i po čase sa mi bude na to spomínať tak ťažko. Udalosti sa odohrávali v takom rýchlom slede, že len čo nás zasiahla jedna situácia, vystriedala ju druhá a nedávala nám šancu precítiť ju a popremýšľať nad ňou. Možno to vrstvenie zážitkov bez ventilov spôsobilo, že v tejto chvíli sa cítim ako pod balvanom.
Natália Blahová
Ako sme si išli adoptovať (časť 4.)
Na náš spis nalepili rodinnú fotografiu, ktorú sme mali priniesť. Tvárili sme sa na nej šťastne. Bola z našej prvej dovolenky pri mori.
Natália Blahová
Ako sme si išli adoptovať (časť 3.)
Vykročili sme z ordinácie do pochmúrneho, vlhkého novembrového dňa a zdalo sa, že nám došli slová. Boli sme unavení rozprávaním aj premýšľaním. Večer sme si spolu sadli a už nám to opäť trochu myslelo. Napriek tomu, keby sme boli komiksové postavičky, vznášal by sa nám nad hlavou v bubline otáznik.
Natália Blahová
Ako sme si išli adoptovať. (časť 2.)
U psychológa. Charakteristickým pre nášho pána doktora bolo, že nevychádzal z údivu. A to ani na chvíľu.
Natália Blahová
Ako sme si išli adoptovať. (časť 1.)
Je ich šťastie bez chyby? Či im dačo nechybí? Ba hej, chybí, chybí čosi, to, čo vrabcom vrana nosí, čo má čierne očičky - malé, milé detičky.(Ľ.Podjavorinská- Čin-čin)
Natália Blahová
Myslíte už na Vianoce ?
To asi málokto z nás. Na jeden z tristošesťdesiatichpiatich dní milosrdne otvoríme peňaženky a srdcia a zaplavíme náhlym prívalom súcitu napríklad deti v detských domovoch.
