Dieťa šťasteny a večný optimista.Možno zasnený romantik? Zoznam autorových rubrík: Zo života nevážne, Foto-články, Na rozmedzí, Moja rodina, Moje úlety, Pohľad do duše US tínedžera, ...iba slová, Kobyla - filozof, Tam za vodou v rákosí, Súkromné, Nezaradené
Brianka minulú sobotu odfotila zaujímavú fotku. Napriek tomu, že som vedela, čo je objektom fotografie, som si nevedela predstaviť z akej perspektívy to bolo fotené. Dokážete určiť vy, čo je na fotke a aká je to perspektíva?
Často sa tu v rôznych kontextoch skloňuje slobodná voľba človeka. Zamýšlali ste sa ale, čo tá ospevovaná slobodná voľba je? Alebo to beriete iba ako fakt, ktorý nám je predkladaný ako na peknom kvietkovom tanieri. Máme teda skutočne slobodnú voľbu? Prečo sa potom toľko veľa ľudí, ktorí tú slobodnú voľbu propagujú, vôbec nerozhoduje slobodne.
Vraj muži sú strašní, čo sa týka pamätania si dátumov. Zabúdajú na naše narodeniny, naše výročia. My ženy im nenápadne podsúvame rôzne náznaky, chodíme okolo toho ako mačky okolo horúcej kaše a keď aj tak zabudnú, tak sme schopné sa na nich hnevať aj dva dni. Ale aby sme im to po lopatisticky povedali, to nie. To by bolo pod našu dôstojnosť. Však ak nás milujú (a oni nás skutočne milujú), tak si to predsa určite zapamätajú. A tak včera mi môj milovaný podáva hlásenie:" Dane som odniesol na poštu, počkal som, aby pred mojimi očami dali pečiatku, odniesol som šek poisťovákom a kúpil som všetko, čo si mi nakázala." Vidím, že je rád, že na nič nezabudol. Ale predsa len zabudol. Včera sme oslávili (teda oslávili ako oslávili ;-)) ďaľšie výročie našej svat/dby. Už štrnáste. Ale viete čo je na tom najkrajšie? Že sa na neho nehnevám. Lebo som zabudla aj ja. :-DDD Asi sa budem musieť zmieriť s tým, že skutočná žena zo mňa nikdy nebude.
Pred chvíľou v diskusii padla sťažnosť, že v poslednej dobe sú tu samé plytké blogy (predpokladám, že diskutujúci mal na mysli články ;-)). Neviem síce, prečo sa stažuje, aspoň sa tu neutopí, ale aj tak, vylepšujem našu blogerskú česť a píšem jeden hlboký.
Tento článok vznikol na základe jednej zaujímavej diskusie. Pôvodná téma sa nejako zapotácala do náboženskej roviny a mne bolo naznačené, že snáď ako ateista neviem oceniť niektoré pohľady duchovna.
Asi záleží na tom, či sa bavíme, alebo trpíme. :-) Ja sa rozhodne bavím. Áno, predvčerom to bol rok, čo som napísala svoj prvý článok. Najprv som nechcela písať o tom vôbec nič. Ale nakoniec mi nedalo.
Myslím si, že veľa ľudí si robí srandu z Američanov aj kvôli tomu, že sa toľko súdia. Priznám sa, že to bolo aj mne zo začiatku smiešne. Však uznajte, baba sa oleje kávou v McDonalde a vysúdi 4 milóny dolárov. Ja sama veľmi uznávam osobnú zodpovednosť. Ale pretože som človek, čo má gebuľu nie iba ako ukončenie krku, tak som sa trošku zamyslela v tejto otázke. A nakoniec som zistila, že ako tradične, nie je to všetko tak čierno biele.
Toť minulú nedeľu som sa dozvedela, že jeden z mojich článkov skončil v tlačenom vydaní SME. Pretože je to môj prvý prvučičký článok v novinách (o ktorom teda viem :-)), chcela by som si ho odložiť medzi veci, čo pre mňa niečo znamenajú. Preto by som chcela poprosiť tých, čo šetria matičku Zem a noviny odkladajú do zberu a ešte ich tam nestihli odniesť, či prípadne odkladajú noviny na podkurovanie do kachlí a ešte s nimi nestihli podkúriť, či by mi láskovo neposlali stranu 19, z druhého februára tohto roku (písmom 2.2.2009). Som ochotná za výmenu poslať dnešnú stranu podľa ľubovôľe z dvoch Minnesotských denníkov. Buď Star Tribune, alebo prípadným nostalgikom stranu z Pionierskej Tlače (Pioneer Press). Prípadne pri nezáujme o Americkú tlač môžem ponúknuť na výmenu pozdrav k Veľkej Noci v ľubovolnom prevedení (výber je z klasiky, kresťanskej a srandovnej). Adresu pošlem cez Krátke Správy, tiež nazývané KS. Srdečná vďaka.
