Historik a publicista Zoznam autorových rubrík: kultúra, zábava, politika, komunizmus, čo mám rád, Súkromné, Nezaradené
Je to umenie. Vyžaduje si to pevný postoj k morálnym hodnotám, byť si vedomý konzekvencií, ktoré po takom zásadnom nie môžu prísť. Napríklad pred rokom 1989. Prišiel za vami príslušník Štátnej bezpečnosti, slušne pozdravil, legitimoval sa a chcel sa s vami na chvíľu porozprávať, napríklad o nejakom vašom kolegovi z práce, vzdialenejšom či bližšom príbuznom, o farárovi vo vašom meste či obci...
Takmer denne chodievam po Hviezdoslavovom námestí. Okrem náhle premnožených vtáčích búdok a zabarikádovanej ambasády US of A má toto krásne námestie posledné dve zimy ďalšiu negatívne pôsobiacu výzdobu – umelé klzisko.
Robert Fico je malý Mečiar.“ – tak toto nám vraveli pravicoví politici pred minuloročnými voľbami, aj pred piatimi rokmi. Strašili a pripravovali nás na najhoršie, predpovedali návrat k socializmu a poukazovali na najrôznejšie scenáre zániku ľudstva v prípade, keď sa Smer dostane k moci. Ale nejako to nezabralo a teraz je tu a vládne. Katastrofické scenáre sa nenapĺňajú tak rýchlo ako sa pravica bála, padli aj vyhlásenia o tom, že systém je už nastavený tak, že sa nedá príliš pokaziť (no veď za chvíľu vytriezvieme z nového Zákonníka práce).
Ona: „Choď k nim, veď oni ťa nezjedia.“ On: „Nie, nie, nechcem tých ujov, ja si od nich udržujem odstup, veď ich poznáte. Ja im dám bicykle, oni mi ukradnú auto.“ Ona: „Dnes to bude iné, teraz som tu ja, oni to pochopia.“ On: „Dnes... ale čo zajtra? Oni sa ma vždy pýtajú na také strašne zlé veci.“ Ona: „Ty im len povedz čistú pravdu, a ničoho sa neboj.“ On: „Ale keď oni sa mi potom smejú.“ Ona: „To nevadí, už sa ti nebudú smiať. Spomeň si na štatistiky. Ľudia ťa ľúbia.“
Česká televízia nedávno odvysielala zaujímavý dokumentárny film „Kauza Uherské Hradiště“. Pojednáva o týraní politických väzňov v 50 – tych rokoch orgánmi Štátnej bezpečnosti vo vyšetrovacej väzbe vo vyššie zmieňovanom meste na Morave. Celé spracovanie prípadu by zapadlo medzi ostatné dokumenty s tematikou ponižovania ľudskej dôstojnosti komunistickým režimom, ale v tomto prípade to nedovoľuje fakt, že v ňom figuruje otec bývalého predsedu Komunistickej strany Čiech a Moravy Miroslava Grebeníčka Alois Grebeníček, bývalý vyšetrovateľ ŠtB (zomrel v roku 2003).
Áno, idem si aj ja virtuálne udrieť do nášho podpriemera. V zásade to nemá žiaden väčší zmysel ako ten, že si zopakujeme iba to, čo vo poväčšine vieme, ale opakovanie je matka múdrosti, pokiaľ si teda omylom neopakujeme lži, však áno. Pred úderom sa ešte sám seba hypoteticky spýtam - čo už je ľahšie – napadnúť kompetentnosť premiéra, ktorý má štátnického ducha, zmysel pre hodnoty, úmerné užívanie moci a diplomatické schopnosti, alebo komunistického pohrobka, ktorého kroky smerujú k občanovi len vtedy, keď mu ten vzápätí v prieskume obľúbenosti klikne na karmu, a ku Kaddáfimu, Chavezovi, Wen Ťia-paovi, alebo na Kubu - keď zavoňajú peniaze či sentiment za starým dobrým socíkom?
Agresívne správanie je pre časť populácie riešením ich frustrácií, problémov v práci či v osobnom živote, tiež sa s ním môžeme stretnúť v prípadoch keď si jedinec bráni svoje teritórium – sú to ale prípady viac menej pochopiteľné a človek sa s nimi dokáže vysporiadať pomerne ľahko, pretože sa určite sám niekedy ocitol v podobnej situácii.
Prečo som tu? Čo som urobil? Všetko sa vysvetlí. Veď som nevinný... možno. Nie som bezúhonný, to nie, mám pár vecí za ušami, ale prečo som TU? Strašné miesto. To ticho, pach myšiny, plesne, rozloženej moči.. a tie steny. Táto škvrna je asi od krvi. Už som tu päť minút a ako keby som už doživotne nasiakol tou atmosférou strachu, špiny, zúfalstva a beznádeje. Niet východiska...
Oh, say can you see, by the dawns early light, what so proudly we hailed at the twilights last gleaming? (zdroj: wikipedia.org) Tieto riadky budú väčšinou o kultúre. Slovo kultúra (napr. politická) mi však často pripomína tú nekultúrnu komunistickú luzu v našej vláde ktorá ešte pred niekoľkými rokmi prispievala k prenasledovaniu a terorizovaniu ľudí tejto krajiny (niektorí už nestihli), evokuje mi nepekné spomienky na poslanca NRSR Jariabka tliachajúceho o nedostatku kultúry v Stv, ale aj naše “kultúrne“ súkromné televízie a niektoré tlačené médiá (ktoré už tak veľmi kritizované nie sú). Kultúre v najrôznejšom slova zmysle sa človek vo svojom živote proste dosť ťažko vyhýba.
