Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Názor, že "za komunistov sa kradlo menej a teraz sa kradne viac" je takmer všeobecne uznávanou diskusnou normou. Vraj po roku 1989 "bola rozkradnutá republika a spoločný majetok". Veta, ktorá sa v tejto postkomunistickej krajine stáva dookola omielanou mantrou...
Nie je novinkou, že KDH na úrovni lokálnej začalo spolupracovať so Smerom - SD. To, čo sa tu a teraz deje v malom, prerastie časom do viditeľnej, celoplošnej kolaborácie, nie len zo strany KDHákov. Aj v ďalších subjektoch časť členskej základne tlačí vedenia strán do spolupráce so smeráckou "chobotnicou". Zatiaľ na úrovni regionálnej. Odborníkov a "odborníkov" opozície predsa treba niekam "upratať". Keď nie je možné nad "diablom" vyhrať, treba s ním spolupracovať. Za komunistickej normalizácie bolo počuť argument: "vstupujem do strany, lebo inak nič nezmením. Som odborník, chcem dobre svojim deťom a len cez stranu môžem svoju odbornosť uplatňovať. Stranu síce nezmením, ale zmení sa moje spoločenské postavenie. Koho chleba ješ, toho pieseň spievaj..."
Vraj priama demokracia nie je žiadne žúžo, ale údajne je lepšia, ako demokracia zastupiteľská. Na Slovensku sa nám "rozbieha" referendománia. Tú pretláčajú frustrované spolky fanúšikov jednoducho zmýšľajúceho človeka, ktorý je pevne vsadený do takmer 2900 slovenských dedín a dediniek. Predstavme si, že o šéfovi GP, alebo šéfovi PZ by rozhodovala babka demokratka, šička z Oravy, či murár z Handlovej. Ten je možno super murárom, ale (napríklad) o súdnictve a prokuratúre nevie nič. Naši referendomaniaci zrejme chcú, aby sme pri každej "ľudovej" voľbe tŕpli podobne, ako pri voľbách poslancov do NR SR, alebo voľbe "pána" (súdruha) prezidenta. V slovenských pomeroch je čakanie na výsledok ľudového hlasovania niečo, ako čakanie na výsledok vyšetrenia z histológie... Človek nevie, či "náhodou" nemá rakovinu. Strach pomyslieť...
Kandidát na post prezidenta SR Andrej Kiska z bilboardov oznamuje: "Jeden človek Slovensko nezmení, milión ľudí áno". Skúsme uvedené parafrázovať: "Jeden Kiska Slovensko nezmení, milión ľudí nezmení Kisku". Prečo? Lebo akákoľvek osobnostná, či spoločenská zmena je vecou dlhodobej kultivácie a nie kultivácie krátkodobej. Krátkodobo je snáď možné kultivovať izbové rastliny, ale nie spoločnosť a celú krajinu. Pán Kiska sníva "svoj" sen a pritom voličom pripravuje veľké sklamanie. Sklamanie preto, lebo rýchla zmena pomerov a charakteru "národnej" povahy jednoducho a jasne neexistuje. Z hľadiska materiálneho "usporiadania" sa taktiež nedá "niečo" meniť "len tak". Naviac, ak ide o "štát".
Ak by "kompetentní" rozhodli o zbúraní Bratislavského hradu a ten by následne zbúraný bol, Karol z Hornej - Dolnej by si povedal: "no a čo... nech zbúrajú hoc aj celú Bratislavu". Ak by Karol z Hornej - Dolnej zmasakroval polovicu obyvateľstva Hornej - Dolnej, Jožo v Bratislave by skonštatoval: "No a čo... nech tam hodia hoc aj atómovú bombu". Jednoducho a jasne. Priemerný Slovák vníma udalosti a kauzy v SR (viacmenej) na virtuálnej úrovni. Nedomnieva sa, že na jeho privátny život majú dosah. Ak by však "našemu" Karolovi z Hornej - Dolnej (napríklad) premiér osobne poškodzoval súkromný majetok, to by už bola pre Karola "iná káva".
Dubčekizmus je "rodným listom" slovenských socialistov. Priame prihlasovanie sa k niekdajšiemu režimu by už pre nich bolo neproduktívne a preto oslovujú svoje Spoločenstvo súhlasu (voličov Smeru - SD) práve dubčekizmom. Alexander Dubček bol Slovák, hlásal teóriu "ľudskosti v politike" a sršalo z neho dobráctvo, Tieto "faktory" sa súčasnému smeráckemu táboru hodia. Je tomu 45 rokov, čo v niekdajšom Československu zavládla debčekománia. V mesiacoch máj - jún 1968 bola na svojom vrchole. Tvrdý pád bol ale nevyhnutný...
