Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Spoločnosť, ktorá samú seba daklaruje ako bandu zlodejov, nemá ani trocha sebaúcty. Alebo inak: spoločnosť, ktorá považuje svoje elity a "elity" za zlodejské a alkoholicko - drogové spolky by si mala položiť otázku: "Ktože tie elity a "elity" generuje, produkuje a aranžuje?" Nie je to samotná spoločnosť...?
Nejeden kritik na adresu Róberta Fica a Smeru - SD vo svojich medializovaných "úvahách" konštatuje, že na Slovensku už je, alebo nastupuje totalita. Uvedené "konštatovanie" je však (a to najmä) totálny nezmysel. V prostredí skutočnej totality by sa Róbert Fico nudil. On potrebuje publikum, ktoré tlieska z presvedčenia. A to slovenské (väčšinové) publikum je naozaj presvedčené, že tlieska Superhviezde...
Prirodzenou túžbou človeka je "mať sa dobre". Uvedomuje si, že príjemných chvíľ je v živote málo. Preto sníva o Rajskej záhrade bez podvodníkov, vrahov, zlodejov, gaunerov. Lenže: Bez gaunerov by nebolo hrdinov...
Viera v Boha je silnejšia ako Boh. Nie preto, že Boh "je slabý", ale preto, lebo väčšina ľudí má slabú vieru v seba, vo svoje schopnosti. "Miluj blížneho svojho, ako seba samého". Pekné, no možno by malo byť: "Miluj seba samého, spoznávaj seba samého, pestuj si sebaúctu, disciplínu a potom nájdeš dostupnejšiu cestu k blížnemu svojmu". Väčšina náboženstiev a "náboženstiev" sa snaží v človeku zakoreňovať pocit, že ľudská bytosť je iba balíčkom hriechov...
Ak chce kandidát - politik na post X, XL, či XXL poraziť (porážať) protikándidáta, musí ho zdupať pod čiernu zem. Negativizovanie politického oponenta v predvolebnej kampani je "športom", ktorý dobre (ne)poznáme. V pomeroch Slovenska sa "hádzanie blata" na politického protikandidáta odohráva najmä v olasti vyvolávania sociálnej závisti (rozkrádanie "spoločného majetku" - peniaze - kauzy), alebo vo sfére upozorňovania na nedostatok "vlasteneckého cítenia" protikandidáta. Nezriedka sa "verejne" debatuje taktiež o jeho neprofesionalite, či neschopnosti riešiť "zásadné problémy bežného - obyčajného človeka". Volič chce vidieť obraz vinníka a politik mu objednanú "vizualizáciu" ponúka na striebornej tácke... Samozrejme (a to najmä) na spôsob bulvárnej mediálnej komunikácie s "verejnou mienkou".
Nariekanie nad nedostatkom osobností v živote politickom a spoločenskom je v pomeroch Slovenska bežné. Mnoho novinárov a blogerov hľadá príčinu daného stavu v dôsledkoch, pričom často zabúdame, že nejedna emigračná vlna zmietla z tejto malej krajiny ľudí, ktorí by dnes vo verejnom živote mali čo povedať. A že nešlo iba o vlny emigračné, ale aj vraždiace je nad Slnko jasné! Najprv príčina až potom dôsledok...
Ak do roku 1968 ešte v KSČ zostali aspon nejaké zvyšky myslenia a nápadov, tak po roku 1969 (a najmä po roku 1970) v nej zotrvávali iba ľudia, ktorí členstvo v strane považovali za chlebovku. Bolo verejným tajomstvom, že členstvo v strane je účelovou záležitosťou venovanou hlavne rodine, deťom, občasnej ceste do "prehnitého kapitalizmu", postrkovačkám na lepšie fleky, prijímačkám do škôl pre detváky komunistov. Stranícke čistky z roku 1970 v konečnom dôsledku odrezali dominantne vládnucej strane hlavu. Poinvazná normalizácia postupne zabíjala a nakoniec zabila KSČ. V roku 1989 z nej zostala iba politická troska. Mohla si za to sama.