Koľko krát som sa zahľadela na tabuľu, ktorá ukazuje, koľko je práve momentálna výhra na športke a želala si, aby som mala ten správny žreb. Pár čísel, ktoré zmenia život na vždy. Blažene snívam sen o nemusení chodenia do práce, o tom, ako by sme chodili na dovolenky a kúpili si všetko, po čom by nám srdce pišťalo (a verte, že to moje piští po toľkých veciach). Žili by sme si ako prasiatka v žite a náš život by bol ako v rozprávke. Slniečko by svietilo a keby nesvietilo, odišli by sme tam, kde svieti.
Mám dosť neobvyklú záľubu. Rada chodím s Markom na vrakoviská, keď potrebuje nejakú súčiastku do auta. Vrakoviská majú takú neobvyklú atmosféru. Nie, nenazvala by som ju ponurou, ale majú takú divnú náladu nedefinovateľného zármutku. Napriek tomu, tam chodím rada. Vznáša sa tam totižto taká melancholická radosť s posmrtnej užitočnosti.
Tí, ktorí už prečítali pár mojich článkov vedia, že Amerike (nie kontinentu :-)) hovorím domov. Tu žijem, tu pracujem, tu platím dane, tu volím, tu milujem, tu smútim, tu sa smejem a tu mudrujem. Napriek tomu, som stále dušou Slovenka. (Prečo ináč by som si vybrala SME blogy za svoje pieskovisko?) Amerika je obrovská. Kto tu nebol, si tú rozľahlosť naozaj nedokáže predstaviť. Viem, ako prekvapila mňa. Je tu množstvo nádherných zákutí, krásna príroda a dokonca, aj napriek zlým jazykom, aj takí úplne obyčajní ľudia. Niektorí skvelí, niektorí idioti, ale poväčšinou takí úplne normálni ľudia. Ale žiaľ, je veľmi ďaleko. Keď som tu prvýkrát pricestovala (do Kalifornie) a volala som domov, že som v poriadku, tu bola jedna hodina v noci a na Slovensku bolo 10 hodín ráno. A mňa vtedy omráčila tá strašná vzdialenosť. Do telefónu som ešte z posledných síl vytisla úsmev (aby som zbytočne nenastrašila maminu), ale priznám sa, že som celú prvú noc v Amerika preplakala.
Ďaľší pohľad do duše amerického tínedžera. Ako aj minule, forma je pôvodný článok Brianny, laicky preložený do slovenčiny pre tých, čo nerozprávajú po anglicky.
Nedávno som prišla na to, že manželstvo je ako jazdenie na koni. Ja viem, teraz si veľa z vás pomyslí: „Šibnutá Ivana! Tá je schopná snáď zamontovať kone aj do príbehu o tom, ako varila krupičnú kašu. A nie, sľubujem vám, že nikdy nenapíšem článok o tom, ako som varila krupičnú kašu. :-D Ale mnohokrát nám veci, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia, dajú iný pohľad na vec. Stačí iba mať otvorené oči. Napokon, posúďte sami.
Jednoducho, prečítame si SME blogy. :-D Všade samý morálny úpadok spoločnosti, korumpovaná, vulgárna a neviazano sexujúca mládež, sociálna nespravodlivosť, otvorené sťažovanie si a aj neurčité frflania popod fúzy. Proste depka, náreky, kvílenia a driapanie si tvárí. Sem tam nám preblysne nejaká vyrovnaná gorálka múdrosti. Priznám sa, že aj mňa po Vianociach chytí taká mierna depresia. Darmo, je po sviatkoch, január je tmavý, studený a do jari je ešte ďaleko. Našťastie, mňa chytajú iba také mierne nostalgie a málokedy sa poddám úplne. A preto ľudkovia, hlavy hore. Severná pologuľa sa znova pri svojej jazde na koníkovi kolotoča prikláňa ku slnku a tak sa nám deň pomaly, ale isto predlžuje. Dlhú noc zachvíľu nahradí dlhý deň a slnko sa na nás prestane zubatiť. Nebojte sa, jar vždy nakoniec prišla. Nebude tomu ináč ani tohto roku. :-D
Brianka dostala na Vianoce netbook (to viete, v USA zúri strašná kríza :-P). Ružový. Ako druhé odo mňa vyžobronila súhlas založiť si konto v tej slávnej knihe ksichtov. Schválne som nepoužila anglickú terminológiu, lebo sú tu niektorí diskutéri na to alergickí a ja nechcem, aby niekto na základe môjho textu dostal anafylaktický šok. To si ja na triko neberiem. Behom dvoch dní mala vyše 100 e-mailov a 26 (či je číslo ešte stále platné neviem) priateľov. Ha, ale tým to neskončilo.
