Žijem, teda som a som na tomto svete rada. Mojim mottom sú nasledovné citáty:Aj keby som vedel, že zajtra celý svet zanikne, dnes by som ešte zasadil moju jabloň. — Martin Luther KingJediné bohatstvo, ktoré uznávam, je bohatstvo ducha a dobrota srdca. — Ludwig Van BeethovenŽivot človeka má zmysel, ak po ňom zostane vo svete o trochu viac lásky a dobra. — Alfred Delp Zoznam autorových rubrík: len tak, Súkromné, Nezaradené
Prišlo, už je tu!!! Jar. Oficiálne podľa kalendára, 20.marec je prvý jarný deň. Túžobne som ho očakávala, táto zima sa mi zdala tento rok už pridlhá. Boli aj pekné zimné dni, sneh a mráz, aj hmlisté počasie malo svoje čaro, ale predsa len ten ranný štebot vtákov, jasná obloha a slnečné lúče mi chýbali.
Minulý víkend to už vyzeralo že prichádza očakávaná jar. Príroda sa pomaličky prebúdzala, snehu už v nižších polohách nebolo. Prezerala som archívne fotky z minulých rokov, jarné kvietky, sviežu zeleň stromov. Ale zima ešte z posledných síl riadne zaútočila...
Ráno si pravidelne uvarím kávu, otvorím si aktuality, niečo si prečítam. Také ranná preberanie sa do nového dňa. Zrazu začal vyzváňať telefón. Kto to môže byť takto zavčasu?
Niekedy nevnímam aký je deň, občas mi ujdú sviatky priateľov či rodiny, čo ma neskôr veľmi mrzí. O to viac som sa dnes ráno potešila virtuálnej pohľadnici, s pekným prianím k MDŽ. Bolo to veľmi milé a hneď bol môj deň krajší.
Buchlov - je to bralnatý vrch nad obcou Horná Ves, v juhovýchodnej časti pohoria Vtáčnik. Lákal ma už dávnejšie pri mojich cestách a sľubovala som si že raz..., myslela som si, že ten čas už nastal, bola príjemná víkendová sobota. Musím však hneď na začiatku prezradiť, že to finále odkladám na neskôr.
Dnešné ráno ma príjemne prekvapilo peknou námrazou. Vonku bolo jasno, bielo a vykúkalo slnko. Neskoro mi však došiel fakt, že musím ísť s autom. Časovo by som síce stíhala, až na to, že som nerátala s tým, že budem desať minút škriabať sklá, aby som aspoň ako tak cez ne videla. Zapnutím motora sa mi spúšťa aj prehrávač, tak som sa celkom v dobrej nálade pustila na cesty.
Dnes som pochodila po okolí, taký dvojfázový tréning, čo sa málokedy vydarí. ale počasie prialo a nemala som iné povinnosti. Už sa sneh topí i keď ešte hlásia ďalšie sneženie, ale zima už je zrejme na ústupe. Cez deň aj vykúkalo slnko, miestami aj obloha bola modrá, už nie je tá typická šedivosť minulých dní.
Zraz ráno o siedmej a čaká nás zimný prechod Muránskou planinou. Tento rok sa usporiadal už XXXV ročník. Prekvapilo ma množstvo ľudí ktorí sa rozhodli tráviť dnešný deň v prírode. Pešiaci ako aj lyžiari s bežkami, mladší, starší, známy i neznámy. Registrovaných okolo 650 osôb a plus množstvo neregistrovaných na tento prechod.
Dlho očakávaný víkend, už sa zdalo, že plánovaná akcia sa nevydarí. Sypúca sa nádielka snehu vyzerala hrozivo. Zapadnuté, neprejazdné cesty, popadané stromy, bohato napadalo snehu.