Často čítam a počúvam, že k histórii by sa mali vyjadrovať iba historici. Taktiež čítam a počúvam, že človek mladý (alebo relatívne mladý) by mal verejne komentovať len tie pasáže histórie, ktoré prežil na vlastnej koži. Ak by sme sa však mali vyjadrovať iba k tej časti histórie, ktorú sme osobne a vedome prežili, tak o udalostiach z (povedzme) 13. storočia by sme dnes mohli iba snívať. História je však bludisko, do ktorého môže vstupovať každá osoba bez ohľadu na vek, pohlavie, či výšku IQ. História nie je majetkom historikov - profesionálov.
"Toto je dôsledok Vašej pubertálnej politiky". Túto vetu na adresu dubčekovcov povedal v Moskve Gustav Husák. Stalo sa tak niekoľko dní potom, čo v noci z 20. na 21. augusta 1968 "prišli" do niekdajšieho Československa (už aj tak skrachovanému socializmu) pomáhať vojská tzv. Varšavskej zmluvy. Po krátkej demokratizačnej žúrke nastalo vytriezvenie. Je tomu 45 rokov, čo sa končil (skončil) pokus o reformu nereformovateľného...
Ján Čarnogurský provokoval a provokuje svojou schopnosťou ísť "proti prúdu". Kritizuje všetko kritizovateľné. Neznáša a neznášal tzv. bežné mentálne konvencie. Sem-tam vytvára textovo - mediálne konštrukty, ktoré majú za cieľ rozhýbať stojaté vody slovenského (ne)myslenia. Je osobnosťou, ktorá si zasluhuje pozornosť.
Je tomu 45 rokov, čo sa v niekdajšom Československu uskutočnil pokus o záchranu nezachrániteľného. Takzvaného socializmu. Pokus dostal pracovný názov "Socializmus s ľudskou tvárou". Mnoho účastníkov "pokusu" naň dodnes spomína v dobrom. Od januára 1968 si bolo možné "otvárať ústa" a zároveň mať svoje "sociálne istoty" garantované štátom. Štátom garantované zamestnanie, štátom garantované (dotované) ceny potravín, liekov, produktov dennej potreby. To sa to žúruje, keď je obojok uvoľnený a zároveň dostávate pravidelný prídel "žrádla". Rok 1968 bol práve o tom. Lenže Moskva bola proti...
T. Hobbes svojho času napísal: "Človek nazýva dobrom to, čo je mu príjemné a čo mu prináša potešenie. Za zlo považuje to, čo mu prináša opak. V miere, v ktorej sa jeden človek odlišuje od druhého v prirodzenosti, líši sa od seba aj názor na to, čo je dobré a zlé". Podobné to je so slušnosťou. Za slušné považujeme to, čo je nám príjemné... Uvedené spomínam najmä v súvislosti s verejne deklarovanou požiadavkou ľudí, aby boli politické elity slušné a aby tak konali v "prospech občanov".
Keď počujem a čítam, že "za všetko môže doba", tak si kladiem otázku: My formujeme "dobu", alebo "doba" nás? Alebo ešte inak: Za čo môže konkrétny človek v konkrétnej situácii a za čo už "môže doba?" Zdá sa, že slovo doba používame podobne ľahkovážne, ako slovo Boh...
Albert Einstein svojho času povedal, že "manželstvo nie je nič iné, než otroctvo, ktoré má vyzerať civilizovane". Taktiež hovorieval, že "manželstvo je neúspešný pokus nechať niečo trvať bez nehody". Einstein bol svojim manželkám neverný s fyzikou, matematikou a s hrou na husle. Čo má však robiť bežný smrteľník (manžel - manželka), aby si zachoval akú takú psychickú rovnováhu?
