Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. Mám rada historické témy, súvisiace s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík: História, Zdravý životný štýl, Súkromné
Južný pól bol magickým bodom, ktorý ležal v nachladnejšej, najnepohostinnejšej a najnebezpečnejšej časti sveta.
Sir James Clark Ross (1800-1862) bol britský námorný dôstojník, ktorý vykonával dôležité prieskumy zemského magnetizmu v Arktíde aj Antarktíde. Je objaviteľom Rossovo mora a antarktického pobrežia Victoria Land - Viktóriina zem.
O objavovanie Antarktídy začiatkom 19. storočia sa zaujímal doslova celý svet. Vplyvné svetové mocnosti sa predbiehali v tom, kto sa skôr doplaví k južnému geografickému pólu.
Objavenie Antarktídy v roku 1820 bolo obrovskou senzáciou. V nasledujúcej sezóne sa k novému kontinentu vybrali bádatelia, moreplavci, lovci tuleňov a dobrodruhovia, aby bližšie preskúmali a zmapovali antarktické pobrežie.
Odpoveď na otázku, kto objavil Antarktídu, je dodnes sporná. Boli to Američania, Rusi, alebo Briti? V dnešnom pokračovaní blogu uvádzam príbehy troch mužov zo začiatku 19. storočia, o ktorých sa tvrdí, že objavili Južnú zem.
V tomto dieli zaujímavostí prinášam pohľad na priebeh a výsledky kolonizácie Antarktídy. Že to nebudú len pekné veci, netreba snáď zdôrazňovať.
V druhom dieli zaujímavostí o Antarktíde sa budeme zaoberať fosíliami, súčasnou faunou a flórou, predstavíme si tri antarktické póly a porozprávame sa o tom, aké regulačné opatrenia sa prijali pre antarktický región.
Antarktída je najvzdialenejším, najchladnejším a najnepohostinnejším miestom na Zemi, kde možno prežiť len vďaka tomu, že sa ľudia vymania zo svojich zvykov a úplne podriadia zákonom prírody.
Osa obyčajná je na Slovensku hojne sa vyskytujúci druh jedovatého blanokrídleho hmyzu z čeľade sršňovitých. Dosahuje veľkosť až 1,5 cm a charakteristické pre ňu je žlto-čierne sfarbenie a ostré žihadlo na viacnásobné použitie.
Približne v roku 350 pred n.l. prišli grécki filozofi s myšlienkou, že na juhu Zeme existuje veľký kontinent. Vychádzali z toho, že na severnej pologuli je pri porovnaní s južnou oveľa viac pevniny.
Nehostinné prostredie Arktídy bolo od nepamäti spojené s výskytom vzácnej zveri, z ktorej sa popri mäse získavali aj drahé suroviny - veľrybí tuk, slonovina z mrožích klov, tulenie kože a drahé kožušiny suchozemských cicavcov.
V roku 1899, po návrate z de Gerlachovej expedície na lodi Belgica, ktorá zmapovala časť Antarktického polostrova, začal Roald Amunsden s prípravami na svoju prvú samostatnú expedíciu s cieľom objaviť severozápadnú morskú cestu.
Severozápadná morská cesta mala byť najkratším lodným spojením medzi Európou a východnou Áziou. Veľká Británia sa snažila získať prvenstvo v jej objavení, ale ani jednej expedícii z prvej polovice 19. storočia sa to nepodarilo.
V poslednom arktickom príbehu, venovanému britským objaviteľským expedíciám 19. storočia, ktoré hľadali severozápadnú morskú cestu do Tichého oceána, budeme sledovať osud poslednej Franklinovej výpravy, ktorá sa nikdy nevrátila.
V čase, keď Franklinova suchozemská Expedícia na rieke Coppermine dorazila k moru a plavila sa pozdĺž kanadského pobrežia, bola vyslaná tretia Parryho výprava, ktorá sa mala s Franklinovou stretnúť v zátoke Repulse Bay.
Legendárna výprava Muža, ktorý zjedol svoje čižmy, vošla do dejín pod názvom Expedícia na rieke Coppermine.
V roku 1819 vyslal John Barrow opäť súčasne dve britské arktické výpravy s cieľom nájsť severozápadnú morskú cestu do Orientu. Jednu viedol Franklin po súši a druhá - Parryho mala nájsť prieplav cez Lancasterskú úžinu.
Kapitána Davida Buchana s poručíkom Johnom Franklinom sme v predchádzajúcej časti Britských arktických expedícií opustili dňa 1. mája 1818 keď sa ich dve plachetnice oddelili od Rossovej výpravy a plavili ďalej rovno na sever.
Nasledujúcich 6 dielov „Polárnych expedícií“ prinesie príbehy britských arktických výprav z 19. storočia, ktorých cieľom bolo objavenie severozápadnej morskej cesty na prepojenie Atlantiku s Pacifikom. Dnes ponúkam prvý príbeh.
Severovýchodná námorná trasa, ktorá sa tiahne od Nórska pozdĺž polostrova Kola, sibírskeho pobrežia, do Beringovej úžiny a následne až do Číny, je v čase globálneho otepľovania považovaná za konkurenta Suezskému prieplavu.
