Žijem, teda som a som na tomto svete rada. Mojim mottom sú nasledovné citáty:Aj keby som vedel, že zajtra celý svet zanikne, dnes by som ešte zasadil moju jabloň. — Martin Luther KingJediné bohatstvo, ktoré uznávam, je bohatstvo ducha a dobrota srdca. — Ludwig Van BeethovenŽivot človeka má zmysel, ak po ňom zostane vo svete o trochu viac lásky a dobra. — Alfred Delp Zoznam autorových rubrík: len tak, Súkromné, Nezaradené
Rada chodievam do jedného parku neďaleko nášho mesta. V každom ročnom období má svoje čaro. Chodievam tam hlavne so svojimi vnúčatkami, na prechádzku, kŕmiť kŕdel divých kačíc, ktoré majú svoj domov na vodných terasách potoka. Je to v neďalekej dedinke Brodzany.
Píšem s chybami, pritrafí sa aj hrubica, zabúdam na mäkčene, dĺžne. Kedysi som písala väčšinou bez chýb. Čím to je? Uznávam, že by sme si mali vážiť svoj jazyk, aj pre mňa boli kedysi tieto nedostatky ako päsť na oko. Teraz ich už prehliadam, síce občas vo mne niečo zarezonuje, toto sa píše inak, ale už je to omnoho zriedkavejšie.
Včera som sa vybrala zaniesť kyticu a zapáliť kahanec na cintorín. Vždy chodím, teda pokiaľ mi do toho niečo nepríde, v predstihu. Keď ešte nie je toľko návštevníkov pri hroboch. Mám rada pri hrobe blízkeho tú samotu, možnosť v duchu sa tak porozprávať, pospomínať...
Dnes sa mení letný čas na zimný, ale môj organizmus nenastavím ako hodiny. On si povie je čas vstávania a rannej kávy. Tak tu sedím, mám taký ranný obrad, pozrieť čo nového na e-mailoch, niečo si prečítam, popíšem, taká pohoda. Síce o hodinu skôr ako zvyčajne, ale o nič predsa nejde, je nedeľa.
Prší, počúvam kvapky dažďa dopadajúce na okno. Predpoveď počasia sa tento krát splnila. A ja som tak dúfala, že to nevyjde ako už koľkokrát pred tým. Nie že by som nemala čo doma robiť, mám, ale tie víkendy sa snažím vždy využiť inak, na moje potulky, na taký duševný relax. Tak som sa pustila pre zmenu do upratovania. Letné veci vyššie, hrubšie dolu, nech sú po ruke. Už s počasím vyzerá tak, že za pár dní tu budeme mať aj prvý sneh, veľmi rýchlo čas uteká, alebo si to až teraz tak viac uvedomujem?
Dnes mi končí služba, bola som na týždeň „psia mama", Nie, to som nemala na starosti vnúčatá, ani nikoho iného, ale doslova dvoch psíkov, yorkshirov. Ona, nazvime ju slečna L, je taká vrtká asi trojročná sučka. On, nazvime ho pán P, je už taký vyše desaťročný starší pán a podľa toho sa aj chová.
Také obyčajné slovo prepáč. Mali by sme ho používať keď sa nám zdá, že sme niekomu spôsobili neprávom žiaľ, či smútok, alebo urazili. Každý sme omylný,. niečo čo v tom momente vyzerá tak, že máme svoju pravdu, časom tak nie je. Určité situácie,. či veci sa vyjasnia a naša pravda už nie je tou pravdou o ktorej sme boli presvedčený.
Keď otvorím zásuvku nazerá odtiaľ na mňa kopa zbytočných maličkostí všetkého druhu. Kúsky špagátu, vrecko, už ani neviem čo v ňom bolo, štupeľ, veď čo keby sa raz zišiel, slnečné okuliare, ktoré už majú snáď aj historickú cenu, skratka moje bordel zásuvky. Občas niečo vytriedim, a zas znovu ukladám do nich maličkosti ktoré sa raz zídu, hoci z vlastnej skúsenosti viem, že tomu nie je tak. Väčšinou keď nejakú tú drobnosť potrebujem, tak ju nenájdem a znova kúpim.
Sociálna sieť je webová stránka určená na nadväzovanie a udržiavanie kontaktov medzi ľuďmi. Sociálne siete môžu byť orientované súkromne alebo pracovne. Každý používateľ si vytvorí vlastný profil, v ktorom napíše o sebe základné informácie. Na základe týchto informácií sa nadväzujú vzťahy medzi používateľmi, ktorí sa spájajú do skupín. Vzájomnými prepojeniami používateľov a skupín vzniká sieť vzťahov, ktoré sú veľmi dôležité v praxi. Nevýhodou sociálnych sietí je fakt, že používatelia nemusia do svojho profilu vložiť pravdivé informácie a je to takmer nemožné zistiť. /wikipédia/
Dnes bol krásny jesenný deň, teplo a slnečno. Naplánovala som si túru na Kľak. Je to taká moja srdcovka. Chodím tam dosť často v rôznych ročných obdobiach, tento rok je to zrejme predposledná moja kľakovka, chcela by som, samozrejme ak počasie dovolí, tento rok si urobiť zimný výstup, ktorý sa pre moju zaneprázdnenosť vlani nevydaril. Ale aj tento jesenný bol očarujúci.
Dnes som sa išla zušlachtiť do kaderníctva, teda ostrihať a zafarbiť. Vždy sa zvyknem vopred objednať, tak tomu nebolo inak ani teraz. Má to výhodu nečakám, a mám istotu že sa aj rýchlo vybavím. Mám už roky takú svoju dvornú kaderníčku, vie ako ma má ostrihať, aký odtieň farby namiešať. Občas sa porozprávame o rodine, o práci, rýchlejšie čas utečie aj mne, aj jej.