Odporcovia systému parlamentnej demokracie tvrdia, že viditeľné spoločenské konflikty a krízy sú prejavom prehnitosti systému, ktorý údajne "vďaka tomu" kolabuje. Opak je však pravdou. Možnosť verejného deklarovania konfliktov a kríz systém posilňuje. Pre systém otvorenej spoločnosti nemôže byť nič lepšie, ako ventilovanie nespokojnosti navonok. Ventilovanie nespokojnosti obyvateľstva nasmerované dovnútra je typické pre systémy totalitné.
Ak by sme nasadli do stroja času a objavili sa v minulosti starej 450 rokov, tak zistíme, že naši predkovia často ani nevedeli, čo sa deje 40 km od ich osady. My dnes a tu vieme, čo sa deje 150 000 000 km od našej materskej planéty. Informačná prepchatosť a premedializovanosť spôsobujú, že v priamom prenose sledujeme vojnové konflikty, páchané zločiny a všetko to, čo by inak ostalo hlboko utajené. Boli by sme šťastnejší, ak by sme o násilnej realite a "realite" nevedeli? Možno áno... Ako sa hovorieva: "Čo oči nevidia, to srdce nebolí".
"Korupcia, úplatkárstvo, protekcie... to je ale doba. Pred rokom 1989 korupcia takmer nebola..." Skonštatoval dôchodca, keď som s ním viedol jeden z miliónov dialógov, aké poznáme z otvorov slovenskej komunikačnej každodennosti. Moje následné reakcie - protiargumenty padali na neúrodnú pôdu. Dôchodca sa nedal. Bránil prezentovaný názor, ktorý už funguje ako debatmantra. Povedal som mu, že za "socíku" neexistovali reálne ceny tovarov a služieb, peniaze nemali svoju skutočnú hodnotu a v direktívne centrálne riadenom spoločenskom organizme bolo úplatkárstvo považované za normu. V tom momente sa na mňa dôchodca začal pozerať ako na mimozemšťana...
Slovné spojenie "v štátnom záujme" je rovnako zavádzajúce, ako slovné spojenie "verejný záujem", či veta "potreba celospoločenskej diskusie". Niektoré dookola medializované vyjadrenia akceptujeme s úplnou odovzdanosťou, no po stránke obsahovej ide o nezmysel. "Štátny záujem", alebo "záujem verejný" je obyčajne záujmom úzkej skupiny ľudí...
Všetko nasvedčuje tomu, že prezidentské voľby v SR budú pre Smer - SD už len zábavnou (ne)virtuálnou hrou. V čase konania volieb bude mať vládna strana preferencie siahajúce do nebies. Takzvaná opozícia sa bude nachádzať v suteréne svojich (ne)schopností. Smerácke pseudoľavicové "šelmy" môžu otvárať šampanské. Slovensko sa z hľadiska usporiadania politickej scény a postavenia budúceho prezidenta stáva (stane) Ruskom, avšak v menej brutálnej podobe. "Kto sa mýli s vodcom, nepochybí. Kto má pravdu proti vodcovi, nech je mu Boh milostivý". Situácia ale nebude tak dramatická... Plebejské Slovensko nie je tvrdé Rusko.
Módne rečnenie o potrebe existencie vlády odborníkov obyčajne prichádza z miest, kde sa veľa odbornosti nenachádza. Snáď tak talent na propagandistické táranie, ktorého cieľom je vyvolávať v masmédiách a teda v občanoch presvedčenie, že (napríklad) minister školstva by sa nemal venovať politike, ale "iba" problematike školstva. Vraj dôležitá je apolitickosť, charakter a ... odbornosť. Ibaže! Čo je kritériom odbornosti ministra? Najmä, ak je tento na svoju ministerskú stoličku dosadzovaný na základe povolebných - politických dohovorov... A čo premiér? O aký typ odbornosti ide v jeho prípade? Vyštudoval snáď predseda vlády premiérsku univerzitu..?
