Zuzana Široká
Mama, ty si teploš, alebo čo o „tom“ vedia druháci
Môjho sedemročného syna zaujíma vesmír, lyžovanie, technika, lego, detské knihy a hľadanie pokladov v garáži. O sexe a veciach s tým súvisiacich nemá ani potuchy. Myslela som si...
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Kto vlastne som a koľko nás je?Kúpte si moje knihy! Zoznam autorových rubrík: Jabloňové lásky, Literárne Nobelovky, Každodennosti
Každodennosti
Zuzana Široká
Naši noví susedia – utečenci zo Sýrie
Každý druhý utečenec, ktorý sa dostane do Európy, skončí v Nemecku alebo vo Švédsku. Do konca roka 2014 očakáva Nemecko príchod 230 000 utečencov. Najviac zo všetkých štátov EÚ. Spolkový štát Bádensko-Württembersko,v ktorom žijeme my,sa pripravuje na prijatie 26 000 utečencov. K tomu ďalších 4000, ktorí sa pokúsia získať tu azyl po druhý, či dokonca tretíkrát. Hromadné ubytovne praskajú vo švíkoch, mestám prerastá utečenecká otázka cez hlavu. Niektoré okresy uvoľnili pre azylantov telocvične, kostoly, či opustené hotely. Niektoré sa rozhodli pre výstavbu nových obytných komplexov. V susednom meste pre nich nachystali budovu starej školy – triedy predelili stavebným oplotením, kvôli zachovaniu súkromia ubytovaných ich ešte prekryjú plachtami. A predsa predstavuje pre mnohých utečencov chránený priestor medzi štyrmi drôtenými plotmi nepomerne lepšiu alternatívu ako vlastné štyri steny v krajinách zmietaných vojnou, hladom rasovými a náboženskými čistkami.
Zuzana Široká
Zmeňte si meno - Zuzana je také nenemecké
Po desiatich rokoch v Nemecku žiadam o nemecký pas. Aj ten slovenský si nechám, to je jasné, ale keď už tu žijem, chcem využiť svoje právo voliť a iné práva (a správanie a prístup) prináležiace nemeckým občanom. Všetko sa uberá pozitívnym smerom, žmurkol na mňa pri našom piatom stretnutí pracovník príslušného úradu. Veď už sme skoro kamoši. A keď už budete mať ten pas, zmeňte si meno na Susanna, lebo, viete, Zuzana je také nenemecké. Vyslovuje to ako Cucana a mne to trhá uši. Aj srdce.
Zuzana Široká
Tebe sa s nami dobre žije, však mami?
Obyčajný každodenný blázinec - stratená teniska na telesnú, ogrcané periny, mačka plná kliešťov, ofučaná šéfka, nezvestný muž, záhadný smrad v aute, pripálená ryža, roztrhané gate, rozbité jedno koleno a jeden lakeť a ešte milión vecí. Deti rozbesnené a do večera ešte ďaleko. Kam by som sa schovala?
Zuzana Široká
Na raňajky playstation, na desiatu cola (alebo nič)
Kým náš syn nezačal chodiť do školy, bola som presvedčená, že žijeme v jednom z posledných kútov sveta, ktorý ponúka deťom idylické detstvo. Také, kde sa decká popoludní čvachtajú v potoku, trhajú gate na stromoch, v zime zanechávajú bobové stopy cez tri záhrady. S mamičkami v škôlke sme si namiesto nadávok vymieňali neškodné klebety, recepty na mrkvové koláče a romány o Afrike. Stokrát som sa chystala napísať mierne ironický blog o švábskych stratfordských mamičkách a ich dokonalých detičkách, nenapadla mi však žiadna duchaplná pointa - nekonfliktný, nekomerčný život sa mi celkom páčil. Potom však Dávid začal chodiť do školy a rousseauovská ilúzia sa rozplynula.