Použila som síce názov knihy od Honoré de Balzaca, ale moje „Stratené ilúzie" sú len tie moje. Čo je vlastne ilúzia? Ilúzia je skreslený vnem skutočnosti. /wikipédia/. I keď vnímam svet a svoje okolie dosť realisticky, je aj to pravdou že o svojom okolí, o človeku vo svojej blízkosti, si vytváram ilúzie.
Po včerajšom upršanom dni bolo dnes krásne, slnečno. Tento krát predpovede počasia sa trafili do čierneho. Teplé jesenné lúče až tak vábili von. Mám rada slnko dobíja ma energiou, ale to snáď každého, nie som výnimkou. V čom som výnimočná? To je teda otázka, čo ma teraz napadla. Ale každý človek je niečím výnimočný, čo je aj dobré, lebo ten život by nebol ani zaujímavý keby sme boli všetci rovnaký.
Včera celý deň pršalo, aj dážď treba, veď bolo dlho sucho. Ochladilo sa, ale jesenné dni bývajú také. Ešte snáď pár slnečných dní bude, aspoň podľa predpovede. Október sa prehupol do druhej polovice a za dva týždne bude deň sviatočný, pamiatka zosnulých. Tiež sa vyberiem na hroby blízkych, aj keď určite s predstihom. Chodievam aj počas roka, keď mám okolo cestu.
Po čase hodnotím svoj pobyt v zahraničí, zvažujem čo mi dal a čo vzal. Nechcela som ho zhodnocovať hneď po príchode, ale prešiel od môjho návratu mesiac, som znova v domácom prostredí, v prostredí z ktorého som odišla alebo ušla? Skôr to druhé bude pravdou, lebo tak závažné a rázne rozhodnutie v mojom veku môže urobiť len človek ktorý potrebuje radikálnu zmenu z určitých dôvodov.
Zaujal ma článok o jablkách, diskusia o ovocí. Mám rada tiež jablká ale tie z našich sadov. V marketoch aj keď sú akokoľvek vyleštené a bez najmenšej chybičky, tá chuť, to už nie je ono. Tie naše, prirodzene dozrievajúce majú v sebe tú chuť slnka, netýka sa to len jabĺk ale všetkého ovocia.
Úmyselne obchádzam z diaľky politické diskusie a aj príspevky na túto tému. A prečo? Žijem tu, ja, moja rodina, malo by ma to zaujímať, dotýka sa ma v každodennom živote. Čo dobrého alebo zlého sa okolo deje, či chystá a protestovať, keď cítim, že je to nespravodlivé, alebo podporiť dobrú vec. Nerobím to, ignorujem celé dianie navôkol. Určitým spôsobom som už rezignovala, neverím tomu, že sa niečo diskusiou, oponovaním, vysvetľovaním vyrieši.
Príprava na cestu domov dala zabrať, milion maličkostí na ktoré sa nemôže zabudnúť a o čosi menej na ktoré sa nesmie zabudnúť. Samozrejme nákupy pre najbližších a je ich už priveľa a chýba aj tá správna inšpirácia ako aj chuť a aj chuť do realizácie. Typicky anglické? To by som im zrejme doniesla len vlajočky a tiež s vizitkou Made in China. Anglický čaj? Veď nie je v Anglii dopestovaný. Takže som nakupovala živelne čo sa ti pozdáva ber, veľa tanca za málo muziky, ale v globále asi vyhrával celý orchester na mojom účte a zrejme aj falošne, lebo ťažko nadobudnuté euráče utekali odo mňa svižným krokom.
Z môjho pohľadu som zažila pekný víkend aj keď počasie nebolo ukážkové. Pekné dni nie sú len o počasí ale aj o človeku s kým zdieľate aj tie horšie dni. Väčšinou ich zdieľam sama so sebou, ale tento krát som mala už dlhšie naplánovanú návštevu. Piatok bol ešte slnečný a pekný a poobede som išla počkať k autobusu kamarátku. Je to taká moja krvná skupina, na rozdiel od tých nablízku zdravotné problémy jej dovoľujú spolu so mnou realizovať niektoré túry po horách, i keď má určité obmedzenia ale predsa. V sobotu sme mali naplánovanú túru na Súľovské skaly, odtiaľ na hrad a ísť pozrieť Manínskej tiesňavy.
Jazyk dlhý, ostrý či tupý je dané človeku narodí sa s ním a rastie s ním. Môj narástol, teda myslím do celkom slušných rozmerov, dočiahnem si s ním na konček nosa a rada svoj jazyk aj v plnej miere využívam /ja všetko vidím určite skúšate či si tam dočiahnete tiež/. Používať ho začíname v rannej mladosti, najprv sú to nezrozumiteľné zvuky, slovká ktoré nemajú význam a nik nám nerozumie. Neskôr síce sú už zrozumiteľné, ale aj tak niekedy nám ten druhý nerozumie, alebo nechce? Niekto má dar reči veľa síce hovorí, ale málo toho uskutoční, takých obdarených máme plný parlament. Ale o tom nechcem. Hovorí sa že človek sa učí dva roky aby sa naučil hovoriť a šesťdesiat aby sa naučil mlčať. Ale keď sa chcem v cudzine dorozumieť, tak sa znova musím učiť hovoriť slovíčka, vety a ide to akosi ťažšie ako v mladosti. Učím sa mlčať anglicky? A veru to mi ide veľmi dobre. Že by bola kapacita mozgu už na koncoch? Snáď sa tam ešte niečo málo zmestí.
