Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, fejtóny, moje šibnuté rozprávky, kritika, Súkromné, poviedočky
Cestička do práce. Autom, lebo autobusom je to nekultúrne a zdĺhavé - hodina trmácania spolu s tmavšími spoluobčanmi. Autom je to dvadsať minút. Stáva sa však pre mňa čoraz horšou nočnou morou - každé ráno mi pribudnú asi tak štyri sivé vlasy.
Moja starká, múdra žena, ktorú milujem, aj keď je už mŕtva, mala rada Pod Lampou. Ja nie. Ale keďže som milovala starkú, prikyvovala som jej, že Hríb je super. Nemám IQ 180, iba 128, ale mne Pod lampou až taká úžasná nepripadala.
Kde bolo, tam po privatizácii nebude...V jednej málo zviditeľnenej obci s vysokou mierou nezamestnanosti v tesnej blízkosti nedostavanej atómovej elektrárne žila jedna sociálne odkázaná rodina.
„Až komunálne voľby odhalili nedostatky v zákone - starosta môže byť aj človek so základným vzdelaním...“ (správa z médií) V jednej podhorskej dedinke, nazvime ju pracovne Borovicovce, na úpätí malebného kopca, bývali ľudkovia - jedovatí, iní závistliví, hlúpi i múdri - a tých bolo pomenej, ako to už býva... Po celé roky bol v tejto dedinke starosta, nazvime ho pracovne Autobus, stále ten istý.
S týmto postrehom prišla moja sestra. Teda nemám na neho copyright. Ale svojou 32-ročnou existenciou sa o jej pravdivosti presviedčam každý deň.
Strašne mi je ľúto, keď vidím, ako niekto hladuje, alebo sa trápi. Jednoducho to nemôžem zniesť. A ak ide ešte aj o dieťa, je jedno, či čierne, biele, špinavé, alebo čisté, je to do zúfania. Ak by to záviselo odo mňa, dala by som aj posledné gate.
Na konci mesta, kde by už našinec čakal nástup nekonečných polí, je ukrytá v tieni prastarých stromov budova. Ostnatý drôt okolo evokuje dojem nedobytnej pevnosti. Nejestvuje cesta tam, ani späť, iba ak za cenu roztrhaných gatí. V búdke pri bráne vypúča oči do zelene nevrlý vrátnik.
„Ešte nalej!,“ zaznelo z kúta putiky. „A všetkým. Je to na mňa,“ vykrikuje chlap vo fialovom tričku. Vidno, je tu za machra a všetci jasajú. Super, veď kto by si nedal zadarmo.
Som taká hlupaňa. No vrchol je, že to mám aj také vymakané, že neurobím jednu kravinu dvakrát - vždy si vymyslím niečo iné.
