Dôchodca s pestrou škálou záujmov. Zoznam autorových rubrík: Genealógia, Turistika, Cykloturistika, Cestovanie, Fotoreportáže, Súkromné, Nezaradené, Ako to vidím ja, Storočné noviny, Šariština
Článok Mikuláša Jesenského s týmto názvom je najčítanejším článkom v dnešnom východosloveskom Korzári. Tentoraz búrajú unimobunky s 10 jednoizbovými bytmi, búracie práce budú vraj stáť 28 000 eur. 8 rodín presťahovali do voľných bytov na sídlisku, 2 rodiny zostali bez strechy nad hlavou.
Článok Márie Šimoňákovej s týmto názvom vo východoslovenskom Korzári mi dnes ráno riadne dvihol adrenalín. Dozvedel som so z neho o existencii ďalšieho deravého zákona, konkrétne "Zákona o malých obecných službách z roku 1990".
Včera som sa zúčastnil Stretnutia priaznivcov Klubu slovenských turistov na Vihorlate. Tejto turistickej akcie sa zúčastnilo približne 200 turistov z celého Slovenska. Najvyšší vrchol Vihorlatských vrchov Vihorlat (1076 m n.m.) je známy tým, že naňho nemôžte vystúpiť, kedy sa vám zachce. Vihorlat sa totiž nachádza nielen vo vojenských lesoch, ale patrí aj do vojenského obvodu Valaškovce, takže vám pri výstupe hrozí pokuta a v prípade, že vo vojenskom obvode prebieha cvičenie, tak až trestné stíhanie. Legálne sa dá na Vihorlat vystúpiť iba pri väčších organizovaných akciách, keď organizátori vybavia výnimku zo zákazu vstupu.
Včera som strávil celý deň oberaním a odkôstkovaním bystrických sliviek, dnes totiž varíme vo veľkom starom medenom kotli slivkový lekvár. Stojac na rebríku, alebo na konároch starých vysokých stromov, som bol myšlienkami stále vo Svite, medzi spolužiakmi. Večer predtým som sa totiž vrátil z deviateho pomaturitného stretnutia po 45 rokoch na chemickej priemyslovke.
Inšpirovaný blogerom Jankom Urdom som si zakúpil dôchodcovský mesačný sieťový cestovný lístok na slovenské železnice za 18 euro. Zaumienil som si, že kým mi budú nohy a iné k turistike a cestovaniu potrebné orgány slúžiť, preleziem čo najviac mnou doposiaľ nepoznaných zákutí Slovenska. Ako sa mi podarilo naplniť predsavzatie tohto leta, o tom bude tento článok.
O východoslovenskom mori - Zemplínskej šírave, som ešte nepísal, aj keď ju dôverne poznám, v jej blízkosti totiž žijem. Priznávam sa, že názov "cyklotúra" som použil v článku - fotoreportáži zámerne. Pri zbilancovaní svojich 62 článkov, uverejnených za necelých 13 mesiacov mojej blogerskej kariéry, som totiž zistil, že po pár článkoch o Cigánoch, ktoré v čítanosti aj karme suverénne vedú, majú najväčší ohlas u čitateľov blogu Sme fotoreportáže s výrazom "cyklotúra" v názve. Aj keď takúto 50-kilometrovú cyklotúru okolo Z. Šíravy absolvujem minimálne raz mesačne, tú sobotňajšiu som sa rozhodol medializovať kvôli podujatiam v jej okolí.
Tento víkend sa uskutočnilo najväčšie stretnutie motorkárov na Slovensku, 9. Motozraz Sveta motocyklov na Zemplínskej šírave. Po piatkovej popoludňajšej prezentácii na stredisku Hôrka, kde sa uskutočnila väčšia časť programu motozrazu, sa motorkári presunuli v podvečer do Michaloviec. 40-tisícové mesto Michalovce už aj tak praskalo vo švíkoch od náporu áut návštevníkov 41. ročníka Zemplínskych trhov a Zemplínskych slávnosti.
Najvýznamnejším pútnickým miestom gréckokatolíkov na Zemplíne je obec Klokočov pri Zemplínskej šírave. Úcta tohto miesta sa viaže k ikone Bohorodičky v miestnom chráme. Keď sa počas kuruckých vojen v roku 1670 obyvatelia Klokočova schovali pred rabujúcim vojskom v drevenom chráme, Bohorodička na ikonostase začala slziť. Keď vojaci na druhý deň chrám podpálili, ikona Bohorodičky zostala nepoškodená. Zázračnú ikonu umiestnili v prešovskej klenotnici, tu však dlho nezostala. Jej púť pokračovala do Mukačeva, Viedne, Turecka a opäť do Mukačeva, po dobytí mukačevského hradu v roku 1711 opäť do Viedne. Mária Terézia dala namaľovať kópiu ikony pre mesto Prešov, ktoré takmer celé storočie požadovalo jej vrátenie. Ikona v klokočovskom chráme je druhou kópiou Bohorodičky, osud originálu ikony nie je známy.
Včera som sa zúčastnil spolu s ďalšími desiatimi cyklistickými nadšencami zo Sobraniec a okolia poriadne dlhej cyklotúry na akciu "Zelená míľa" do Užhorodu. Cez neďaleký hraničný prechod na Ukrajinu vo Vyšnom Nemeckom sa našim organizátorom mimoriadnu priepustku nepodarilo vybaviť a tak sme išli do Užhorodu cez Ubľu a domov cez Veľké Slemence. S cestou z domu do Sobraniec a späť, zachádzkou na hrad Nevické a 13-kilometrovou spanilou jazdou ulicami Užhorodu, mi tachometer ukázal 180 km. Nikdy som si ani nepomyslel, že vo veku 64 rokov sa mi podarí zlepšiť svoj osobný rekord spred desiatich rokov o 40 km. Na staré kolená som spoznal silu jazdy v kolektíve, doposiaľ som jazdil na bicykli sám, výnimočne vo dvojici.
