Andrea Ostrihoňová
Plávali sme Moravou.... ou! oOU! OOU!
Cítim sa ako čerešnička v miešanom farebnom nápoji s kockami ľadu. Akurát, že môj drink sa nevolá Manhattan, ale Morava, a namiesto kociek ľadu ho chladia ľadové kryhy. A kryhy nie sú kamaráti
Som aktívna. Niekedy. Zoznam autorových rubrík: Cool Curaçao, hlavoviny, knigy, knihy, books, Irečité Írsko, Nezaradené

Cítim sa ako čerešnička v miešanom farebnom nápoji s kockami ľadu. Akurát, že môj drink sa nevolá Manhattan, ale Morava, a namiesto kociek ľadu ho chladia ľadové kryhy. A kryhy nie sú kamaráti

Niektorí sa na vojakov hrali v detstve. Podaktorí sa hrajú aj v dospelosti. Ale sú aj takí, ktorí vojakmi naozaj chceli byť. Ženy mojej generácie sa s armádou stretávali len vo vtipoch o blbých lampasákoch z vojenskej katedry.

Život ma zavial do takých bezútešných zariadení, akými sú dlhodobé stacionáre a domovy seniorov. Len ako diváka, nie obyvateľa. Ale aj tak je to, pre nás, relatívne zdravých a relatívne mladých, paralelný vesmír.

Momentálne neviem, čo je väčší anatomický nezmysel. Že mám srdce v krku, alebo že mi práve padlo do gatí! V každom prípade mi bije ako bláznivé. Som v pasci.

Štyri a pol ľadového medveďa plávalo vo Váhu. Teda, medveďov vo vode bolo oveľa viac. Na zimnom plávaní v Seredi sa pred stovkou divákov do ľadovej vážskej vody zanorilo 63 plavcov. No len 4 a pol bolo z Ľadových medveďov (ĽMB).

Ak ste sa náhodou, objedení cigánskou z vianočných trhov a s punčom v ruke, priprechádzali v nedeľu 27.11.2016 na nábrežie Dunaji, určite ste ostali prekvapení stáť. Možno vám aj ten punč zo skrehnutej ruky vypadol.

Keď som, do nie celkom rozmrznutých prstov, chytila pištoľ, vydesene som si uvedomila, že si vôbec ale VȎBEC nič nepamätám. Na kurze TCA Pištoľ 1 som bola pred dvomi mesiacmi a z hlavy mi všetko vyfučalo.

Každý v sebe nosíme pár príbehov, ktoré nemali šancu prísť na svet. Len preto, že sme v danom okamihu nič neurobili, či nepovedali. A tak sa našou vinou vlastne vôbec nič nestalo.

„Kurnik šopa, prečo do tej ľadovej vody leziem? Veď je to studené jak sviňa. Hrabe mi! Zošalela som! Čo keby som odtiaľto ušla???? Práve som si prestala cítiť chodidlá! Už ani nemám prsty na nohách!!!! Zmrznéém!

Mechanicky kladiem jednu nohu za druhou, snažím sa prekonať bolesť v kolene a zachytávam sa aj veľkej pŕhľavy, len aby som sa vyškriabala príkrym zrázom. Mesiac v splne svieti tak silno, že nepotrebujeme žiadne baterky.

„Ty si strelená!“ zajačal na mňa z mobilu Tányčkin hlas. „Vôbec nie som strelená, veď som ešte na tej strelnici nebola!“ dovolila som si oponovať. „Ale chceš tam ísť! Načo zbrane? Ti hrabe?

„A je to aj pre ženy?“ opýtala som sa, poklopkávajúc na červeno nalakovanými nechtami po stole. „Samozrejme, je to pre kohokoľvek. Jediný limit je vek. Minimálne 15 rokov.“ Potešila som sa. „Tak dobre, tak ja si to objednám.“

Sedím v divadle a bojím sa, že budem mať strach. Nebojím sa, že ty sa budeš báť... Kto sa však bude báť za tých, ktorí sa už neboja?....A čoho sa to vlastne všetci bojíme? Všetkého, čiernej diery, bohov, choroby, lásky i samoty.

Máloktorým príbehom sa na Slovensku dostalo možnosti prezentovať sa pred verejnosťou v literárnej, filmovej i divadelnej podobe. Pišťankovym Rivers of Babylon sa to podarilo.

Môj divadelný názor si myslí, že sú inscenácie a hry, ktoré majú zmysel aj keď ich ocení len niekoľko divákov. K takýmto patrí aj Slovo Válkovo. Cez fiktívny dialóg básnika a agenta ŠTB sa pokúšame pochopiť dobu, tvorbu i politiku. Takéto veľké sústo požuje a prehltne len rozhľadený divák. A aj tomu ostane trpká pachuť na jazyku a nočná nespavosť pre ťažobu v žalúdku.

Dnes je v bratislavských podmienkach významný deň. Bude sa hlasovať o Bratislavskom lesoparku. Je preto naozaj len náhoda, že PRÁVE DNES v skorých ranných hodinách Cvičnú lúku na Kamzíku použili/zneužili akísi filmári nevyberaným spôsobom. A dosť utajene...

Ako dlhoročná gazdinka a zapálená kuchárka sa rada podelím o recept. Len tak. Na vyskúšanie, pre overenie. Môže to byť recept na koláč, kompót a trebárs aj na petíciu.

Vidím veci inakšie ako ostatní. Bojujem s tým už od detstva. Prvé okuliare som zakopala na pieskovisku. Zatiaľ čo iné deti stavali vysoké hrady, ja som hĺbila jamy v rohoch, kde som potajme zahrabávala nenávidené „škulky“. Ale čím som staršia, mám neodbytnejší pocit, že moje iné videnie sveta sa netýka len očí. Tá obrysová rozostrenosť či výrazová neurčitosť tvárí idúcich proti mne núti moju predstavivosť veci si domýšľať.

Zobrala som svoj názor do divadla. Na premiéru. Názor trochu protestoval. Buddenbrookovci od Thomasa Manna nepatria k jeho obľúbeným literárnym dielam. A ani k mojim

Musím sa priznať, že knižná Madame Bovary ma k smrti nudila, ale ospravedlňuje ma, že som ju čítala vo veku, keď ma jej osud vôbec neoslovil.