Blázon. Miluje silné preso s mliekom, Piknik a leto. Neznáša zlých a zákerných ľudí, násilie a cviklu. Doraziť ho vedia najmä dôchodcovia v Tescu a pubertálne pipky v kine. Pracuje a študuje. Teda, snaží sa študovať. Jeho konanie sa nedá predvídať. Cez víkend s ním chcete ísť na pivo, on medzičasom zdrhne do Budapešti, Prahy alebo Kokavy nad Rimavicou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Keď som ráno rozliepal okále, myšlienkami som sa presviedčal, že ma čaká deň ako každý iný. Úplne obyčajný. V hlave mi preblysol aspoň približný program načarbaný do diára, ktorý som si zabudol v práci. Doklepnutie rozpočtu, nové zadanie, pracovný obed, hľadanie podnájmu, doriešenie vyberania štichov, čo mi už vyše týždňa hnijú v bruchu po operácií.
Vyštverať sa na strechu. A kričať na plné hrdlo. Na celé mesto. V šume nočného života. V mrazivom šialenstve. S parou z úst. Skákať, hádzať rukami. A kričať. Nie kričať, vrieskať. Najviac ako sa len dá.
„Martin is going to restart himself,“ napísal som do statusu svojho Facebooku, pobalil si narýchlo všetky možné nositeľné handry, predýchal posledné bolestivé pocity z ukradnutého notebooku a vydal sa na cestu.
Na plešatú hlavu mi kvapkal studený decembrový dážď. Extrémny zhon v práci sa z hornej časti sínusoidy postupne presúval do pokojného údolia. Ľadová voda z oblakov mi kvapkala do horúcej kávy, potiahol som do pľúc posledný dúšok nikotínu a vtedy som ju uvidel. Bielu ceruzku s logom Slovenských telekomunikácií.
Už ani neviem, ako som sa niekedy v júli dostal k informácii, že na konci októbra tohto roku uplynie presne 25 rokov, čo si naši povedali „áno“. Myslím, že to bola stará mama, ktorá mi to prezradila a uvedomujem si, že je to dosť smutné, že takúto informáciu nenosím v hlave stále.
Svet sa odrazu okolo svojej osi začal točiť dvakrát rýchlejšie. Ledva sa zobudíme, už si naťahujeme budík na ráno. Sme v kolotoči, ktorého prevádzkovateľ medzičasom dostal infarkt. A vypnúť tu prekliatu mašinu nemá kto.
Odhliadnuc od toho, koľko psychického či fyzického vypätia síl sme museli investovať do života mimo maternice, do spoločnosti sme sa dostali každý s rovnako čistým „procesorom“ či pomyselnou „riadiacou doskou“, ktorá bude ovládať naše správanie niekoľko ďalších desiatok rokov.
Začína to v tmavej vzduchoprázdnej a tekutinou naplnenej jaskyni. Na mieste, kde sa ešte pred niekoľkými hodinami Malá Alica cítila byť nesvoja. Predchádzal tomu tvrdý boj. Boj, v ktorom zahynulo tisíce či milióny budúcich Milankov, Jožkov alebo Jánk.
Už ani nepátram, čím to je, ale je to tak. Zmieril som sa s tým veľmi rýchlo. Vždy, čo vytiahnem päty z domu, začínam žiť. Ale tak poriadne, tak ako by som chcel nonstop, naplno. Bolo to tak aj minule.
- Darček pre priateľku? Dobrý výber, ženy to kupujú ako teplé rožky. - opýtal sa ma predavač v malom kníhkupectve v centre mesta, keď som na pult položil knihu s názvom Stalo sa mi všetko. - Nie. Pre seba. - pozrel som na neho.
Znie to zvláštne, ale je to tak. Nepoznám sa. Neviem, kto som a o čo mi vlastne ide. Viem, že som bytosť komplikovaná a ťažko čitateľná. Ale mal som pocit, že aspoň ja sám sa viem pochopiť.
To je pocit! Moja septembrová túžba sa naplnila! Plesám, moje srdce plesá. Deň je krásny a začína sloboda. Júj! Hneď zajtra vybehnem na kúpalisko. Keď upracem obývačku a pokosím trávnik, mama mi dá stovku. V bufete pri vode si kúpim pivo a ocovi šlohnem jednu marsku.
Povedzme si narovinu. Je veľa takých, ktorí fičia na seriáloch, ako je C. S. I.: Kriminálka Las Vegas, Washington, New York, Praha, Bratislava, Piešťany, Slovenská Ľupča či Kokava nad Rimavicou... Takýchto seriálov sa vyprodukovalo až až. A ja ich neskutočne milujem.
A ešte jednu vec som ti chcel povedať. Viem, že ty si tiež nevieš nájsť svoju lásku. Ale to nevadí. Občas asi musíme čakať trochu dlhšie. A možno nemôžeme hľadať tak intenzívne, ako hľadáme my... Niektorí hovoria, že za život nájdeš len jednu. Možno je v Angole a možno na Ukrajine. Veľmi sa bojím, čo ak sme to boli my. Tí praví...
Dnes budem stručný. Viem, že z času na čas sa tu zvykneš zatúlať. Prečítaš si, čo ma momentálne trápi a z čoho mám radosť. A potom mi napíšeš esemesku. Letí tisícky kilometrov, kým pípne v mojom aparáte a mne zaiskria oči.
Keď kráčaš ďalej a ďalej. A myslíš si, že za rohom nájdeš šťastie. Keď robíš aj nemožné a prestíž ťa takmer chytá za ramená.
Kto ti kázal včera chlastať? Neodolať odviazanej zábave? To by si chcel od seba asi priveľa, však? Potom sa zobudíš, v hube sucho, akoby si sa celú noc napchával Persilom, a hľadíš do plafónu ako taký magor a jediné, čo v tej chvíli dokážeš urobiť, je intenzívne premýšľať, či ten budík jebneš o zem alebo ho poslúchneš.
Išiel som pred vyše hodinou z Yuventy na konci Karlovky. Veselo si kráčam k električkovej zastávke. Poriadne pozerám naľavo, či ma niečo nezabije, nikoho nikde. Tak som sa vydal rezkým krokom na prechod pre chodcov. Odrazu však na mňa niečo bliká, trúbi ako o život. Sedlák jeden sprostý, valí sa na mňa hádam 160! Ten prechod je najvýraznejší v Bratislave - blikajú svetlá zamontované do pruhov na ceste hneď, ako senzor zachytí chodca a tabule po bokoch (veľké ako pre slepého) ešte viac...
Dnes ráno som sa budil azda najhoršie tento týždeň. Hoci som pred spaním sám sebe sľuboval, že o šesť tridsať vytiahnem svoje zúbožené telo z postele a vyriešim záležitosti, ktoré sa mi kopili na stole, dňom i nocou, nepodarilo sa. Dokonca som nestihol trolejbus z Rajskej, ktorým každý deň cestujem do práce. Moju starú mamu však aj tak môžem...
Jolana a Kristián sa poznali už deviaty mesiac. Presne toľko, čo u ženy znamená zrodenie od počatia. Ona bola šťastná a on tiež. Pri ich spoločných stretnutiach sa atmosféra nabila láskou, ktorá by sa v ovzduší dala krajať nožom...