Toto je prvý článok, ktorý nebol písaný mojím perom. Brianna je momentálne v štádiu, kedy čo robím ja, chce nevyhnutne robiť aj ona. :-) Som rada, že som jej vzorom, aj keď je to zodpovednosť. Brianna preto veľmi chcela svoj vlastný blog. Ale nie hocijaký, ale tu, na SME. Lebo toto je moje pieskovisko, kde sa hrávam a tak sa tu chce hrať aj ona. Problém je len jeden. Nevie po slovensky :-) Preto sme sa po konzultácii s administrátormi na SME dohodli, že mi udelia takú maličkú výnimku a budem môcť publikovať aj články iného autora. Ďakujem Vám. Zavádzam preto novú rubriku: „Pohľad do duše amerického tínedžera. Tu budem publikovať jej články a názory. Všetky budú vo formáte najprv jej originál, a potom môj voľný preklad (nie som profesionál, preto prosím o zľavenie z nárokov :-)). Ak viete po anglicky, Brianna by sa veľmi potešila Vašim priamim komentom (iba by som poprosila, aby ste si uvedomili, že oslovujete ešte nie celkom 14 ročné dieťa.) Snáď Vám Brianna prinesie nové pohľady do duše typického amerického adolescenta, a že jej nadšenie dlho vydrží.
Predvčerom som napísala článok, v ktorom som vyjadrila svoj nesúhlas s veľmi populárnym sloganom proti týraniu. Priznám sa k povrchnosti, pretože som sa na kampaň vlastne ani nepozrela, článok bol skôr založený na slogane, ktorý mi ide tak trochu proti srsti. Dôvody si môžete prečítať tu. Pod váhou niektorých argumentov v diskusii som však musela uznať jednu vec. Kampaň a jej slogan sa dostal do širokého povedomia ľudí a tak otvoril túto tému na otvorenú diskusiu.
Som prezidentkou neziskovej organizácie. Nie, nie je to až také vážne ako to vyzerá. Jediné, čo z toho vyplýva, je ťarcha na pleciach a všetko maslo na hlave, čo sa pripletie do cesty. Jedinú odmenu, ktorú dostávam je hrejivý pocit pri srdci. Máme štyroch členov a snažíme sa pomáhať našej komunite, ktorá je veľmi chudobná.
V poslednom čase sa veľa rozpráva o týrani. Asi každému je známy slogan Každá piata žena. Priznám sa, že ma nekonečne irituje. Nie, nepopieram domáce násilie, to v žiadnom prípade, ale irituje ma tá subliminálnosť odkazu, že muži sú tie násilné prasce a my, ženy, sme tie obete. Kedykoľvek sa celá populácia zaradí do škatuľky len na základe pohlavia, tak ma to irituje. A preto by som rada zabŕdla do tak komplexného problému ako je domáce násilie z trocha netradičnej strany.
Želám Vám všetkým šťastné a veselé Vianoce, veľa lásky, zdravia, šťastia a úspechov v novom roku. Ďakujem Vám za Vaše diskusné príspevky, za Vaše kliknutia na karmu, za skutočne pekný rok tu na blogu. Ďakujem tiež, že SME noviny rozbehli túto službu pre ľudí, a preto, aj napriek tomu, že ma delia od Vás mnohé kilometre, tak mám možnosť ostať v dianí Slovenska. Spojenie cez túto virtuálnu nitku je pre mňa viac ako si aj sama pripúšťam. Pretože aj napriek tomu, že mojím domovom volám vzdialenú krajinu, moju rodnú zem nosím stále v srdci a bude mi navždy chýbať. Mnohokrát sú tie najľahšie rozhodnutia tými najťažšími. Som medzi Vami rada a ďakujem za Vaše priateľstvá, hoci aj len takéto virtuálne. Užite si Vianoce v kruhu rodiny a s Vašimi priateľmi a vážte si, že môžete.
