Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, fejtóny, moje šibnuté rozprávky, kritika, Súkromné, poviedočky
V šumení zlatistého lánu za spevu škovránka sa v ten deň rozhodol, že sa narodí. Matka príroda spokojne potriasla šedivou hlavou a do rodného listu napísala: Augustín Pšenička, váha stotinka gramu. Nezáležalo na tom, či je veľký. Dôležitá bola jeho myšlienka - niesť v sebe informáciu, ktorá sa vplyvom slnka, vody, pôdy a hnojiva pretvorí na steblo, nesúce ťažký klas.
Tak sa nám to začalo rozpadávať. Priznám sa, že som to čakala. Ale takto skoro! Ešte v roku 2003, keď slávnostne uviedli do prevádzky ten nešťastný tunel v Branisku, sa mi dostávali do uší správy o tom, ako sa správali robotníci na tomto cestnom unikáte k svojej práci.
Náš oddiel pionierov dostal za úlohu vytvoriť timurovské hliadky. Vedel som, kto bol Timur a jeho družina a v duchu som chodil po jeho boku pod rúškom tmy na podstienku ku chudobným ruským ženičkám, aby som tam spolu s ním - mojím idolom - položil na okno kúsok chleba. Dokonca som ho obdivoval, ako on, taký malý - mal asi dvanásť rokov - dokázal rúbať drevo celkom sám. Ja by som to nedokázal. Raz som sa o to pokúšal, ale skončilo to našťastie len pár stehmi. O prst som neprišiel, ale pár mesiacov som sa nemohol poriadne poškriabať na chrbte. Jediným úspechom bolo, že otravná babka bývajúca naproti mojim starým rodičom sa prestala pozerať ponad plot do záhrady a vypytovať sa, že čo tu tak sám porábam. Keď totiž zazrela môj krvavý prst a sekeru v ruke, zľakla sa a dokonca na týždeň prestala vychádzať z domu.
Keď dopísal poslednú čiarku na stenu, zlomila sa mu krieda. Namrzene ju šmaril do kúta a zaryl nos do vankúša. Plechové okienko sa so škripotom otvorilo a ruka v bielej rukavici posunula polievku dovnútra. Nechutné kolieska mastnoty plávali po povrchu. Kto by takú žbrndu jedol! Cez zamrežované okienko presvitali slnečné lúče. Posledný deň.
Mali sme leto. Ako všetci v našej zemepisnej šírke. Čo s tým? K moru nebolo za čo, a v Tatrách to už poznám skrz naskrz. Len v medvedej diere som ešte nebola...
Prečo ma tu zasadili, vôbec netuším. Neviem, či sa ma chceli zbaviť, keď ktosi hodil jabĺčko blízko močariny za dedinou. Bolo to tak dávno. Rok sa strieda s rokom, a postupne sa mení aj krajina, ktorá mi poskytla svoju náruč. Semienka neboli všetky prázdne, jedno sa ujalo a nesmelo sa zavŕtalo do bahnitej pôdy. Ukázalo sa, že bolo šťastie, že ma malý Ferko - on to bol, ako mi dôverne pošepol vetrík - zahodil k močiaru.
Fúzy od blata, nos večne studený, špinavobiele chlpy mu viseli cez oči. Vo svojom revíri bol už notoricky známy ako vykrádač a likvidátor požívateľného odpadu. Smútok, ktorý sa zmocnil každého citlivejšieho človeka pri pohľade naňho, mal pôvod v najhlbšom vnútri. Tam, kde si odkladáme trpké spomienky z detstva. Nik preňho nemá krajšieho slova, než ,ty beštia, psisko odporné‘.
laebo skôr ona by mi mala. Nie vždy som ju mala rada. Všetky ženy to poznajú - svokra je jednoducho človek, ktorý robí všetko inak ako ja. S prstom mi prechádza po okennej rímse a hľadí na prach, ktorý jej tam ostal - a pritom doma má bordel. Tisíckrát ochutná omáčku a stále si musí niečo prisypať - vegetu, soľ, ocot... Len aby dala najavo, že stojím za prd.