Zuzana Široká
A na Vianoce Ježiško deťom zasa knižky prinesie
V záhrade máme vykopanú pascu na vlky. Presne takú, ako mal Emil z Lönnebergy. Hneď vedľa nej svieti na terase laterna zo snehu – presne taká, ako si stavali Deti z Bullerbü. Pod stromčekom nájde náš Dávid Pipi Dlhú Pančuchu a už teraz sa bojím, ako si podľa jej návodu namieša superlepidlo, s ktorým sa dá chodiť po stenách. Lebo Dávid je taký – svoje obľúbené knižky si dáva čítať stále dookola, až kým ich nepozná naspamäť, identifikuje sa s postavami a skúša každú vtákovinu, ktorú vymysleli. Niekedy sú to dosť nebezpečné veci, v ktorých hrajú úlohy pasce na myši, kladivá, laná visiace z balkóna a vlastnoručne vyrobené udice. Ale nevadí, rada to riziko podstúpim, lebo rada vidím svoje deti čítať.
Zuzana Široká
My, kengurie mamy
"Mama, ty si moja nosnica", povedal Dávid láskyplne, keď som večer niesla do postele. Ja by som možno zvolila iný výraz, ale má pravdu. Svoje deti prevlačujem ako mačka mladé. Na rukách a vo všelijakých pomôckach. Má to množstvo výhod pre deti aj pre rodičov. A pre susedov je to aj po piatich rokoch skvelá téma na pokec na lavičke pod javorom.
Zuzana Široká
Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali?
Neviem presne kde sa vzali, ale sú ich stovky. Vyspevujeme si od rána do večera. Pesničky ľudové aj zľudovené, pesničky z telky, populárne hity z rádia, detské odrhovačky ... . Niekedy sa cestou do škôlky hráme s Dávidkom takú hru - on povie slovo a ja mu o ňom zaspievam pesničku. Ani som netušila, že ich toľko poznám a keby ste mi pred piatimi rokmi povedali - "zaspievaj!", odpovedala by som "neviem, nechcem, nebudem, šibe ti?" A potom sa narodil Dávid a spolu s ním naše pesničkové dni. Tú prvú som mu zaspievala ešte keď bol úplne čerstvý, zabalený vo vyhriatom uteráku. Bola to "V hlbokej doline srnka vodu pije." Neviem prečo.
Zuzana Široká
O poézii na záchode
Polievala som kvety pred domom, keď sa pri mne zastavila susedka z horného konca ulice. Vraj či by nemohla použiť našu toaletu. Neviem, či jej naozaj bolo treba, alebo či len chcela vidieť ako vyzerá náš dom zvnútra, ale OK.
Zuzana Široká
Prominentné osobnosti, prominentné národnosti. A my sme čo?
My Slováci sme asi od macochy. Globálne prominentné osobnosti často pochádzajú z prominentných národností. A národov. A kontinentov. Všetci vieme, ktoré to sú. Vzhliadame k nim a chceme byť ako oni. Tvárime sa, že sme ako oni, že sme niekto iný. Neviem prečo, ale je to škoda. Práve som si prezrela jeden internetový portál prevádzkovaný veľkým slovenským vydavateľstvom, na ktorom potenciálni spisovatelia môžu uverejniť svoje diela. To, že si autori dávajú anglicky sa tváriace prezývky a mená sa ešte dá akceptovať. Zaráža ma však, že množstvo príbehov z pera slovenských autorov sa odohráva v Spojených štátoch. Prím hrajú americké právničky a inšpektori z CIA a FBI. Akoby americké námety a postavy boli pre našich čitateľov zaujímavejšie. Nie sú. Akoby sa Slováci dokonale vyznali v americkej apoločnosti. Nevyznajú. Ale myslia si to. Akoby sa niektorí, opakujem niektorí, Slováci hanbili za to, že sú Slováci. Akoby sme boli od macochy.
Zuzana Široká
Poriadok v skrini = poriadok v duši. Nuž ako sa to vezme.