Dnes bol pochmúrny deň, po snehu zostali len ostrovčeky. Nemyslím si že zima už skončila, určite ešte pár týždňov potrvá. Mám rada aj toto ročné obdobie, hlavne keď je všetko biele navôkol, treští mráz. V tieto dni si najviac uvedomujem, že mi chýba slnko, aj keby bolo len také zubaté.
Rada sa vraciam na miesta ktoré ma niečím oslovili, vždy nachádzam v nich niečo nové, ešte neobjavené. Iný pohľad, niečo, čo som si predtým nevšimla, v inom ročnom období, slnkom zaliate, alebo keď je zamračené, či sneh.
Ráno som sa prebudila, pozrela cez okno. Krása, snehu nasypalo dosť, padal od včera poobedia a zrejme aj v noci. Vysadené ihličňany ledva nesú nádielku snehu. Všade krásne, čisto, bielo, len pár ľudí sa ponáhľa do práce. Ranná pohoda, uvarila som si kávu a v tom mi hlavou prebleskla myšlienka, veď ja mám tento týždeň službu!!!!
Hrad Hrušov bol cieľom mojej dnešnej potulky. Hrušovský hrad je zrúcanina gotického hradu nachádzajúca sa na kremencovom vrchu Skalka nad cestou z Topoľčianok do Skýcova, v katastrálnom území obce Hostie. /zdroj Wikipédia/
Taká obyčajno - neobyčajná krátka prechádzka, okolo rieky. Nikde nikoho, väčšina ľudí je radšej doma v teple, vonku štípe mráz a chodníky sú pokryté súvislou vrstvou ľadu. Sneh už nie je celkom snehobiely, po pár dňoch posyp z ciest ho sfarbil šedým nádychom, krížom cez trávnik sú stopy po ľuďoch, sem tam po psoch. Pripomenulo mi to jedno eskimácke príslovie: „Nikdy nejedz žltý sneh!"
Blíži sa dátum 14. február, podľa kalendára má sviatok Valentín. Aj keby človek nevedel, aj tak musí postrehnúť to množstvo valentínskych reklám. Srdiečka, bonboniery, kytičky, pozdravy. Všetko smerované k sviatku sv. Valentína ktorý je označovaný za sviatok zaľúbených.
Sedím v čakárni u lekára. Pacientov predo mnou nie je veľa, za takú hodinu by som mala prísť na rad. Vedľa mňa sedí taký starší pán rozpráva sa s rovesníkom, spomínajú na časy minulé. Dve staršie ženy sedia oproti a jeden chlapec školského veku postáva neďaleko dverí s mamou.
Zrejme mal jeden nemenovaný bývalý minister pravdu keď vypustil svoj historický výrok: „ Každý má šancu byť ministrom." Možno po toľkých rokoch to nie je to presné znenie, ale určite ten obsah je správny.
Môj prvý deň keď sa vžívam do kože mierne postihnutého človeka. Mám odstavenú ľavú ruku, čo nie je až také zložité, nakoľko som praváčka. Dopredu som sa na tento svoj stav pripravila a nebude trvať dúfam dlho, tak som si myslela, že ma nič neprekvapí. Prekvapilo.
Taký praobyčajný zeler, zelenina ktorú som nikdy neobľubovala pre jej charakteristickú chuť, pokiaľ som nevyskúšala zelerový šalát. Odvtedy na zeler nedám dopustiť. Dnes som si ho zas urobila, priznám sa, musím chladničku z ďaleka obchádzať aby mi zostal aj na zajtra
Sneh, sneh, všade na celom Slovensku ho nasypalo. Kalamita v doprave, zrejme nádielka zas ako každý rok zaskočila cestárov. Nie sú odpratané chodníky, šmýka sa, meškajú spoje. Nechápem však, čo je na tom také divné a výnimočné cez zimu. Aj ja každý deň čistím auto, keď mi vyjde čas tak odhŕňam sneh aj mimo službu pred vchodom. Je predsa zima a k tej zime sneh aj patrí.