"Všetko" nasvedčuje tomu, že v parlamentných voľbách môže Smer - SD poraziť len Smer - SD. Nedávny prieskum verejnej mienky ohľadom preferencii politických strán a hnutí uvedenú "skutočnosť" potvrdzuje. Problém nespočíva iba v neschopnosti "neficovcov" vstať zo zeme a konať, ale taktiež vo fakte, že na Slovensku je utopické blúznenie socialistov stále v kurze. Veď v časoch kríz a "kríz" sú žiadané práve rozprávky a ich hrdinovia. V SR nie iba v časoch kríz. Slovenský vidiek chce mať v Bratislave svojich ľudí. Má ich a mať bude. Podmienky sú nastavené na uplatňovanie "zdravého sedliackeho rozumu". A kde je veľa sedliackeho rozumu, tam je veľa sedliakov a "sedlákov". To nie je pokus o urážanie, ale konštatovanie.
Na Slovensku sa pretriasanie témy "nenaplnených sľubov Róberta Fica" isto - iste stáva takmer povinnou mediálnou a diskusnou jazdou. Kritika voči Ficovi a Smeru - SD je často opodstatnená, no kritizovanie ohľadom "sľubovaných istôt" je plné nedorozumení a zavádzania. Úlohou premiéra nie je zabezpečovanie istôt pre občanov.
Mediálna sebaprezentácia prezidentského kandidáta pána Andreja Kisku sa začína podobať na "príjemné" pozeranie sa ďalekohľadom do Slnka. Pozeraním pre človeka, ktorý vie, aké je mentálne pozadie a nie iba deklarované popredie "proľudového" kandidáta. Kiska si nasadzuje dubčekovskú masku dobráka, ktorý sa ihneď po rannom precitnutí mení na starostlivého tatka národa. Chce získať ľahko získateľné. Hlas jednoducho zmýšľajúceho občana SR prilepeného k primitívnej predstave o "dobre" a "zle"...
Slovenská opozícia by sa nemala permanentne zaoberať otázkou ako poraziť Róberta Fica a Smer - SD, ale najmä tým, ako čoskoro neporaziť seba. Doterajšie skúsenosti so sebaporážaním sú totiž bohaté. Ak platí ono známe, že človek sa najviac nachodí, keď nevie, kam vlastne ide, tak potom opozíciu už musia poriadne bolieť nohy. Takže, ako (ne)poraziť Smer - SD...
V poslednom čase sa Richard Sulík snaží zapĺňať "svoj čas" písaním článkov, ktoré začínajú obsahovo pripomínať klebetník a Boj proti všem. Je otázne o čo Sulíkovi v jeho "bojovom nasadení" vlastne ide. V konečnom aj začiatočnom dôsledku sa zdá, že prostredníctvom medializovanej "literárnej tvorby" premieta osobnostnú, osobnú frustráciu (deštrukciu) na plátno scény politickej a spoločenskej. Psychológ by sa zapotil...
V čase takzvanej Perestrojky vyšla v niekdajšom Československu útla knižka Gennadija Lisičkina (doktor ekonomických vied) pod názvom: Socializmus: "nový" pohľad na perspektívy. Autor sa v knihe zaoberá "výskumom sociálno - ekonomických procesov v socialistickej sústave" a v ZSSR. V skutočnosti je však jeho dielko vyjasňovaním si perestrojkových postojov k absurdnému systému, ktorého cieľom bolo "oslobodenie proletariátu spod okov kapitalizmu". V kapitole o peniazoch Lisičkin zošíval slová zhruba tak, ako súčasná ľavicovo - marxistická publicistická obec. Recyklovaní marxisti sa snažia, lebo ich publikum je značne široké. Vraj problémom "doby" sú peniaze a kapitál...
MS v hokeji sa v Podtatransku už pravidelne stávajú (takpovediac) terčom pre "národne" vyladených novinárov, moderátorov a blogerov, ktorí sa mylne domnievajú, že fandenie chlapcom - hokejistom je prejavom národnej hrdosti Slovákov. Keď hrá slovenská hokejová reprezentácia na významnom podujatí, je úplne normálne, že sa fanúšik zaodeje do národných farieb a fandí na úrovni celoúzemnej, nie len lokálnej - klubovej. Nemec, Švéd, Rus, či Čech sa správajú a reagujú podobne. Fandenie hokejistom teda nie je prejavom národnej hrdosti. Občan tej - ktorej krajiny fandí tomu svojmu reprezentačnému mužstvu... veď je občanom tej svojej krajiny...
Na začiatku politickej a spoločenskej "normalizácie" kolovala v neoficiálnom hovorovom prostredí múdrosť: "Kto sa mýli so stranou, nepochybí. Kto má pravdu proti strane, nech mu je Boh milostivý". Každého Prvého mája (až do roku 1989) sa predstavitelia "neomylnej strany" znudene pretŕčali na tribúnach. Už to neboli "revoluční komunisti" z prvej polovice 20. storočia, ktorí "niečomu vereili" a "za niečo bojovali". Normalizačná skupina na čele s Gustávom Husákom považovala za hlavný zmysel svojej politickej a materiálnej existencie už iba samotnú existenciu. Ak je však "zmyslom" existencie len existencia ako taká, konečným dôsledkom je a bude pekelná bezobsažnosť. Normalizačná bezobsažnosť bola reprezentovaná skupinou ľudí, ktorá sa mylne domnievala, že rožková, šalátová, pivná a čisto materialistická politika môže byť večná...