Včera som sa opäť vydal na potulky za mnou doposiaľ nepoznanými krásami Slovenska. Tentoraz som sa vydal do východnej časti Slovenského krasu. Z vlakovej zástavky Turňa nad Bodvou som išiel po modrej turistickej značke na Turniansky hrad, pokračoval som cez Zadielsku planinu a po červenej značke dolu Zadielskou tiesňavou k vlakovej zástavke Dvorníky.
Tento víkend, aj keď sa vyčasilo, nepokračoval som vo svojich potulkách po vzdialených, mnou zatiaľ nepoznaných malebných zákutiach Slovenska, ale som zostal doma na krajnom východe. Dôvodom bol už 27. ročník Podvihorlatských folklórnych slávností v susednej obci Poruba pod Vihorlatom, ktorých sa dobrovoľne a rád každoročne zúčastňujem. Tohto roku boli folklórne slávnosti spojené s oslavami okrúhleho 600. výročia prvej písomnej zmienky o obci, takže boli veľkolepejšie ako v minulosti.
V pondelok, piaty deň svojich potúlok po Slovensku, som sa pri presune vlakom z Dunajskej Stredy do Michaloviec zastavil v Považskej Bystrici, aby som si pozrel údajne jedno z najkrajších miest na Slovensku, Manínsku a Kostoleckú tiesňavu. Obe tiesňavy sa hrdia celoslovenským NAJ: najužší kaňon na Slovensku – Manínska tiesňava a najväčší skalný previs na Slovensku – Kostolecká tiesňava.
Pri svojich potulkách Slovenskom som po návšteve Banskej Štiavnice zamieril na juhozápad. Zo soboty na nedeľu som prenocoval u sestry v Hurbanove a počas presunu vlakom k bratovi do Dunajskej Stredy som sa na necelé 3 hodiny zastavil v Komárne. Prešiel som sa po jednom z najstarších slovenských miest, štatút mesta dostalo Komárno už v roku 1265 od Bélu IV. Keď mu v roku 1745 udelila Mária Terézia privilégia slobodného kráľovského mesta, Komárno bolo s 10 000 obyvateľmi piatym najväčším uhorským mestom. Na sútoku Váhu a Dunaja postavili v 13. storočí obranný hrad, ktorý v 16. storočí prebudovali na najrozsiahlejšiu pevnosť v strednej Európe. Pevnosť odolala Turkom zvonku, aj Rusom zvnútra (1968-91). Najviac ju poškodili zemetrasenia v rokoch 1763 a 1783. V r. 2003 pevnosť odkúpilo Mesto Komárno, aby sa mohlo začať s obnovou, revitalizáciou a prezentáciou pamiatky.
Pod týmto názvom sa na Trojičnom námestí v Banskej Štiavnici konali v piatok a sobotu historické trhy, sprevádzané množstvom sprievodných podujatí v historických kostýmoch. Návštevníci historického banského mestečka aj domáci videli skupiny historického šermu, lukostreľby, strelných zbraní, sokoliarov, nechýbali ani historická hudba, tanec, kaukliar a fakír. V stánkoch boli okrem kulinárskych ľudových špecialít aj tradiční remeselníci, najmä rezbári. Hlavnou udalosťou však bola prítomnosť dvoch medzinárodných veľmajstrov v šachu, preto aj ten názov celého podujatia "Štiavnický živý šach".
V piatok som sa prvým ranným autobusom z Banskej Štiavnice presunul na Počúvadelské jazero, z ktorého vedie na najvyšší kopec Štiavnických vrchov Sitno najkratšia výstupová trasa. Štiavnické vrchy sú našim najväčším sopečným pohorím a zároveň najväčším veľkoplošným chráneným územím. Štvrťhodinu chôdze od povesťami opradeného vrchu Sitno (1009 m n. m.) južným smerom sa nachádzajú ruiny hradu Sitno z 13. storočia.
V pondelok večer som sa vrátil z 5-dňového výletu vlakom po Slovensku. Navštívil som Banskú Štiavnicu, Sitno, Hurbanovo, Komárno, Dunajskú Stredu, Považskú Bystricu, Manínsku a Kostoleckú tiesňavu. Ako zvyčajne som si z výletu doniesol stovky fotografií. V prvej fotoreportáži chcem svojich priaznivcov oboznámiť s dojmami z Banskej Štiavnice, ktorú som navštívil prvýkrát.
Po prenocovaní na priváte v Liptovskej Sielnici som sa prepravil prvým autobusom do Liptovského Mikuláša a nasadol na najbližší vlak do Ružomberka. Ešte som nevedel kam pôjdem na piatkovú túru, nevedel som sa rozhodnúť medzi 3 alt
Prosiecka a Kvačianska dolina boli v roku 1992 spojené do náučného chodníka. Ja som pokračoval vo štvrtkovej túre od Kvačian cez Oblazy, dolinou Borovianka, Veľké Borové, cez peknú lúku a plošinu Svorad od severu dole Prosieckou d
Po prechode Kvačianskej doliny z Kvačian k mlynom Oblazy som pokračoval vo štvrtkovej túre na pravé poludnie do Veľkého Borového a následne Prosieckou dolinou do Prosieka. Túru som ukončil prechodom cez kopec do Liptovskej Sielnic
Po stredajšom celodennom daždi predpovedali pekné dni, preto som sa vo štvrtok skoro ráno vybral za krásami Liptova. Prešiel som Kvačiansku a Prosiecku dolinu, prenocoval som v L. Sielnici a v piatok som vystúpil na Veľký Choč.