Veď viete čo. Hovorí sa to zrejme preto, lebo človek, čo má brucho plné, by rád išiel spať, alebo aspoň si ľahol, keďže poobede je dobré zaviazať si trochu sadielka. A preto sýty nepočúva, čo mu chce hladný povedať, lebo je zaujatý spokojným trávením pokladov, ktoré si nahromadil v bruchu. Motto: „Keď som hladný, som bezvládny. A keď sa najem, ako keby som skapal.“
Dlho som nechápala slovné spojenie - moja práca je moja radosť. Ale je to tak. V podstate som dosiahla, čo som chcela - a to je super pocit.
Komu to povedať? Keď ju zbil prvýkrát, ľutoval. Plakal, prosil. Odpustila mu. Prišli iné starosti, práca, dom, deti. Opíjal sa. Vtedy ju naháňal po byte, tackal sa a kričal.
Vždy som túžila mať doma nejaké zvery. Ale v paneláku sa to nedalo. Teraz sa to dá. Prvá mačka, ktorú sme dostali, bola nádherne sivá so zelenými očami. Nosila nám pred dvere myšky a bola strašne zlatá. Prešlo ju auto. Prišli sme z práce, a ona ležala na tráve pred domom.
Žili si v zhode zvieratká: také, čo mali štyri nohy, aj šesť, aj osem, srsť i perie. V ekosystéme chýbal len brutálny predátor, preto každý čakal na skon prirodzene a značne zdĺhavo. S postupom času začali obyvatelia lesa pociťovať preexponovanosť húštin, dier v koreňoch stromov, brlohov a hniezdočiek. „Kým sa čaká za starou žabou, až zdochne, zbytočne sa my, krásne a užitočné zvieratká, musíme tlačiť v tesnej nore,“ kýval vypĺznutými ušiskami nespokojný zajo Viliam „Ja by som starú žabu vyhodil na smetisko, nech zdochne aj sama...
Kým som bývala meste, neprekážali mi. Boli to väčšinou chúdence, zablúdené v panelákových bludiskách, drobné - prevažne kosce, ktorým som ako dieťa zvykla redukovať počet nôh. Tieto pavúky, ktoré mám v dome, sú zvláštne. Keby boli ešte o chlp väčšie, možno by museli vedci prepísať prírodopisné údaje o výskyte hmyzu v našich zemepisných šírkach...
Dedina je pľac, kde sú domčeky rozhádzané bez akéhokoľvek geometrického usporiadania, kde tečie väčšinou stredkom potok a kde sa všetci poznajú, vidia si do kastrólov, vstupujú do domov bez zaklopania, a majú sa radi. Môj pohľad na dedinu je možno špecifický - ale objektívno-subjektívne realistický.
Je tu, aj keď ju nevidíme. Fialovým plášťom omotáva zem, pach kadidla ostáva ako pečať zašlej slávy v jej stopách na piesku. Symbolizuje ju uschnutý list brezy, zmrzutá kvapka rosy, ktorá sa stáva kryptou pre podenku či jednoduchý kríž na okraji cesty. Každú sekundu na svete zomrie človek. Smrť nie je len ukončením biologickej existencie ľudskej bytosti, stáva sa aj bránou do večnosti.
Na ufúľanom okne povieva zažltnutá záclona. V malinkej kuchynke buble na hrnci niečo voňavé. Stará babka v ošúchanom kaftane sa sem-tam pozviecha z ošarpaného kresla a sporadicky premieša hliníkovou lyžicou guláš v hrnci.
Miro, vodič čiernej sanitky: „Taký obyčajný pracovný deň. Sedím na telefóne, špáram sa čiernym klincom v uchu a popri počítaní fialových karafiátov a vyberaní stebielok slamy zo smútočných vencov čítam Posledné zbohom. Ešte pár výjazdov a mám padla. Zvoní mobil.
Na okraji sídliska žila v krabici od tatramatky jedna osamelá mamička s dcérkou. Živiteľ rodiny sa ktovie prečo v príbehu nespomína, možno ho z dôvodu neplatenia odvodov do sociálnej poisťovne vymazali z evidencie osôb ministerstva vnútra SR. Neoverená verzia policajnej zápisnice však tvrdí, že skončil kdesi v Ilave za ostnatým drôtom.
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi billboardami a siedmimi horami smetia, žila jedna stará dáma. Nie z vlastnej viny bola nútená sa vysťahovať za mesto, čím získala nelichotivú nálepku bezdomovca.