Asi to ženské časopisy, televízne magazíny, drogérie, susedky-superženy, svokry a ostatné mienkotvorné obyvateľstvo majú naprogramované v dlhodobej pamäti. Len čo vykukne prvá snežienka, stačí aj malý výhonok, treba sa pustiť do jarného upratovania. Niežeby nie, ja súhlasím, ale vravím si, že pomaly ďalej zájdeš, a letáky s ponukou zľavnených čiastaicich prostriedkov, zaručené rady na umývanie okien bez šmúh a veľavravné posunky smerom k tej pavučinke nad kredencom, ktorú si pestujeme už od jesene, hádžem tam, kam patria - do do virtuálneho koša nepotrebných informácií. Vidíte, do koša, nekopnem ich niekde pod gauč, nie sme predsa nijakí humusáci. Len s tým upratovaním máme ešte nejaké nevyrovnané účty.
Zuzana Široká
Už zaspali
Ležia vo svojich postiaľkach, svetlo z chodby im na líčka kreslí dlhánske tiene z mihalníc. Rúčky majú rozhodené do strán v polohe "patrí mi celý svet". Zazipsovaní v modrých spacáčikoch snívajú o pekných veciach. Tie menej pekné ešte nepoznajú. A ja im želám, takto na dobrú noc, aby sa im ešte dlho, dlho snívali sladké sny. Aby nepoznali nočné mory. Aby ich, kamkoľvek ich život zaveje, na konci dňa vždy čakala teplá postieľka. Aby vždy mali niekoho, kto im dá pusu na dobrú noc. Aby vždy mali niekoho, kto im dá pusu na dobré ráno.
Zuzana Široká
"Vaše decko je tučné!"
povedal mi (zasa raz) náš detský lekár. "Dávajte mu menej jesť. Obmedzte uhľohydráty. Rieďte mu mlieko." S každým lekárovým odporúčaním sa pred mojimi očami objaví nový obrázok bezútešnej budúcnosti mojej dcéry. Decká v škole sa jej budú vysmievať: tučibomba raketa, vyletela do sveta. Nikdy z nej nebude modelka ani misska. Bude nosiť neforemné oblečenie á la veľkorodinný stan. Nebude mať žiadneho škôlkárskeho frajera a nikdy nebude tancovať balet. Moja dcéra je (vraj) tučná. Moja dcéra má osem mesiacov. Posadnutosť štíhlosťou si našla cestu už aj do bábätkovských kočíkov.
Zuzana Široká
Spoločenský hendikep: moje dieťa nie je terorista
Môj syn je niekedy ako z divých vajec. Niekedy ním všetci čerti šijú. Niekedy vreští ako stádo opíc. Niekdy sa nezmestí do kože. Niekedy je zúrivý ako lev v klietke, a niekedy úplne besný a vreští, akoby ho z kože drali. A priznám sa, niekdy mám sto chutí dať mu jednu po riti. Ale nikdy, nikdy by som ho nenazvala teroristom, tyranom, uzurpátorom, či diablom. A v tom je ten problém. Boj proti tyranom s detskou tváričkou je téma číslo jeden v škôlke, na mamičkovských kávičkách, či dokonca na cvičení s bábätkami. Má to na svedomí Michael Winterhoff so svojím bestsellerom: „Warum unsere Kinder Tyrannen werden oder Die Abschaffung der Kindheit". Vyšla už aj v českom preklade pod názvom: „Proč se z našich dětí stávají tyrani".
Zuzana Široká
Moja mama je upratovačka,
povedal môj syn v škôlke. Zhlboka som sa nadýchla a začala v hlave snovať prednášku o tom, ako si po nociach, keď deti spia, kazím oči pri počítači, a o tom, aké mám šťastie, že online marketing sa dá robiť väčšinou aj doma v pyžame, a aké má on šťastie, že po príchode zo škôlky ho doma čaká teplý obed a mama, ktorá nevonia čističom na toalety. A že upratovačkami sa stávajú iba tety, ktoré sa v škole neučili. Ale moment, čo by bolo, keby mama môjho syna naozaj bola upratovačka? Nič. Nezbláznili by sme sa.