Prvé máje v krajine zvanej Československá socialistická republika boli vernou kópiou osláv sviatku (ne)práce, ktoré sa v "deň D" uskutočňovali v celom (takzvanom) socialistickom tábore. Oslavné sprievody na prvého mája boli súčasťou komunistického pestovania kultu práce, kultu "jednoduchého pracujúceho človeka", robotníka - roľníka. Komunistický režim (podobne ako režim nacistický) miloval sprievody, ľudové veselice, masovky, demonštrovanie "bojovnej jednoty" a "pracovného nasadenia". Nejeden Slovák sa dodnes domnieva, že práve komunistický režim bol vrcholom civilizačného snaženia ľudstva za lepší svet...
Alojz Hlina sa v rokoch 2009 až 2010 na námestí SNP v Bratislave verejne a demonštratívne prezentoval ako odporca prízemného slovenského nacionalizmu, ktorého "nosičom" bol dlhé roky niekdajší predseda SNS Ján Slota. Hlina sa však už vo svojich "politických začiatkoch" prezentoval viac formou, ako obsahom. Príkladom je "odnesenie" vlajky z fasády budovy, kde sídlila SNS, či "dovezenie" tanku pred dom bývalého komunistického papaláša. Chuť provokovať je jedna vec, mať politický talent vec druhá. Rozhodnutie kandidovať na post predsedu BSK je (bude) zlé politické rozhodnutie. Okrem iného preto, lebo ide o rozhodnutie viac - menej iba politické...
Téma kandidáta na post prezidenta SR sa čoskoro stane masmediálnou konštrukčnou schémou, na ktorej sa bude profilovať nejeden politik, publicista, bloger. Pretlak fráz a drístov bude narastať úmerne s túžbou vládnej strany a strán opozičných získať body v predvolebných "pretekoch". Smer - SD aj tzv. opozícia chcú cez osobu "svojho" prezidenta získať šancu na dominantné postavenie po voľbách parlamentných (v roku 2016). Táto skutočnosť je zrejmá každému, kto má čo len trochu predĺženú miechu, takže uvedená informácia je adresovaná skôr pozorovateľom - konštruktérom, ktorí sa permanentne zaoberajú lokálnou povahou svojich konštrukčných (publicistických) cvičení (kto, s kým, kedy, prečo, načo, za koľko a tak dookola až do nekonečna). Prezident SR bol doteraz vždy len hračkou v rukách politických strán a hnutí. Za daných okolností je opodstatnené tvrdenie, že Slovensko prezidenta nepotrebuje.
Slovenské politické televízne diskusie sa podobajú na pomery v dlhoročnom manželstve. V ňom si manželia vopred určia, kedy sa budú intímne stretávať (podľa kalendára), kto a kedy bude v ktorej izbe, ako budú na seba reagovať v už poznaných momentoch každodenného stereotypu. O nič už nejde, treba len dobre poznať automatizované herné situácie. Politické TV - Debaty sú neživé - nemŕtve. Žiadne rastové, ani signálne faktory. Iba ľahké "tréningové tempo". Ako v dlhoročnom manželstve...
Ľudovít Štúr svojho času napísal, že "v boji sa sily trú, skusujú, oživotňujú" a "hádka v čase potrebnom a primeranom začatá a vedená, nie je nič zlého, nešťastného". Uvedené píšem v súvislosti so situáciou v takzvanom stredo - pravom politickom spektre. Nejden novinár, publicista a bloger deklaruje názor, podľa ktorého trieštenie a spory napomáhajú vládnucej strane v SR. Z hľadiska dlhodobého je tento spor užitočný. Čo môže prečistiť mapu rôznorodej politicko - ľudskej mentálnej projekcie, ak nie práce konflikt. Podstatné však je, aby bol tento konflikt vedený produktívne. Neproduktívne a nesprávne je práve často medializované konštatovanie, že "pravicová scéna sa zbytočne triešti..."
Pozorovať predsedu SDKÚ Pavla Freša a predsedu SaS Richarda Sulíka v nedeľnej televíznej diskusnej relácii TV - Markíza bolo ubíjajúce. Pavol Frešo sa sústreďoval (ako už celé mesiace) iba na mechanizmus uchopenia moci opozíciou. Na Richardovi Sulíkovi bolo viditeľné, že už zrejme ani sám nechce veriť tomu, čo rozpráva. Moderátorka obom nebojácne skákala do reči takmer každú minútu a človek mal dojem, že sa teší na koniec diskusie, aby si už konenčne mohla dať "zaslúženú" kávu. V Smere - SD sa môžu radovať. Politická opozícia je nalíčenou mŕtvolou. Nevie sa mediálne ani len prezentovať. Poprava tupou sekerou je bolestná a zdĺhavá...
